13.12. - Svätí mučeníci Eustratios, Auxencius, Eugen, Mardarios a Orest.,
zajtra .14.12. - Svätí mučeníci Tyrsos, Leukios, Filemon, Apollónios a Kallinik..

30. JÚL 2018

Dnes si spomíname na blahoslavenú Zdenku Cecíliu Schelingovú, pannu a mučenicu. Tu vám ponúkame jej krátky životopis a zamyslenie z jej meditácii.

Narodila sa v Krivej na Orave v roku 1916. Vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža, kde žila nábožným životom; usilovala sa o poníženosť a užšie primknutie sa k ukrižovanému Kristovi.

Ako zdravotná sestra v nemocnici v Bratislave ochotne slúžila chorým a liečila im rany tela i duše.

V tom čase vládna moc, nepriateľská voči Bohu a Cirkvi, sa pokúšala všemožným spôsobom vyhasiť vieru a prenasledovala predovšetkým biskupov, kňazov a aktívnych veriacich.

Sestra Zdenka sa pokúšala pomôcť kňazom, ktorí boli v nebezpečenstve dlhotrvajúceho uväznenia, ba aj súdneho výroku smrti. Potom aj sama sestra Zdenka bola uväznená a podstúpila kruté mučenie; 17. júna 1952 ju odsúdili na 12 rokov väzenia. Všetko však znášala s hrdinskou trpezlivosťou.

Zomrela 31. júla 1955 v Trnave, keď ju predtým pre ťažké onemocnenie vypustili z väzenia.

Z Meditácií sestry Zdenky Schelingovej

(Rukopisné zápisky, s. 52-66)

KEĎ MILUJEME KRISTA, VŠETKO JE ĽAHKÉ

Náš život má byť dokonalé „áno“, ktorým sa celkom dávame Bohu. Zabúdať celý deň na seba vo všetkom a viac pamätať na druhých. Takáto poníženosť je zdrojom sily. Môj apoštolát bude účinný nie mierou vonkajšej činnosti, ale mierou svätosti, ku ktorej budem smerovať. Nejde o to, aby som svoj život obetovala ľuďom, ale aby som ho najprv ponúkla Bohu a iba potom aj iným... Vždy sa chcem iba s ním spájať, lebo on ma musí celú zaujať.

Trpieť v stave milostí je východiskom veľkých skutkov. Trpieť v tichosti a skryto. Ticho je ovzduším bolestí i na Kalvárii sa mlčalo. Keď sa žalujeme, keď hľadáme potešenie a útechu, stráca sa to, čo je na bolesti najposväcujúcejšie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť. Kto žije v duchu obety, môže si povedať: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20)

V mlčaní musíme nájsť seba. Zriekať sa seba, lebo koľko mám seba, toľko mi chýba ešte z Krista. Keď má svet svoje požiadavky, má ich ešte väčším právom aj Boh.

Nie som si istá, či ma niekto pre moju lásku k Bohu ukrižuje, preto sama chcem križovať svoje telo s jeho žiadosťami. A keď mi iní urobia aj nejakú trpkosť, roztiahnem svoje ruky, aby som ju objala. Vždy chcem jedine to, čo chce Boh.

Bože, nedaj mi pripútať si srdce k pozemským veciam. Vždy ma veď hore k Slnku, k tomu väčšiemu Svetlu!

Nech k nemu smerujú všetky úsilia a námahy. K nemu chcem vysielať modlitby, vyjadriť svoju prítulnosť. Iba k nemu ma vedie túžba, on je moje večné Svetlo i večne nová Krása. Jedine po Bohu túžim, lebo jemu úplne patrím... Keď milujeme Krista, všetko je ľahké. Cítim ako pomaly vylievam krv za toho, koho milujem. Áno, vždy mám za niekoho zopakovať Kristovo obetovanie, najmä vtedy, keď niekto kráča i blúdi životom po neviditeľných cestách tmy. Vtedy musím pevnejšie stáť na svojom mieste...

