29. 3. - Svätý a veľký piatok. Prikázaný sviatok. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka, vajec + pôst.,
zajtra .30. 3. - Svätá a veľká sobota..

24. december

Milí priatelia!

Vianoce – sviatky Kristovho príchodu na svet sú tu. A ja Vám ponúkam, podobne ako na Vianoce 2013, úryvok z knihy od Carla Carretta „Blahoslavená, ktorá si uverila“, v ktorej sa zamýšľa nad vierou Panny Márie, ktorá sa díva na malé dieťa v jasliach a verí, že je to Pán celého sveta, Boh!

MÔJ BOH, MOJE DIEŤA

Cez advent som sa zdržiaval na svetlých a teplých dunách prekrásnej sahárskej oázy Beni Abbes. Rozhodol som, že sa na blížiace Vianoce pripravím v ústraní, a ako miesto som si vybral studňu Ouarourout, kde bolo hojne vody a malá prírodná jaskyňa mi mohla poslúžiť ako kaplnka.

Po sviatku Nepoškvrneného počatia som sa za nádherného počasia vydal na cestu. Sprevádzala ma silná túžba po samote.

Lenže... zmena počasia na seba nedala dlho čakať a púšť sa zahalila do hustej a chladnej hmly, ktorá zakrývala slnko. Žiarivé farby pobledli.

Ani s mojou samotou to nebolo také jednoduché, pretože ma tu objavil Ali, syn Mohameda Asaniho a skutočný priateľ, ktorý pásol v okolí svojich jedenásť oviec a túžil po ľudskej spoločnosti a kuse reči.

Vyzeralo to tak, že sa tu zdržuje naschvál, ale možno si pre svoje zvieratá naozaj nevedel nájsť vhodnejšiu a bohatšiu pastvu, ako bola tu.

Krúžil okolo mňa, rozumie sa, že len z istej vzdialenosti, lebo vedel, že keď sa modlím, musí zostať v úctivej vzdialenosti a nesmie ma rušiť.

Studňa však bola spoločná a to ho oprávňovalo k tomu, aby sa ku mne priblížil vo chvíli, keď som šiel nabrať vodu. Samozrejme, že to zakaždým využil na to, aby ma pozval na čaj, ktorý potom sám pripravil. Všetko potrebné si vzal z môjho stanu.

Ali varil dobrý čaj a strašne rád ho popíjal so mnou. Ako prílohu sme mali chlieb, ktorý som upiekol v popole. Potom sa zasa vrátil k svojmu stádu a po celý zvyšok dňa sa uspokojil s tým, že ma z istej vzdialenosti pozoroval a hľadal v piesku malé skameneliny a iné archeologicky cenné predmety, ako napríklad hroty šípov z doby kamennej, ktoré mi potom pravidelne predával.

Počasie sa zhoršovalo a ja som musel napnúť lana na stane. Očakával som búrku, ktorá býva v púšti strašná.

Búrka sa rozpútala skôr, než som sa nazdal. Kto bol niekedy v púšti, vie, čo taká piesočná búrka znamená. Vie, že za bieleho dňa musí na aute rozsvietiť svetla, aby videl na cestu, a že piesok, hnaný prudkým vetrom, mu poškriabe sklenené tabule na oknách a lak na karosérii.

Mojím jediným útočiskom sa stala jaskyňa. V nej som chcel prečkať celý deň i celú noc, lebo som sa nehodlal vzdať svojej samoty.

Spomenul som si na Aliho, ktorého som už nevidel, a došiel som k záveru, že určite zavčasu rozpoznal, čo sa chystá. Aby ho búrka nezastihla pod šírim nebom, iste sa poponáhľal do ovčinca a do otcovského stanu, ktoré sa nachádzali asi desať kilometrov od Ouarourout na križovatke s cestou do Bécharu.

Ale mýlil som sa!

Práve som sa modlil v jaskyni, keď tu naraz vtrhol dnu Ali. V krajnom rozrušení mával svojou pastierskou palicou.

„Rýchlo, rýchlo, brat Karol! Ovce sa stratili, umierajú v piesku... Pomôž mi!“

Utekal som k autu a spoločne sme vyrazili do púšte rozvírenej vetrom a pieskom, ktorý nás oslepoval. Nájsť ovce v tom pekle nebolo ľahké. Boli vydesené, zoslabnuté a pobehovali sem a tam medzi nápormi piesku a dažďa, ktorý začal padať.

Nikdy predtým som nič podobné nevidel. Zasa raz som sa mohol presvedčiť, aká krehká je na púšti hranica medzi životom a smrťou. Viedol som auto a snažil som sa nestratiť orientáciu, zatiaľ čo Ali sa vrhal k ovciam a vyčerpané a omráčené strachom ich jednu po druhej strkal do auta.

