24.2. - Nedeľa 35. po Zoslaní Svätého Ducha - mäsopôstna (mäso opúšťajúca) - o poslednom súde. Prvé a druhé nájdenie úctyhodnej hlavy svätého a slávneho Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána.,
zajtra .25.2. - Náš otec svätý Taras, konštantínopolský arcibiskup..

Myšlienka na tieto dní prípravy na sviatok Kristovho narodenia 20. decembra 2018

Z Listu Diognetovi (Cap. 8, 5 – 9, 6: Funk 1, 325-327)

Boh zjavil svoju lásku skrze Syna

Nik z ľudí Boha nevidel (porov. Jn 1,18), ani ho nik nevyjavil, on sám sa ukázal. Zjavil sa prostredníctvom viery, pretože len ona má výsadu vidieť Boha. Lebo Boh, Pán a Stvoriteľ všetkého, ktorý všetko urobil a usporiadal podľa svojej vôle, nielenže človeka miloval (porov. Tít 3,4), ale bol s ním aj trpezlivý. Vždy taký bol, taký je a taký aj bude: láskavý, dobrý, bez hnevu a verný; on jediný je dobrý (porov. Mt 19,17). A keď sa rozhodol pre niečo veľké a nevýslovné, zdôveril sa s tým iba Synovi.

Dokiaľ svoj múdry zámer chránil a držal v tajnosti, zdalo sa, že si nás neváži a nestará sa o nás. No keď skrze svojho milovaného Syna zjavil a sprístupnil, čo bolo pripravené od počiatku, naraz nám poskytol všetko: možnosť užívať jeho dobrodenia, vidieť ich i chápať. Kto z nás by sa bol kedy odvážil niečo podobné čakať?

Keď teda všetko sám v sebe so svojím Synom rozvrhol, nechal nás až do spomenutého času zmietať sa podľa našej ľubovôle v nezriadených pudoch, lebo nás vášne a žiadostivosť odklonili od správnej cesty (porov. Lk 8,14; Mk 4,19; Tít 3,3). No nie preto, že by on mal radosť z našich hriechov, on ich len trpel, ani preto, že by bol schvaľoval onen čas neprávosti, lež preto, že pripravoval terajší čas spravodlivosti.

V tom čase sme sa mali presvedčiť, že si vlastnými skutkami nezaslúžime život, a ak ho teraz máme, tak len z Božej dobroty.

Mali sme presvedčivo skúsiť, že vlastnými silami sa nemôžeme dostať do Božieho kráľovstva, že takúto schopnosť nám dáva len Božia moc.

A keď sa dovŕšila miera našej neprávosti, keď bolo celkom jasné, že nám ako odplata hrozí trest a smrť, keď nadišiel čas, ktorý určil Boh na prejavenie svojej dobroty a moci (aký ohromujúci je Boží vzťah k človeku a Božia láska!), neodvrátil sa od nás s odporom, nezavrhol nás, ani sa nepomstil, ale sa nás trpezlivo ujal, sám vzal milosrdne na seba naše hriechy a svojho vlastného Syna dal za nás ako výkupnú cenu (porov. Rim 8,32; Jn 3,16): svätého za hriešnikov, nevinného za zločincov, spravodlivého za nespravodlivých (porov. 1Pt 3,18), neporušiteľného za porušiteľných, nesmrteľného za smrteľných.

Lebo čo iné ako jeho spravodlivosť mohlo zakryť naše hriechy? Kto iný okrem Božieho Syna mohol ospravedlniť nás ničomných a bezbožných?

Aká to vzácna výmena, aký nevyspytateľný zámer, aké nečakané dobrodenie! Neprávosť mnohých bola zakrytá v jedinom spravodlivom a spravodlivosť jedného ospravedlňuje mnohých nespravodlivých.

Prajem vám pekné, pokojné a plné lásky tieto predvianočné dni!


Krížová cesta pred odpustovou slávnosťou - Drienica - Piatok 7. septembra 2018

1. zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrť

Pane Ježišu, stojíš pred Pilátom a predstavitelia židovského národa na teba žalujú, chcú tvoju smrť. Nič o Tebe nevedeli, žiadnu chybu na Tebe nájsť nedokázali a predsa.... odsúdili Ťa len preto, lebo si bol iný ako oni, lebo nechceli a nevedeli uveriť a pochopiť tomu, že si Boží Syn. A tak chceli mať proste kľud.... Poviem si, ja by som to nikdy neurobil.... Ale či to nerobím takmer každý deň? Posudzujem všetko možné a často krát si to už ani neuvedomujem...

Pane, chcem s pokorou znášať všetky urážky, odsúdenia. Chcem s Tebou kráčať na svoju Golgotu.

Pane Ježišu, stoj pri mne. Amen.

2. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia.

Pane Ježišu, vojaci kladú Ti na plecia ťažký, drevený kríž, ktorý vyvoláva ešte väčšiu bolesť na Tvojom zbičovanom tele. Čoraz viac tvojich „priateľov" sa skrýva, alebo odchádza preč. Ty na seba s pokorou prijímaš ťažobu, nie dreveného kríža, ale mojich hriechov. Plný hriechov, chorôb, utrpení, starostí, ale aj plný bolestí srdca, egoizmu, pýchy, nenávisti, odmietnutia, neodpustenia, ľahostajnosti, slabosti....To všetko si niesol na Golgotu. Ten kríž aj mňa.

Pane, daj mi silu a odvahu kráčať s Tebou do Božieho kráľovstva. Amen.

3. zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom.

Pane Ježišu, nevládzeš. Padáš. Ale málokoho to zaujíma. Väčšina už chce mať pokoj, aby už bolo rýchlo po všetkom. Nikoho ani nenapadne pomôcť ti. Veď prečo by si mali zašpiniť ruky tým krvavým krížom?

Ako ľahko aj ja padám. Pod každým hriechom sa mi podlamujú nohy. Padám a často krát nemám silu ani chuť vstať. Dostanem zlú známku v škole, nedarí sa mi v práci a mám chuť vykašľať sa na všetko. Trápi ma choroba, problémy, starosti, všetko mi akosi prerastá cez hlavu, mám chuť hodiť si slučku a pritom zabúdam na Teba.