Cieľ každého úsilia je len jeden: byť pri ňom, pri Ježišovi. Nakoľko sa priblížime k nemu, natoľko nás pritiahne on k svojmu srdcu. Keby sme poznali, čo znamená trpieť pre Boha, využili by sme všetky mysliteľné prostriedky na získanie utrpenia. Kto veľmi miluje, prestáva trpieť. Veľkosť Ježišovho utrpenia mi dáva pochopiť a oceniť jeho veľkú lásku. Preto i moje bolesti sa musia celkom stratiť v láske.

MODLITBA:

Dobrotivý Bože, ty si dal blahoslavenej Zdenke nevšednú lásku k ukrižovanému Kristovi, ktorú prejavila radostnou službou chorým a tvojim kňazom; prosíme ťa, dopraj aj nám, aby sme ju nasledovali v úprimnej ochote dať svoj život do služby bratom a sestrám a boli nadšenými svedkami tvojho Syna Ježiša Krista, vypočuj nás a zmiluj sa.

Milí priatelia, prajeme vám požehnaný letný čas...!


20. máj

Milí priatelia, prežívame sviatky Päťdesiatnice – Zoslanie Svätého Ducha. Nazývané tiež Turíce, či ľudovo Rusadle. Sú to krásne sviatky, hoci niekedy nevieme, čo to vlastne oslavujeme. Kto je to Svätý Duch. Svätý Duch je Duchom jednoty človeka s Bohom a tiež jednoty ľudí medzi sebou.

Pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa vo svojej knihe „Tajomstvo Turíc“ veľa rozpráva práve o Svätom Duchu. A podľa vzoru liturgie (pozrite si napríklad kondák dnešného sviatku) a cirkevných otcov porovnáva tieto sviatky Zoslania Svätého Ducha so stavbou Babylonskej veže (Gn 11,1-9).

Tradícia hovorí, že Lukáš chcel vytvoril skrytý kontrast medzi tým, čo sa stalo pri stavbe babylonskej veže a čo sa prihodilo na Turíce.

Svätý Cyril Jeruzalemský o tom napríklad píše: „V Babylone nastalo súčasne so zmätením jazykov aj rozdelenie myslí, lebo išlo o plán zameraný proti Bohu. Avšak teraz bola duševným vlohám navrátená jednota, aby sa zamerali na predmet svojho uctievania“.

Svätý Augustín zasa hovorí: „Pre hriech pyšných ľudí boli jazyky rozdelené. Vďaka pokorným apoštolom boli jazyky znovu zjednotené“.

Toto vysvetlenie – spoločné pre východné i západné kresťanstvo – bolo prijaté do liturgie, ktorá vložila stať o babylonskej veži medzi večerné čítania na Turíce.

Jednota Babylonu je ľudská jednota, jednota, ktorú si zvolil človek a ktorá smeruje k osláveniu človeka: „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!“(Gn 11,4). Spravme si pomník! – nie: „Spravme pomník Bohu!“ Je to plán jednoty, ktorý sa rodí z túžby po moci a sláve, čiže z pýchy.

Na Turíce - Päťdesiatnicu je to naopak. Všetci rozumejú reči apoštolov preto, lebo hovoria rôznymi jazykmi o veľkých Božích skutkoch(Sk 2,11). Nestavajú teda pomník sami sebe, ale Bohu. Keď zdôrazníme tento prvok protikladu, môžeme povedať, že Cirkev je skôr Antibabylon ako nový Babylon.

Biblické poučenie, ktoré z porovnania medzi Babylonom a Turícami vyplýva, dokazuje, že sú možné dva druhy jednoty: jednota podľa tela a jednota podľa Ducha. Rozdiel medzi týmito jednotami spočíva v tom, čo je ich stredom. Treba teda zistiť, kto je stredom nejakej jednoty, okolo koho je vybudovaná: či okolo Boha, alebo okolo človeka.

Cantalamessa ďalej píše:

Najväčším prekvapením pre mňa bolo, keď som pri uvažovaní o tom, kto mohli byť stavitelia babylonskej veže, náhle a veľmi jasne pochopil, že jedným z nich, ach, beda, som i ja. Biblickú archeológiu som pri tom vôbec nepotreboval, stačilo mi spytovanie svedomia. Nebolo treba kopať v zrúcaninách Mezopotámie, aby som objavil zvyšky babylonskej veže, stačilo kopať vo vlastnom vnútri. Ak chceme naozaj urobiť posledný krok, rozhodnutie smerom k »pravde«, musíme pokorne uznať, že babylonská stavba sa stále buduje a že sme do nej všetci viac či menej zapojení.