Pane, daj mi silu po každom mojom páde s Tvojou pomocou vstať. Amen.

4. zastavenie: Pán Ježiš sa stretáva so svojou Matkou.

Pane Ježišu, aké krásne osvieženie na tejto ťažkej ceste, keď si stretol svoju matku! Žena, ktorá ťa nosila deväť mesiacov pod srdcom, ti teraz dodáva obrovskú silu. Musí to byť pre Máriu veľmi bolestný zážitok. Ale ona verí a preto do jej srdca vstupuje pokoj.

Spomínam si na svojich rodičov. Koľko sa o mňa starali, keď som bol malý, koľko starostí som im robil, keď som dospieval. Strachovali sa o mňa keď som bol chorý, keď ma niečo trápilo. A koľkokrát som bol voči nim nevďačný. Ale ony pre mňa všetko robia s láskou.

Pane, pomôž mi, aby som si vedel vážiť svojich rodičov. Amen.

5. zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha Ježišovi niesť kríž.

Pane Ježišu, vojaci sa boja, aby si neskonal skôr, ako prídeš na Golgotu. Preto stiahli z davu nejakého Šimona z Cyrény, aby ti trochu pomohol. Aspoň na chvíľu sa ti kráča o čosi ľahšie. Aj ja mám pri sebe trochu iného Šimona, ochotného. Si to ty, Ježišu. Ty si Ten, ktorý mi pomôže niesť všetko, čo ma ťaží, všetko, čo ma bolí. Kriste, vďaka, že si môj Priateľ.

Pane, dávam ti svoje srdce. Amen.

6. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník.

Pane Ježišu, jemná, ale odvážna žena sa prediera zástupom, pomedzi vojakov. Pohŕdavo na ňu hľadia, ale zdá sa, že jej to nevadí. Príde až k tebe a šatkou ti utiera krvavú tvár. A ty si jej zanechal na šatke obraz svojej zmučenej tváre. Aká šťastná je Veronika! Azda vedela kto si?

Ježišu, ty si povedal: "Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili." Koľko Veroník mám okolo seba aj dnes! Moja rodina, priatelia.

Pane, daj aby som aj ja bol Veronikou, ktorá zmierňuje Tvoje utrpenie v blížnych. Amen.

7. zastavenie: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom.

Pane Ježišu, tvoja cesta je čoraz namáhavejšia a Tvoje telo stále viac vyčerpané. Je normálne, že už nemáš síl. Ale vieš, že musíš kráčať ďalej. Ty vo svojej ceste vidíš zmysel. Chcel si ma zachrániť. Ja často nechápem, prečo chceš odo mňa práve to a nie to, čo chcem ja. Pre mňa je to len spleť uzlov ako na spodnej strane koberca. Ale Ty vidíš tu krásnu, farebnú časť, ktorá dáva zmysel. Hoci je to pre mňa teraz nepochopiteľné, Tebe všetko dáva zmysel.

Pane, zverujem Ti všetky svoje cesty, aj keď im veľa krát nerozumiem. Amen.

8. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy.

Pane Ježišu, ty napomínaš ženy: "Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi." A predsa tieto ženy sú jediné, ktoré svojimi slzami zvlhčujú prašnú cestu na Golgotu. Pane, v mojich ťažkostiach Ty pri mne vždy stojíš, utrieš mi slzy z tváre. Ale ja aj tak často pochybujem. Stále mi šepkáš, že ma ľúbiš, že Ti na mne záleží a že kráčaš so mnou... v najťažších chvíľach ma nesieš na rukách...

Pane, chcem ti dôverovať a vložiť sa do Tvojho náručia. Amen.

9. zastavenie: Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom.

Pane Ježišu, už ozaj nemáš síl. Tretí krát padáš. Je neľudské, ako s tebou zaobchádzajú. Je to nepochopiteľné, ako si to vôbec dokázal až sem. Kde si nabral silu? Ale ja viem, že Ti silu dal Tvoj aj môj nebeský Otec. Ukazuje sa medzi Vami krásny vzťah. Syn bezhranične dôveruje Otcovi a pre vykúpenie ľudstva, ktoré miluje, je ochotný podstúpiť aj tú najpotupnejšiu a najbolestivejšiu smrť. Ježišu, ty si bral silu od svojho Otca. A preto si dokázal aj po treťom páde vstať a kráčať ďalej.

Pane, daj aby som pri každej bolesti bral silu od Teba. Amen.

10. zastavenie: Pánu Ježišovi zvliekajú šaty.

Pane Ježišu, oberajú Ťa aj o to posledné, čo na Tebe zostalo. O Tvoje šaty hádžu lós. Berú Ti aj posledný kus ľudskej dôstojnosti. Mohol by si kričať, brániť sa. Ale Ty len potichu trpíš a všetko znášaš. Aj mňa často ľudia zosmiešňujú preto, že v Teba verím. Ale mne to, Pane, nevadí. Viem, v Koho verím a to mi dodáva silu.

Pane, pomôž mi, aby som pre Teba všetko s pokorou a tichosťou znášal. Amen.

11. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž.

Pane Ježišu, hrubé klince prebíjajú tvoje ruky a nohy. Ostrá bolesť Ti preniká celé Telo. Vojaci sú suroví, vôbec ich to nezaujíma.

Ja veľa krát plačem pri nejakej bolesti, ktorá sa ani trochu nevyrovná tej Tvojej.

Pane, pri každej bolesti stoj pri mne. Amen.

12. zastavenie: Pán Ježiš zomiera na kríži.

Pane Ježišu, zomieraš tou najpotupnejšou smrťou. Mnohí na Teba kričali: "ak si Mesiáš, tak zostúp z kríža a zachráň sa!", ale ty si s pokorou trpel ďalej. Tvoja pokora a bolesť všetkým zavrela ústa. S Tvojím posledným výdychom sa roztrhla chrámová opona a všade sa zotmelo.

Pane, viem, že žiť pre Teba znamená zomierať pre Teba každučký deň. Strániť sa od materializmu, konzumizmu, sebectva, ktoré tak veľmi prevládajú v dnešnej dobe a ktoré nás tak veľmi ovplyvňujú. Ježišu, ty si povedal: "Kto si chce zachrániť život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Pane, chcem žiť len pre Teba. Amen.

13. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža.

Panna Mária, telo tvojho milovaného Syna vkladajú ti do náručia. Hľadíš na toho, ktorý ti bol najmilší. Všetko sa ti preháňa hlavou. Pozdrav od Gabriela, Betlehem, pastieri, traja králi, útek do Egypta, strach pred Herodesom, Ježišovo detstvo, prvý zázrak v Káne Galilejskej, uzdravovanie chorých, vzkriesenie Lazára,... Spomínaš si na každučký moment Jeho pozemského života.

Panna Mária, ty si ako prvá pochopila, že to bol Boží plán. A preto, hoci tvoje srdce plakalo od bolesti, ty si mlčala.

Pane Ježišu, daruj mi pokoj, aký mala tvoja matka Mária, aby som prijal tvoj plán spásy. Amen.

14. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú.

Pane Ježišu, tu na Golgote už netreba veľa slov. Už je po všetkom. Skončili sa všetky tvoje bolesti a po namáhavej Kalvárii ukladajú tvoje zmučené Telo do najbližšieho hrobu. Takto si "uctili" Kráľa.

Pane Ježišu, ale ja viem, že to nie je koniec. Mám nádej, že to nemohlo skončiť len takto. A táto nádej mi dodáva silu. Ty si premohol smrť a slávne si vstal z mŕtvych.

Pane, daj, aby mi táto nádej vždy pomáhala kráčať ďalej k Tebe. Amen.


12. AUGUST 2018

Pastiersky list k príprave na blahorečenie Božej služobnice Anny Kolesárovej

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

Každý deň máme osobnú skúsenosť zápasu medzi dobrom a zlom. Sú chvíle, kedy v tomto zápase zlyhávame, ako sme to dnes počuli v podobenstve o zlých vinohradníkoch (Mt 21, 33-42). Vtedy sa v nás prejavuje zranená prirodzenosť ako dôsledok dedičného hriechu. A sú aj chvíle, kedy s pomocou Božou víťazíme a patríme k tým, ktorí plnia Božiu vôľu podobne ako sluhovia a Syn, ktorých Pán postupne posiela do svojej vinice prevziať jeho diel úrody. Čo všetko sme ochotní urobiť, aby sme zvíťazili nad zlom, nad hriechom?

Na území Košickej arcidiecézy, v dedinke Vysoká nad Uhom, sa nachádza jeden hrob, na ktorom je nápis: „Radšej smrť ako hriech.“ Je to hrob Božej služobnice Anny Kolesárovej. Určite ste už zaregistrovali informáciu o jej šíriacej sa úcte, o mnohých mladých, ktorí putovali a putujú k jej hrobu, a aj o jej zavŕšenom procese blahorečenia. Po dlhých rokoch núteného mlčania počas minulého režimu sa môžeme vrátiť k jej životnému príbehu a svedectvu.

Anna Kolesárová sa narodila 14. júla 1928. Keď mala trinásť rokov, zomrela jej mama. Po jej smrti prevzala na seba všetky jej povinnosti, ktoré si svedomito plnila. Žila aj naďalej jednoducho a skromne so svojím otcom a starším bratom. Anna pravidelne chodievala do kostola na bohoslužby a pobožnosti, pristupovala k sviatostiam. Rada sa modlievala svätý ruženec.

Druhá svetová vojna podstatne zasiahla do života tohto dievčaťa. V stredu 22. novembra 1944 večer prechádzali cez Vysokú nad Uhom vojská Červenej armády. Pri prehliadke domov vošiel opitý sovietsky vojak do pivnice pod kuchyňou, kde sa skrývala šestnásťročná Anna so svojou rodinou a ostatnými ľuďmi. Otec požiadal dcéru, aby hore v kuchyni pripravila pre vojaka niečo na jedenie, no ten začal mladé dievča obťažovať a naliehať, aby sa mu oddala. Ona však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla a volila si radšej smrť. Vytrhla sa mu z rúk a utekala naspäť do pivnice. Nahnevaný vojak sa ponáhľal za ňou, namieril zbraň a zakričal, aby sa rozlúčila s otcom. Hneď nato svoju hrozbu pred očami jej otca uskutočnil a vypálil dve rany. Anna zomrela pri zvolávaní svätých mien Ježiša, Márie a Jozefa.

Kvôli neutíchajúcim bojom bola pochovaná potajomky na druhý deň neskoro večer a bez kňaza. Pohrebné obrady dodatočne vykonal vtedajší farár Anton Lukáč až 29. novembra 1944. Po cirkevnom pohrebe do matriky zomrelých zapísal poznámku: hostia sanctae castitatis (hostia svätej čistoty). Do farskej kroniky v Pavlovciach nad Uhom dopísal, že Annu vo chvíľach, keď odvážne a bez zaváhania bránila svoju čistotu, posilňoval eucharistický Kristus, lebo krátko predtým pristúpila k sviatosti zmierenia a k svätému prijímaniu.

Niekto by mohol namietať, že Ankin hrdinský skutok bol skôr prejavom zúfalstva než obranou čistoty. Ona si však aj napriek mladému veku plne uvedomovala, čo ju kvôli tomuto odmietnutiu čaká. V tej chvíli nemala veľa času rozhodovať sa a filozoficky uvažovať, čomu dať prednosť. Rozhodla sa podľa hlasu svojho svedomia – podľa hlasu Boha, Ježiša Krista, ktorý sa v jej svedomí ozýval už dlho. Cítila, že nemôže konať inak, iba povedať rozhodné „nie“ tomu, čo by ju oberalo o skutočnú slobodu a pokoj srdca.

Keď odmietla násilníka, neušla von, preč z domu, aby si zachránila život. Naopak, rozbehla sa priamo k svojmu otcovi. On jej bol najlepším učiteľom a zároveň stelesnením viery v osobného Boha. Tam hľadala útočisko. Preto si aj my môžeme podľa jej príkladu uchovať čisté srdce iba blízko pri Bohu, pri nebeskom Otcovi.