Prechod od Babylonu k Turícam sa udial v dejinách raz a navždy, no v Skutkoch apoštolov (2. kapitola) sa hovorí, že v našom živote ho treba duchovne uskutočňovať denne. Neustále musíme prechádzať od Babylonu k Turícam tak, ako musíme neustále prechádzať od starého človeka k novému.

Milí priatelia, nie je to aj pre nás dobrá téma na zamyslenie práve v tieto dní?


8. máj

Milí priatelia, dnes sme boli účastní slávnosti sv. apoštola Jána pri kaplnke pod lipou. Pozrime sa aspoň trochu do tradície, čo nám hovorí o sv. Jánovi.

Sv. Ján, evanjelista - (8. máj)

Sv. Ján, evanjelista, bol synom Zebedeja a Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho. Spolu s Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore Tábor, ale tiež videli aj krvavý pot v Getsemanskej záhrade. Pán Ježiš ich nazval „Boanerges - synovia hromu“.

Stará tradícia, zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189 -198), hovorí o sv. Jánovi, ale týka sa to aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil PETALON. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“.

Podľa tohto svedectva obidvaja pochádzali z veľkňazskej rodiny. Právo nosiť PETALON (veľkňazská čelenka) mali len veľkňazi. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol momentálne v úrade, sa musel živiť remeslom. Takto lepšie pochopíme mimoriadnu prosbu ich matky, aby zaujali prvé miesta v Božom kráľovstve. Oni spolu s Petrom apoštolom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria najdôvernejšiu skupinu okolo Ježiša.

Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v evanjeliu sv. Jana, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu.

Sviatok sv. Jana sa slávi na Východe od 4. storočia. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde zas napísal svoje evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo.

Ďalšie legenda hovorí, že bol v Ríme pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom beztoho, že by mu to uškodilo. Na sviatok tohto svätca sa na mnohých miestach žehná víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou, sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.

Liturgia tohto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počujeme: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života." Už v prvom verši je veľmi dobre vidieť, s akými problémami sa stretal sv. Ján, keď sa pokúšal ohlasovať radostnú zvesť pohanom. Všetci žijeme v zajatí tvrdej reality. Nepočíta sa so vstupom Božej všemohúcnosti do našej nemohúcnosti.

Avšak život Pána Ježiša to je jeden veľký zázrak. Preto nás apoštol vyzýva k viere a dovoláva sa svojej skúsenosti s Kristom. On to všetko počul, pozoroval vlastnými očami a dotýkal sa ho vlastnými rukami. Je potrebné týmto spôsobom svedčiť, pretože Kristus nie je výmyslom. On je Slovom Života. V osobe Pána Ježiša sa zjavuje Pravda o Bohu, ale aj o človeku. Ježiš zjavuje Pravého Boha, ale súčasne aj Pravého človeka, ktorý je skutočným Božím obrazom a ktorý naplnil Boží zámer s človekom.

„Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.“ Ježiš sa zjavil ako Život. Kresťanstvo nie je predovšetkým teológia, ale spôsob života. Ten život bol skutočne žitý tu na zemi. Boh nepodlieha žiadnym zákonom. On je Láska a Láska je zákonom sama sebe. Je sám pre seba najvyššou normou.

„Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“

Jánov list je vlastne návodom k tomu, ako prísť k spoločenstvu s Otcom i Synom. Duch Svätý sa v tomto verši nespomína, lebo práve On je tým spoločenstvom, ktoré existuje medzi Otcom a Synom a chce a má byť aj medzi nami a Bohom.

V tomto verši je vyjadrený aj podstatný zmysel každého apoštolátu. Priviesť ľudí k spoločenstvu s Bohom. Naučiť ľudí modliť sa. Apoštolát má len vtedy zmysel, keď sa rodí z modlitby a k modlitbe znovu privádza.

František Osuna, jeden z františkánskych stredovekých mystikov, hovorí: „Uvedom si, že Boh ťa stvoril jedine pre modlitbu." Celý svet bol stvorený pre človeka, ale človek bol stvorený pre Boha. Siedmy deň stvorenia „Sabat“ má byť dňom svadby človeka s Bohom. Len stretnutie s Bohom a jeho dotyk môže spasiť a uzdraviť ľudskú dušu. Spása sveta je v poznaní Boha.

„A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná." Prežívam svoje kresťanské povolanie ako niečo, čo sa blíži k úplnej radosti? Ak nie, potom je kdesi chyba. Ježiš vedie svojich učeníkov k úplnej radosti. Radosť, ktorú opisuje sv. Ján, je radosť z duší, ktoré sa úplne odovzdávajú Kristovi a víťazí nad svetom a diablom. Všetci sa rodíme ako budúci otcovia a matky. Všetci máme vo svojej prirodzenosti zakódované a každý musí v sebe realizovať otcovstva alebo materstva. Pavol tiež hovorí: „Ja som vás splodil pre Krista“. Duchovné otcovstvo spočíva v tom, že kohosi formujeme pre stretnutie s Kristom.

Ján je svedkom večného života. Len ten život, ktorý má pred sebou perspektívu večnosti, dáva zmysel. Ak by život v určitom okamihu definitívne končil, stráca zmysel. Večný život je v poznávaní Boha. Je to stále prelievanie Božej nekonečnosti do ľudskej stvorennosti, stále napĺňanie Duchom Svätým. Najprv som vyzvaný v túto možnosť uveriť, aby som svoju dušu mohol naladiť na tento Boží Obzor.

V modlitbe prosme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom sv. Jána, s osvietenou mysľou a milujúcim srdcom pochopili.

Sv. Ján bol uchvátený Ježišom - Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktoré sa bolo možné pozerať ľudskými očami a aj sa ho ľudský dotknúť. Vyprosujme si prostredníctvom tohto apoštola úctu k ľudskému telu, ktoré sa stalo príbytkom Slova.

Milí priatelia, ďakujeme všetkým, ktorí ste sa zúčastnili dnešnej slávnosti. Nech Vám sv. apoštol Ján vyprosí pevnú vieru v Boha, lásku k Ježišovi i blížnym a neotrasiteľnú nádej v Božiu dobrotu. Christos voskrese! Kristus vstal z mŕtvych!


15. apríl

Milovaní priatelia, prežívame veľkonočné obdobie, v ktorom si pripomíname Ježišovo zmŕtvychvstanie. Započúvajme sa do nasledujúcich slov, ktoré nás chcú posilniť vo viere v Zmŕtvychvstalého Krista.

Z konštitúcie Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii (Č. 5-6)

Poriadok spásy

Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4), preto „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom skrze prorokov“ (Hebr 1,1) a keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa telom stalo a bolo pomazané Duchom Svätým (porov. Sk 10,38), aby hlásalo evanjelium chudobným a uzdravovalo skľúčených srdcom (porov. Iz 61,1; Lk 4,18), ako lekár tela i duše, prostredník medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1Tim 2,5). Lebo jeho ľudská prirodzenosť zjednotená s osobou Slova bola nástrojom našej spásy. A tak v Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dosiahli sme plnosť bohoslužby.

Toto dielo vykúpenia človeka a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky na ľude Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým vo veľkonočnom tajomstve svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia, kde svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život. Lebo keď Kristus usnul na kríži, vyprýštilo z jeho boku obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.

Preto ako Otec poslal Krista, tak aj on poslal apoštolov, naplnených Duchom Svätým, aby nielen hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu (porov.Mk 16,15) zvestovali, že nás Boží Syn svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci (porov. Sk 26,18) a zo smrti preniesol nás do Otcovho kráľovstva, ale aby ohlasované dielo spásy aj uskutočňovali obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.

Tak sa krstom ľudia zapájajú do Kristovho veľkonočného tajomstva: zomierajú s ním, sú s ním pochovaní a s ním sú vzkriesení (porov. Rim 6,4; Ef 2,6; Kol 3,1; 2Tim 2,11) a dostávajú Ducha adoptívneho synovstva, „v ktorom voláme: Abba, Otče“ (Rim 8,15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých hľadá Otec (porov. Jn 4,23).