Dnes je tých pokušení proti čistote oveľa viac ako kedysi. Doliehajú na mladú dušu z každej strany, cez internet a médiá. Pokušeniam sa síce nevyhneme a ani zaváhaniam či pádom, tie sú prejavmi našej nedokonalej ľudskej prirodzenosti. Sú to limity krehkosti, ktoré nás hriešnych ľudí charakterizujú. Vo svetle viery sme však pozývaní k tomu, aby sme tieto svoje limity a ohraničenia neustále a trpezlivo prekonávali. Sme volaní k čomusi väčšiemu a trvácejšiemu.

Vo Vysokej nad Uhom sa od chvíle, keď tento príbeh v roku 1997 zverejnil vtedajší arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, začali konať prvé verejné stretnutia mladých ľudí. Všetci tí, ktorí za tie roky s úprimnou túžbou po zmene života navštívili Domček Anky Kolesárovej, presvedčili sa o tom, že pravá láska je obetavá, nemyslí na zlé, nie je sebecká. Ankin krátky a jednoduchý život, a hlavne jej svedectvo obety, je pre nich i pre nás pozvaním k svätosti. Jej blahorečenie je signálom, že svätosť je pre všetkých.

Ako píše pápež František vo svojej najnovšej apoštolskej exhortácii O povolaní k svätosti v súčasnom svete: „Na to, aby sa ľudia stali svätými, nemusia byť biskupmi, kňazmi, rehoľníčkami či rehoľníkmi. Veľakrát máme pokušenie myslieť si, že svätosť je rezervovaná len tým, ktorí majú možnosť držať si odstup od bežných zamestnaní, aby venovali veľa času modlitbe. Nie je to tak. Všetci sme povolaní byť svätými tak, že budeme žiť s láskou a ponúkať vlastné svedectvo…“ (Gaudete et exsultate 14)

Máme veľkú radosť z toho, že beatifikačný proces Božej služobnice Anny Kolesárovej sa už čoskoro zavŕši jej blahorečením. Touto cestou vás chceme srdečne pozvať na túto výnimočnú udalosť. Slávnostnú svätú omšu spojenú s blahorečením budeme sláviť v sobotu 1. septembra 2018 v priestoroch štadióna Lokomotíva v Košiciach.

Príďte, aby sme spoločne vydali svedectvo o tom, že na východnom Slovensku, ktoré mnohí tak podceňujú, sa našiel vzácny poklad – cenná perla, ktorá svojou žiarou zviditeľňuje vzor čistej a obetavej lásky.

Všetkých vás odovzdávame a zverujeme Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a vyprosujeme vám Božiu pomoc i požehnanie.

Nech vás žehná všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.

vaši otcovia biskupi


30. JÚL 2018

Dnes si spomíname na blahoslavenú Zdenku Cecíliu Schelingovú, pannu a mučenicu. Tu vám ponúkame jej krátky životopis a zamyslenie z jej meditácii.

Narodila sa v Krivej na Orave v roku 1916. Vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža, kde žila nábožným životom; usilovala sa o poníženosť a užšie primknutie sa k ukrižovanému Kristovi.

Ako zdravotná sestra v nemocnici v Bratislave ochotne slúžila chorým a liečila im rany tela i duše.

V tom čase vládna moc, nepriateľská voči Bohu a Cirkvi, sa pokúšala všemožným spôsobom vyhasiť vieru a prenasledovala predovšetkým biskupov, kňazov a aktívnych veriacich.

Sestra Zdenka sa pokúšala pomôcť kňazom, ktorí boli v nebezpečenstve dlhotrvajúceho uväznenia, ba aj súdneho výroku smrti. Potom aj sama sestra Zdenka bola uväznená a podstúpila kruté mučenie; 17. júna 1952 ju odsúdili na 12 rokov väzenia. Všetko však znášala s hrdinskou trpezlivosťou.

Zomrela 31. júla 1955 v Trnave, keď ju predtým pre ťažké onemocnenie vypustili z väzenia.

Z Meditácií sestry Zdenky Schelingovej

(Rukopisné zápisky, s. 52-66)

KEĎ MILUJEME KRISTA, VŠETKO JE ĽAHKÉ

Náš život má byť dokonalé „áno“, ktorým sa celkom dávame Bohu. Zabúdať celý deň na seba vo všetkom a viac pamätať na druhých. Takáto poníženosť je zdrojom sily. Môj apoštolát bude účinný nie mierou vonkajšej činnosti, ale mierou svätosti, ku ktorej budem smerovať. Nejde o to, aby som svoj život obetovala ľuďom, ale aby som ho najprv ponúkla Bohu a iba potom aj iným... Vždy sa chcem iba s ním spájať, lebo on ma musí celú zaujať.

Trpieť v stave milostí je východiskom veľkých skutkov. Trpieť v tichosti a skryto. Ticho je ovzduším bolestí i na Kalvárii sa mlčalo. Keď sa žalujeme, keď hľadáme potešenie a útechu, stráca sa to, čo je na bolesti najposväcujúcejšie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť. Kto žije v duchu obety, môže si povedať: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20)

V mlčaní musíme nájsť seba. Zriekať sa seba, lebo koľko mám seba, toľko mi chýba ešte z Krista. Keď má svet svoje požiadavky, má ich ešte väčším právom aj Boh.

Nie som si istá, či ma niekto pre moju lásku k Bohu ukrižuje, preto sama chcem križovať svoje telo s jeho žiadosťami. A keď mi iní urobia aj nejakú trpkosť, roztiahnem svoje ruky, aby som ju objala. Vždy chcem jedine to, čo chce Boh.

Bože, nedaj mi pripútať si srdce k pozemským veciam. Vždy ma veď hore k Slnku, k tomu väčšiemu Svetlu!

Nech k nemu smerujú všetky úsilia a námahy. K nemu chcem vysielať modlitby, vyjadriť svoju prítulnosť. Iba k nemu ma vedie túžba, on je moje večné Svetlo i večne nová Krása. Jedine po Bohu túžim, lebo jemu úplne patrím... Keď milujeme Krista, všetko je ľahké. Cítim ako pomaly vylievam krv za toho, koho milujem. Áno, vždy mám za niekoho zopakovať Kristovo obetovanie, najmä vtedy, keď niekto kráča i blúdi životom po neviditeľných cestách tmy. Vtedy musím pevnejšie stáť na svojom mieste...