Podobne vždy, keď požívajú Pánovu večeru, zvestujú Pánovu smrť, kým nepríde (porov. 1Kor 11,26). Preto sa práve v deň Turíc, keď sa Cirkev zjavila svetu, „dali pokrstiť tí, čo prijali“ Petrovo „slovo“. A „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov, na spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2,41-42.47).

Odvtedy sa Cirkev nikdy neprestala zhromažďovať na slávenie veľkonočného tajomstva, pričom číta, „čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,27), slávi Eucharistiu, v ktorej sa sprítomňuje víťazstvo a triumf jeho smrti, a zároveň vzdáva vďaky „Bohu za nevýslovný dar“ (2Kor 9,15) v Kristovi Ježišovi „na chválu jeho slávy“ (porov. Ef 1,12).

Milí priatelia, vyprosujem Vám, aby ste vždy verili, že Ježiš nám priniesol život. Nikdy nerezignujte, ale stále dúfajte! Christos voskrese! Kristus vstal z mŕtvych!


PASCHA – VEĽKÁ NOC

Poučné slovo

nášho otca svätého Jána Zlatoústeho na svätý a radostný deň slávneho a spasiteľného vzkriesenia Krista, nášho Boha.

Každý, kto je zbožný a bohabojný, nech sa osvieži a teší z tejto krásnej a skvelej slávnosti.

Kto je verný služobník, nech vojde s plesaním do radosti svojho Pána.

Kto sa pôstom unavil, nech teraz prijme odmenu.

Kto pracoval od šiestej hodiny ráno, nech dnes prijme spravodlivú mzdu.

Kto prišiel deviatej hodine, nech oslavuje s vďakou.

Kto prišiel až po dvanástej hodine, nech nepochybuje, lebo nebude ukrátený.

Kto váhal až do tretej hodiny popoludní, nech pristúpi bez obáv a strachu.

A kto stihol prísť až o piatej hodine popoludní , nech sa nebojí, že váhal, lebo Vládca je štedrý a prijme posledného robotníka tak ako prvého.

Uspokojí toho, čo prišiel o piatej hodine popoludní práve tak, ako toho, čo pracoval od šiestej hodiny ráno.

K poslednému je milostivý a k prvému láskavý. Onomu dáva a tamtoho obdarúva. Prijíma skutky a víta úmysly. Preto vojdite všetci do radosti svojho Pána. I prví i druhí prijmite mzdu. Bohatí a chudobní spoločne sa radujte. Vy, ktorí ste vytrvali, i vy, nedbanliví, uctite si tento deň.

Stôl je plný, jedzte všetci. Pokrm je pripravený, nech nikto neodchádza hladný. Všetci majte účasť na hostine viery, prijmite všetci bohatstvo dobroty.

Nikto nech sa neponosuje na nedostatok, lebo prišlo spoločné kráľovstvo.

Nikto nech sa nezarmucuje nad previneniami, lebo z hrobu zažiarilo odpustenie.

Nech sa nik nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. On zostúpil do predpeklia a peklu odňal korisť. A peklo sa zarmútilo, keď skúsilo jeho telo.

Prorok Izaiáš to videl a zvolal:

Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam dole s tebou stretlo.

Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, bolo plné trpkosti, lebo bolo potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané.

Prijalo telo a pripadlo Bohu.

Prijalo zem a zrazilo sa s nebom.

Prijalo to, čo videlo, a padlo do toho, čo nevidelo.

Smrť, kde je tvoj osteň?

Peklo, kde je tvoje víťazstvo?

Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené.

Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni.

Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli.

Kristus vstal z mŕtvych a vládne život.

Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe.

Hľa, Kristus vstal z mŕtvych a stal sa prvým medzi zosnulými.

Jemu sláva a moc na veky vekov!

Amen.