Cieľ každého úsilia je len jeden: byť pri ňom, pri Ježišovi. Nakoľko sa priblížime k nemu, natoľko nás pritiahne on k svojmu srdcu. Keby sme poznali, čo znamená trpieť pre Boha, využili by sme všetky mysliteľné prostriedky na získanie utrpenia. Kto veľmi miluje, prestáva trpieť. Veľkosť Ježišovho utrpenia mi dáva pochopiť a oceniť jeho veľkú lásku. Preto i moje bolesti sa musia celkom stratiť v láske.

MODLITBA:

Dobrotivý Bože, ty si dal blahoslavenej Zdenke nevšednú lásku k ukrižovanému Kristovi, ktorú prejavila radostnou službou chorým a tvojim kňazom; prosíme ťa, dopraj aj nám, aby sme ju nasledovali v úprimnej ochote dať svoj život do služby bratom a sestrám a boli nadšenými svedkami tvojho Syna Ježiša Krista, vypočuj nás a zmiluj sa.

Milí priatelia, prajeme vám požehnaný letný čas...!


20. máj

Milí priatelia, prežívame sviatky Päťdesiatnice – Zoslanie Svätého Ducha. Nazývané tiež Turíce, či ľudovo Rusadle. Sú to krásne sviatky, hoci niekedy nevieme, čo to vlastne oslavujeme. Kto je to Svätý Duch. Svätý Duch je Duchom jednoty človeka s Bohom a tiež jednoty ľudí medzi sebou.

Pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa vo svojej knihe „Tajomstvo Turíc“ veľa rozpráva práve o Svätom Duchu. A podľa vzoru liturgie (pozrite si napríklad kondák dnešného sviatku) a cirkevných otcov porovnáva tieto sviatky Zoslania Svätého Ducha so stavbou Babylonskej veže (Gn 11,1-9).

Tradícia hovorí, že Lukáš chcel vytvoril skrytý kontrast medzi tým, čo sa stalo pri stavbe babylonskej veže a čo sa prihodilo na Turíce.

Svätý Cyril Jeruzalemský o tom napríklad píše: „V Babylone nastalo súčasne so zmätením jazykov aj rozdelenie myslí, lebo išlo o plán zameraný proti Bohu. Avšak teraz bola duševným vlohám navrátená jednota, aby sa zamerali na predmet svojho uctievania“.

Svätý Augustín zasa hovorí: „Pre hriech pyšných ľudí boli jazyky rozdelené. Vďaka pokorným apoštolom boli jazyky znovu zjednotené“.

Toto vysvetlenie – spoločné pre východné i západné kresťanstvo – bolo prijaté do liturgie, ktorá vložila stať o babylonskej veži medzi večerné čítania na Turíce.

Jednota Babylonu je ľudská jednota, jednota, ktorú si zvolil človek a ktorá smeruje k osláveniu človeka: „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!“(Gn 11,4). Spravme si pomník! – nie: „Spravme pomník Bohu!“ Je to plán jednoty, ktorý sa rodí z túžby po moci a sláve, čiže z pýchy.

Na Turíce - Päťdesiatnicu je to naopak. Všetci rozumejú reči apoštolov preto, lebo hovoria rôznymi jazykmi o veľkých Božích skutkoch(Sk 2,11). Nestavajú teda pomník sami sebe, ale Bohu. Keď zdôrazníme tento prvok protikladu, môžeme povedať, že Cirkev je skôr Antibabylon ako nový Babylon.

Biblické poučenie, ktoré z porovnania medzi Babylonom a Turícami vyplýva, dokazuje, že sú možné dva druhy jednoty: jednota podľa tela a jednota podľa Ducha. Rozdiel medzi týmito jednotami spočíva v tom, čo je ich stredom. Treba teda zistiť, kto je stredom nejakej jednoty, okolo koho je vybudovaná: či okolo Boha, alebo okolo človeka.

Cantalamessa ďalej píše:

Najväčším prekvapením pre mňa bolo, keď som pri uvažovaní o tom, kto mohli byť stavitelia babylonskej veže, náhle a veľmi jasne pochopil, že jedným z nich, ach, beda, som i ja. Biblickú archeológiu som pri tom vôbec nepotreboval, stačilo mi spytovanie svedomia. Nebolo treba kopať v zrúcaninách Mezopotámie, aby som objavil zvyšky babylonskej veže, stačilo kopať vo vlastnom vnútri. Ak chceme naozaj urobiť posledný krok, rozhodnutie smerom k »pravde«, musíme pokorne uznať, že babylonská stavba sa stále buduje a že sme do nej všetci viac či menej zapojení.

Prechod od Babylonu k Turícam sa udial v dejinách raz a navždy, no v Skutkoch apoštolov (2. kapitola) sa hovorí, že v našom živote ho treba duchovne uskutočňovať denne. Neustále musíme prechádzať od Babylonu k Turícam tak, ako musíme neustále prechádzať od starého človeka k novému.

Milí priatelia, nie je to aj pre nás dobrá téma na zamyslenie práve v tieto dní?


8. máj

Milí priatelia, dnes sme boli účastní slávnosti sv. apoštola Jána pri kaplnke pod lipou. Pozrime sa aspoň trochu do tradície, čo nám hovorí o sv. Jánovi.

Sv. Ján, evanjelista - (8. máj)

Sv. Ján, evanjelista, bol synom Zebedeja a Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho. Spolu s Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore Tábor, ale tiež videli aj krvavý pot v Getsemanskej záhrade. Pán Ježiš ich nazval „Boanerges - synovia hromu“.

Stará tradícia, zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189 -198), hovorí o sv. Jánovi, ale týka sa to aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil PETALON. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“.

Podľa tohto svedectva obidvaja pochádzali z veľkňazskej rodiny. Právo nosiť PETALON (veľkňazská čelenka) mali len veľkňazi. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol momentálne v úrade, sa musel živiť remeslom. Takto lepšie pochopíme mimoriadnu prosbu ich matky, aby zaujali prvé miesta v Božom kráľovstve. Oni spolu s Petrom apoštolom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria najdôvernejšiu skupinu okolo Ježiša.

Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v evanjeliu sv. Jana, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu.