Kvetná nedeľa 25. marca 2018

Milí priatelia, pozývam vás k zamysleniu nad dnešným dňom – Kvetnou nedeľou. Iste sme si priniesli z chrámu požehnanú ratolesť. Ňou môžeme urobiť niekomu radosť, keď mu priateľský zamávame a ňou môžeme aj niekomu ublížiť, keď mu ňou pohrozíme a možno aj udrieme. Ako ľahko sa mení jedná a tá istá vec na dobrú a zlú v našich rukách – stačí tak málo. Kiežby dnešná ratolesť priniesla nám i našim blížnym okolo nás len lásku a priateľstvo, znak, že ich máme radi, lebo aj Boh ich nekonečne miluje.

Nech nám k tomu pomôže aj nasledujúce zamyslenie.

Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho

Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraela

Poďte, vystúpime aj my na Olivovú horu; poďme naproti Kristovi, ktorý sa dnes vracia z Betánie a dobrovoľne ide v ústrety tomu úctyhodnému a blaženému umučeniu, aby zavŕšil tajomstvo našej spásy.

Prichádza z vlastnej vôle a ide do Jeruzalema ten, čo kvôli nám zostúpil z neba, aby nás z najhlbšej priepasti povýšil so sebou, ako hovorí Písmo, „nad každé kniežatstvo, nad každú mocnosť a silu a nad každé iné meno“ (Ef 1,21).

Neprichádza spupne a pompézne, ako keby mu šlo o slávu. Veď „sa nebude škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť jeho hlas“ (Mt 12,19; porov. Iz 42,2); bude vstupovať ticho a pokorne, v skromnom odeve a sprievode.

Poď teda, bežme aj my s tým, čo sa ponáhľa trpieť, a napodobujme tých, čo mu vyšli v ústrety. Nie tak, že by sme mu stlali na cestu olivové ratolesti, koberce a plášte či palmové listy, ale že sa sami, nakoľko môžeme, v pokore ducha s úprimným srdcom a úmyslom rozprestrieme, aby sme prijali to prichádzajúce Slovo a aby sme obsiahli Boha, ktorého nemožno nikdy obsiahnuť.

On, taký tichý, teší sa, že k nám prichádza tak ticho „a vychádza nad západom“ (porov. Ž 68,5 [LXX]) našej najhlbšej chudoby, že prichádza a žije naším životom, aby nás svojou podobnosťou pozdvihol a priviedol späť k sebe.

On po prvotinách v našej prirodzenosti a po onom ponížení „vystúpil na odvekých nebesiach k východu“ (porov. Ž 68,34 [LXX]), ako sa hovorí, myslím, do svojej božskej slávy, ale tým sa nechce vzdať vplyvu na ľudské pokolenie, kým zo slávy nepozdvihne ľudskú prirodzenosť z najnižšieho miesta na zemi do slávy a nedá jej účasť na svojej vznešenosti.

Tak sa Kristovi rozprestrime my sami, a nie svoje plášte ani bezduché ratolesti a vetvovú podstielku, hmotu, ktorá sa použije a zvädne a len niekoľko hodín poteší oči; odetí do jeho milosti alebo skôr do neho samého: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3,27), rozviňme sa ako plášť pod jeho nohy.

Prv sme boli pre hriech ako šarlát sfarbení, ale keď nás obmyl spásonosný krst, ako vlna sme zbeleli (porov. Iz 1,18). Preto už neobetujme víťazovi nad smrťou palmové listy, ale trofeje víťazstva.

Mávajme aj my každý deň duchovnými ratolesťami svojho srdca a s deťmi volajme to posvätné: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraela.“ (Jn 12,13)

Prajeme Vám - o. Anton aj o. Milan - požehnaný týždeň, cez ktorý budeme spomínať na Ježišovo utrpenie, smrť, pochovanie i slávne zmŕtvychvstanie!


18. január

Milí priatelia, najprv vám chcem zaželať veľa Božích milostí do nového roka 2018, ktorého prvý mesiac práve prežívame. Tento mesiac je zároveň mesiacom, v ktorom slávime Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov – od 18. do 25. januára. Aj Slovo života na tento mesiac nám o tom hovorí a povzbudzuje, aby sme o jednote kresťanov rozmýšľali, hľadali možnosť ako ju urýchliť a modliť sa za ňu.