Sviatok sv. Jana sa slávi na Východe od 4. storočia. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde zas napísal svoje evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo.

Ďalšie legenda hovorí, že bol v Ríme pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom beztoho, že by mu to uškodilo. Na sviatok tohto svätca sa na mnohých miestach žehná víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou, sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.

Liturgia tohto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počujeme: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života." Už v prvom verši je veľmi dobre vidieť, s akými problémami sa stretal sv. Ján, keď sa pokúšal ohlasovať radostnú zvesť pohanom. Všetci žijeme v zajatí tvrdej reality. Nepočíta sa so vstupom Božej všemohúcnosti do našej nemohúcnosti.

Avšak život Pána Ježiša to je jeden veľký zázrak. Preto nás apoštol vyzýva k viere a dovoláva sa svojej skúsenosti s Kristom. On to všetko počul, pozoroval vlastnými očami a dotýkal sa ho vlastnými rukami. Je potrebné týmto spôsobom svedčiť, pretože Kristus nie je výmyslom. On je Slovom Života. V osobe Pána Ježiša sa zjavuje Pravda o Bohu, ale aj o človeku. Ježiš zjavuje Pravého Boha, ale súčasne aj Pravého človeka, ktorý je skutočným Božím obrazom a ktorý naplnil Boží zámer s človekom.

„Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.“ Ježiš sa zjavil ako Život. Kresťanstvo nie je predovšetkým teológia, ale spôsob života. Ten život bol skutočne žitý tu na zemi. Boh nepodlieha žiadnym zákonom. On je Láska a Láska je zákonom sama sebe. Je sám pre seba najvyššou normou.

„Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“

Jánov list je vlastne návodom k tomu, ako prísť k spoločenstvu s Otcom i Synom. Duch Svätý sa v tomto verši nespomína, lebo práve On je tým spoločenstvom, ktoré existuje medzi Otcom a Synom a chce a má byť aj medzi nami a Bohom.

V tomto verši je vyjadrený aj podstatný zmysel každého apoštolátu. Priviesť ľudí k spoločenstvu s Bohom. Naučiť ľudí modliť sa. Apoštolát má len vtedy zmysel, keď sa rodí z modlitby a k modlitbe znovu privádza.

František Osuna, jeden z františkánskych stredovekých mystikov, hovorí: „Uvedom si, že Boh ťa stvoril jedine pre modlitbu." Celý svet bol stvorený pre človeka, ale človek bol stvorený pre Boha. Siedmy deň stvorenia „Sabat“ má byť dňom svadby človeka s Bohom. Len stretnutie s Bohom a jeho dotyk môže spasiť a uzdraviť ľudskú dušu. Spása sveta je v poznaní Boha.

„A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná." Prežívam svoje kresťanské povolanie ako niečo, čo sa blíži k úplnej radosti? Ak nie, potom je kdesi chyba. Ježiš vedie svojich učeníkov k úplnej radosti. Radosť, ktorú opisuje sv. Ján, je radosť z duší, ktoré sa úplne odovzdávajú Kristovi a víťazí nad svetom a diablom. Všetci sa rodíme ako budúci otcovia a matky. Všetci máme vo svojej prirodzenosti zakódované a každý musí v sebe realizovať otcovstva alebo materstva. Pavol tiež hovorí: „Ja som vás splodil pre Krista“. Duchovné otcovstvo spočíva v tom, že kohosi formujeme pre stretnutie s Kristom.

Ján je svedkom večného života. Len ten život, ktorý má pred sebou perspektívu večnosti, dáva zmysel. Ak by život v určitom okamihu definitívne končil, stráca zmysel. Večný život je v poznávaní Boha. Je to stále prelievanie Božej nekonečnosti do ľudskej stvorennosti, stále napĺňanie Duchom Svätým. Najprv som vyzvaný v túto možnosť uveriť, aby som svoju dušu mohol naladiť na tento Boží Obzor.

V modlitbe prosme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom sv. Jána, s osvietenou mysľou a milujúcim srdcom pochopili.

Sv. Ján bol uchvátený Ježišom - Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktoré sa bolo možné pozerať ľudskými očami a aj sa ho ľudský dotknúť. Vyprosujme si prostredníctvom tohto apoštola úctu k ľudskému telu, ktoré sa stalo príbytkom Slova.

Milí priatelia, ďakujeme všetkým, ktorí ste sa zúčastnili dnešnej slávnosti. Nech Vám sv. apoštol Ján vyprosí pevnú vieru v Boha, lásku k Ježišovi i blížnym a neotrasiteľnú nádej v Božiu dobrotu. Christos voskrese! Kristus vstal z mŕtvych!


15. apríl

Milovaní priatelia, prežívame veľkonočné obdobie, v ktorom si pripomíname Ježišovo zmŕtvychvstanie. Započúvajme sa do nasledujúcich slov, ktoré nás chcú posilniť vo viere v Zmŕtvychvstalého Krista.

Z konštitúcie Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii (Č. 5-6)

Poriadok spásy

Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4), preto „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom skrze prorokov“ (Hebr 1,1) a keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa telom stalo a bolo pomazané Duchom Svätým (porov. Sk 10,38), aby hlásalo evanjelium chudobným a uzdravovalo skľúčených srdcom (porov. Iz 61,1; Lk 4,18), ako lekár tela i duše, prostredník medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1Tim 2,5). Lebo jeho ľudská prirodzenosť zjednotená s osobou Slova bola nástrojom našej spásy. A tak v Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dosiahli sme plnosť bohoslužby.

Toto dielo vykúpenia človeka a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky na ľude Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým vo veľkonočnom tajomstve svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia, kde svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život. Lebo keď Kristus usnul na kríži, vyprýštilo z jeho boku obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.

Preto ako Otec poslal Krista, tak aj on poslal apoštolov, naplnených Duchom Svätým, aby nielen hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu (porov.Mk 16,15) zvestovali, že nás Boží Syn svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci (porov. Sk 26,18) a zo smrti preniesol nás do Otcovho kráľovstva, ale aby ohlasované dielo spásy aj uskutočňovali obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.

Tak sa krstom ľudia zapájajú do Kristovho veľkonočného tajomstva: zomierajú s ním, sú s ním pochovaní a s ním sú vzkriesení (porov. Rim 6,4; Ef 2,6; Kol 3,1; 2Tim 2,11) a dostávajú Ducha adoptívneho synovstva, „v ktorom voláme: Abba, Otče“ (Rim 8,15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých hľadá Otec (porov. Jn 4,23).

Podobne vždy, keď požívajú Pánovu večeru, zvestujú Pánovu smrť, kým nepríde (porov. 1Kor 11,26). Preto sa práve v deň Turíc, keď sa Cirkev zjavila svetu, „dali pokrstiť tí, čo prijali“ Petrovo „slovo“. A „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov, na spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2,41-42.47).

Odvtedy sa Cirkev nikdy neprestala zhromažďovať na slávenie veľkonočného tajomstva, pričom číta, „čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,27), slávi Eucharistiu, v ktorej sa sprítomňuje víťazstvo a triumf jeho smrti, a zároveň vzdáva vďaky „Bohu za nevýslovný dar“ (2Kor 9,15) v Kristovi Ježišovi „na chválu jeho slávy“ (porov. Ef 1,12).

Milí priatelia, vyprosujem Vám, aby ste vždy verili, že Ježiš nám priniesol život. Nikdy nerezignujte, ale stále dúfajte! Christos voskrese! Kristus vstal z mŕtvych!


PASCHA – VEĽKÁ NOC

Poučné slovo

nášho otca svätého Jána Zlatoústeho na svätý a radostný deň slávneho a spasiteľného vzkriesenia Krista, nášho Boha.

Každý, kto je zbožný a bohabojný, nech sa osvieži a teší z tejto krásnej a skvelej slávnosti.

Kto je verný služobník, nech vojde s plesaním do radosti svojho Pána.

Kto sa pôstom unavil, nech teraz prijme odmenu.

Kto pracoval od šiestej hodiny ráno, nech dnes prijme spravodlivú mzdu.

Kto prišiel deviatej hodine, nech oslavuje s vďakou.

Kto prišiel až po dvanástej hodine, nech nepochybuje, lebo nebude ukrátený.

Kto váhal až do tretej hodiny popoludní, nech pristúpi bez obáv a strachu.

A kto stihol prísť až o piatej hodine popoludní , nech sa nebojí, že váhal, lebo Vládca je štedrý a prijme posledného robotníka tak ako prvého.

Uspokojí toho, čo prišiel o piatej hodine popoludní práve tak, ako toho, čo pracoval od šiestej hodiny ráno.

K poslednému je milostivý a k prvému láskavý. Onomu dáva a tamtoho obdarúva. Prijíma skutky a víta úmysly. Preto vojdite všetci do radosti svojho Pána. I prví i druhí prijmite mzdu. Bohatí a chudobní spoločne sa radujte. Vy, ktorí ste vytrvali, i vy, nedbanliví, uctite si tento deň.

Stôl je plný, jedzte všetci. Pokrm je pripravený, nech nikto neodchádza hladný. Všetci majte účasť na hostine viery, prijmite všetci bohatstvo dobroty.

Nikto nech sa neponosuje na nedostatok, lebo prišlo spoločné kráľovstvo.

Nikto nech sa nezarmucuje nad previneniami, lebo z hrobu zažiarilo odpustenie.

Nech sa nik nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. On zostúpil do predpeklia a peklu odňal korisť. A peklo sa zarmútilo, keď skúsilo jeho telo.

Prorok Izaiáš to videl a zvolal:

Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam dole s tebou stretlo.

Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, bolo plné trpkosti, lebo bolo potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané.

Prijalo telo a pripadlo Bohu.

Prijalo zem a zrazilo sa s nebom.

Prijalo to, čo videlo, a padlo do toho, čo nevidelo.

Smrť, kde je tvoj osteň?

Peklo, kde je tvoje víťazstvo?

Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené.

Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni.

Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli.

Kristus vstal z mŕtvych a vládne život.

Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe.

Hľa, Kristus vstal z mŕtvych a stal sa prvým medzi zosnulými.

Jemu sláva a moc na veky vekov!

Amen.


Kvetná nedeľa 25. marca 2018

Milí priatelia, pozývam vás k zamysleniu nad dnešným dňom – Kvetnou nedeľou. Iste sme si priniesli z chrámu požehnanú ratolesť. Ňou môžeme urobiť niekomu radosť, keď mu priateľský zamávame a ňou môžeme aj niekomu ublížiť, keď mu ňou pohrozíme a možno aj udrieme. Ako ľahko sa mení jedná a tá istá vec na dobrú a zlú v našich rukách – stačí tak málo. Kiežby dnešná ratolesť priniesla nám i našim blížnym okolo nás len lásku a priateľstvo, znak, že ich máme radi, lebo aj Boh ich nekonečne miluje.

Nech nám k tomu pomôže aj nasledujúce zamyslenie.

Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho

Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraela

Poďte, vystúpime aj my na Olivovú horu; poďme naproti Kristovi, ktorý sa dnes vracia z Betánie a dobrovoľne ide v ústrety tomu úctyhodnému a blaženému umučeniu, aby zavŕšil tajomstvo našej spásy.

Prichádza z vlastnej vôle a ide do Jeruzalema ten, čo kvôli nám zostúpil z neba, aby nás z najhlbšej priepasti povýšil so sebou, ako hovorí Písmo, „nad každé kniežatstvo, nad každú mocnosť a silu a nad každé iné meno“ (Ef 1,21).

Neprichádza spupne a pompézne, ako keby mu šlo o slávu. Veď „sa nebude škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť jeho hlas“ (Mt 12,19; porov. Iz 42,2); bude vstupovať ticho a pokorne, v skromnom odeve a sprievode.

Poď teda, bežme aj my s tým, čo sa ponáhľa trpieť, a napodobujme tých, čo mu vyšli v ústrety. Nie tak, že by sme mu stlali na cestu olivové ratolesti, koberce a plášte či palmové listy, ale že sa sami, nakoľko môžeme, v pokore ducha s úprimným srdcom a úmyslom rozprestrieme, aby sme prijali to prichádzajúce Slovo a aby sme obsiahli Boha, ktorého nemožno nikdy obsiahnuť.