Slovo života - január 2018

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“ (Ex 15, 6)

Slovo života nám tento mesiac pripomína verš z Mojžišovho hymnu, ktorý sa v Starom zákone nachádza v časti, v ktorej Izrael jasá nad Božím zásahom do jeho vlastných dejín. Oznamuje v ňom rozhodujúci význam Božieho pôsobenia pri záchrane ľudu počas dlhého prechodu od vyslobodenia z egyptského otroctva až po príchod do zasľúbenej zeme.

Táto púť bola poznačená ťažkosťami a utrpením, prebiehala však pod bezpečným Božím vedením aj vďaka spolupráci niekoľkých osôb, Mojžiša a Jozueho, ktorí sa dali k dispozícii pre Boží plán spásy.

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

My si ľahko dávame moc do súvisu so silou moci a tá je neraz medzi ľuďmi a národmi príčinou útlaku a konfliktov. Božie slovo nám však prináša poznanie, že pravou mocou je láska, tak ako sa prejavila skrze Ježiša. On, preto, aby nám otvoril cestu k oslobodeniu a stretnutiu s Otcom, absolvoval úplnú ľudskú skúsenosť až po smrť. Vďaka nemu sa prejavila mocná Božia láska k ľuďom.

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

Keď sa pozrieme na seba, musíme úprimne uznať svoje obmedzenia. Ľudská krehkosť vo všetkých svojich formách, v telesnej, morálnej, psychologickej i spoločenskej, je nepopierateľnou skutočnosťou. No práve tu máme možnosť zakúsiť Božiu lásku. On chce, aby všetci ľudia, jeho deti, boli šťastné. Kvôli tomu je stále pripravený ponúknuť svoju mocnú pomoc tým, ktorí sa pre vytváranie spoločného dobra, pokoja a bratstva s pokorou zveria do jeho rúk.

Uvedený citát bol múdro zvolený na slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v tomto mesiaci. Koľko utrpenia sme si počas uplynulých storočí dokázali navzájom spôsobiť, vytvorili sa hlboké rozkoly a nedôvera, porozdeľovali sa spoločenstvá aj rodiny.

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

Potrebujeme modlitbami prosiť o milosť Božieho daru jednoty. Súčasne sa však môžeme ponúknuť, že budeme Božími nástrojmi lásky na budovanie mostov. Keď v roku 2002 pozvali Chiaru Lubichovú, aby sa na zhromaždení Ekumenickej rady cirkví v Ženeve podelila so svojím učením a skúsenosťami, povedala:

„Dialóg prebieha takto: v prvom rade sa nastavíme na rovnakú úroveň, na akej je náš partner, nech by to bol ktokoľvek, a potom ho počúvame, pričom vytvoríme vo svojom vnútri úplné prázdno... Takýmto spôsobom v sebe druhého prijmeme a porozumieme mu... A on, pretože bol vypočutý s láskou, je tiež ochotný vypočuť si naše slová.“

Využívajme počas tohto mesiaca naše každodenné kontakty na upevnenie a obnovenie vzťahov plných úcty a priateľstva s ľuďmi, rodinami alebo skupinami, ktoré sú členmi iných cirkví, ako je tá naša.

A prečo by sme nemohli zahrnúť do našich modlitieb a aktivít aj rozkoly vnútri nášho cirkevného, politického alebo občianskeho spoločenstva či vlastnej rodiny? Potom budeme môcť s radosťou dosvedčiť: „Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

Letizia Magriová


grkat.drienica.sk

Oltár kameň 2018 - foto


(web document)Ochrana osobných údajov


(web document)Jubilejný rok Prešovskej archieparchie 2018


(PDF document) čo nás čaká v roku 2018?


(web document)Ako austrálsky pastor reagoval na redefiníciu manželstva


(PDF document)Podávanie eucharistie deťom


(web document)Vatikánsky rozhlas


(PDF document) oprava chrámu Drienica


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.

teraz 1    dnes 1    celkom 1
Gréckokatolícky farský úrad
Drienica 165
083 01 Sabinov
moc.liamg@acineird.takrg
7014854/150
3974634090