On, taký tichý, teší sa, že k nám prichádza tak ticho „a vychádza nad západom“ (porov. Ž 68,5 [LXX]) našej najhlbšej chudoby, že prichádza a žije naším životom, aby nás svojou podobnosťou pozdvihol a priviedol späť k sebe.

On po prvotinách v našej prirodzenosti a po onom ponížení „vystúpil na odvekých nebesiach k východu“ (porov. Ž 68,34 [LXX]), ako sa hovorí, myslím, do svojej božskej slávy, ale tým sa nechce vzdať vplyvu na ľudské pokolenie, kým zo slávy nepozdvihne ľudskú prirodzenosť z najnižšieho miesta na zemi do slávy a nedá jej účasť na svojej vznešenosti.

Tak sa Kristovi rozprestrime my sami, a nie svoje plášte ani bezduché ratolesti a vetvovú podstielku, hmotu, ktorá sa použije a zvädne a len niekoľko hodín poteší oči; odetí do jeho milosti alebo skôr do neho samého: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3,27), rozviňme sa ako plášť pod jeho nohy.

Prv sme boli pre hriech ako šarlát sfarbení, ale keď nás obmyl spásonosný krst, ako vlna sme zbeleli (porov. Iz 1,18). Preto už neobetujme víťazovi nad smrťou palmové listy, ale trofeje víťazstva.

Mávajme aj my každý deň duchovnými ratolesťami svojho srdca a s deťmi volajme to posvätné: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraela.“ (Jn 12,13)

Prajeme Vám - o. Anton aj o. Milan - požehnaný týždeň, cez ktorý budeme spomínať na Ježišovo utrpenie, smrť, pochovanie i slávne zmŕtvychvstanie!


18. január

Milí priatelia, najprv vám chcem zaželať veľa Božích milostí do nového roka 2018, ktorého prvý mesiac práve prežívame. Tento mesiac je zároveň mesiacom, v ktorom slávime Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov – od 18. do 25. januára. Aj Slovo života na tento mesiac nám o tom hovorí a povzbudzuje, aby sme o jednote kresťanov rozmýšľali, hľadali možnosť ako ju urýchliť a modliť sa za ňu.

Slovo života - január 2018

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“ (Ex 15, 6)

Slovo života nám tento mesiac pripomína verš z Mojžišovho hymnu, ktorý sa v Starom zákone nachádza v časti, v ktorej Izrael jasá nad Božím zásahom do jeho vlastných dejín. Oznamuje v ňom rozhodujúci význam Božieho pôsobenia pri záchrane ľudu počas dlhého prechodu od vyslobodenia z egyptského otroctva až po príchod do zasľúbenej zeme.

Táto púť bola poznačená ťažkosťami a utrpením, prebiehala však pod bezpečným Božím vedením aj vďaka spolupráci niekoľkých osôb, Mojžiša a Jozueho, ktorí sa dali k dispozícii pre Boží plán spásy.

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

My si ľahko dávame moc do súvisu so silou moci a tá je neraz medzi ľuďmi a národmi príčinou útlaku a konfliktov. Božie slovo nám však prináša poznanie, že pravou mocou je láska, tak ako sa prejavila skrze Ježiša. On, preto, aby nám otvoril cestu k oslobodeniu a stretnutiu s Otcom, absolvoval úplnú ľudskú skúsenosť až po smrť. Vďaka nemu sa prejavila mocná Božia láska k ľuďom.

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

Keď sa pozrieme na seba, musíme úprimne uznať svoje obmedzenia. Ľudská krehkosť vo všetkých svojich formách, v telesnej, morálnej, psychologickej i spoločenskej, je nepopierateľnou skutočnosťou. No práve tu máme možnosť zakúsiť Božiu lásku. On chce, aby všetci ľudia, jeho deti, boli šťastné. Kvôli tomu je stále pripravený ponúknuť svoju mocnú pomoc tým, ktorí sa pre vytváranie spoločného dobra, pokoja a bratstva s pokorou zveria do jeho rúk.

Uvedený citát bol múdro zvolený na slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v tomto mesiaci. Koľko utrpenia sme si počas uplynulých storočí dokázali navzájom spôsobiť, vytvorili sa hlboké rozkoly a nedôvera, porozdeľovali sa spoločenstvá aj rodiny.

„Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

Potrebujeme modlitbami prosiť o milosť Božieho daru jednoty. Súčasne sa však môžeme ponúknuť, že budeme Božími nástrojmi lásky na budovanie mostov. Keď v roku 2002 pozvali Chiaru Lubichovú, aby sa na zhromaždení Ekumenickej rady cirkví v Ženeve podelila so svojím učením a skúsenosťami, povedala:

„Dialóg prebieha takto: v prvom rade sa nastavíme na rovnakú úroveň, na akej je náš partner, nech by to bol ktokoľvek, a potom ho počúvame, pričom vytvoríme vo svojom vnútri úplné prázdno... Takýmto spôsobom v sebe druhého prijmeme a porozumieme mu... A on, pretože bol vypočutý s láskou, je tiež ochotný vypočuť si naše slová.“

Využívajme počas tohto mesiaca naše každodenné kontakty na upevnenie a obnovenie vzťahov plných úcty a priateľstva s ľuďmi, rodinami alebo skupinami, ktoré sú členmi iných cirkví, ako je tá naša.

A prečo by sme nemohli zahrnúť do našich modlitieb a aktivít aj rozkoly vnútri nášho cirkevného, politického alebo občianskeho spoločenstva či vlastnej rodiny? Potom budeme môcť s radosťou dosvedčiť: „Tvoja pravica, Pane, je preslávená mocou.“

Letizia Magriová


grkat.drienica.sk

(PDF document) čo nás čaká v roku 2019?


(web document)Ochrana osobných údajov


(web document)Ako austrálsky pastor reagoval na redefiníciu manželstva


(PDF document)Podávanie eucharistie deťom


(web document)Vatikánsky rozhlas


(PDF document) oprava chrámu Drienica


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.

teraz 1    dnes 1    celkom 1
Gréckokatolícky farský úrad
Drienica 165
083 01 Sabinov
moc.liamg@acineird.takrg
7014854/150
3974634090