Nakoniec sa nám podarilo doviesť všetky ovce do jaskyne, jediného možného útočiska, kam sa dalo schovať pred tou smršťou, ktorá nám brala dych. A tak mala jaskyňa bola plná vlny, bekotu a kyslého pachu stáda.

Nebolo pre mňa nič ťažké predstaviť si jaskyňu v Betleheme. Snažil som sa zohriať tým, že som si prisadal k tým najtučnejším ovciam, ktoré sa mokré ako ja triasli v šere večera.

Zo svätostánku som vyňal burzu s Najvätejšou Eucharistiou a zavesil som si ju na krk pod burnus.

Rozložiť oheň sa nám samozrejme nepodarilo, a tak sme sa večer museli uspokojiť s chlebom a sardinkami z konzervy. Alimu však sardinky chutili.

Ja som túžil po modlitbe a hneď som pochopil, že všetok ten zmätok nebol vôbec na prekážku môjmu zámeru. Možno budem smieť prežiť pravdepodobne zvláštnu noc.

Blížili sa Vianoce. Bol som v jaskyni s pastierom. Bolo mi zima. Boli tam ovce a páchlo to hnojom. Vlastne nič nechýbalo.

Eucharistia, ktorú som mal v burze na krku, ma nútila myslieť na Ježiša, ktorý bol tu prítomný pod znamením chleba, tak podobný znemeniu Betlehema, domu chleba.

Nad nami sa vznášala noc. Vonku v púšti ešte stále zúrila búrka. V jaskyni bolo teraz úplné ticho. Ovce zaplnili každý dostupný priestor. Ali spal, zababušený do burnusu, s hlavou opretou o bok jednej tučnej ovce. Pri nohách mu ležali dve jahniatka.

Ja som sa modlil. Opakoval som si z pamäti Lukášovo evanjelium: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila ho do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2,6-7).

Mlčal som a čakal.

Mária sa stala mojou modlitbou a ja som cítil, že je blízučko vedľa mňa. Ježiš bol pravé tu, v Eucharistii, prikrytý plášťom. Všetka moja viera, všetka moja nádej, všetka moja láska sa sústredili do jediného bodu.

Už som nepotreboval rozjímať: stačilo tíško sa dívať. Mal som pred sebou celú noc a svitanie bolo ešte ďaleko.

Sníval som? Bdel som?

Neviem. Všetko splynulo do jedného.

Aký je vlastne rozdiel medzi skutočnosťou a snom, ak je obsahom tohto sna príchod Boha na svet a a obsahom skutočnosti jaskyňa rovnaká ako tá, ktorú opisuje evanjelista?

>>>(Mária,) pripadalo ti, že to je skutočnosť? Splodiť ho v tele, to nebolo nič v zrovnaní s námahou, ktorú si musela vynaložiť, aby si splodila vo viere.

Vidieť dieťatko, svoje dieťatko, to bolo ľahké, ale veriť, veriť, zatiaľ čo si mu rozbaľovala mokré plienky a utierala zadoček, že práve on, tvoj chlapček, je Boží Syn, to ľahké nebolo.

Viera bola iste temná a bolestná aj pre teba, nielen pre nás, tvojich bratov, ktorí žijeme na tejto zemi.

Pod plášťom mám na krku burzu, v ktorej je Eucharistia. Je to malý kúsok chleba premenený vierou tvojej cirkvi, nosím ho so sebou, milujem ho, klaniam sa mu, lenže ...nie je ľahké veriť!

Nie je to tak, Mária? Nie je to tak aj pre teba?

Na zemi niet väčšej námahy než námaha veriť, dúfať, milovať. Ty to vieš.

Tvoja sesternica Alžbeta mala pravdu, keď ti povedala: „Blahoslavená, ktorá si uverila!“

Áno, Mária, blahoslavená, ktorá si uverila.

Blahoslavená, ktorá mi pomáhaš veriť, blahoslavená, ktorá si mala silu prijať celé tajomstvo Narodenia, blahoslavená, ktorá si mala odvahu ponúknuť svoje telo takej udalosti, ktorej veľkoleposť a nepravdepodobná maličkosť nemajú hraníc.

Vo vtelení sa navzájom stretli krajné póly skutočnosti: nekonečne vzdialené sa stalo nekonečne blízkym, nekonečná moc sa stala nekonečnou chudobou.

Mária, vieš, čo si dokázala?

Zostala si pevne stáť pod ťarchou tajomstva bez hraníc. Nezachvela si sa pred svetlom Večného, ktorý hľadal tvoje lono ako dom, v ktorom by sa ohrial.

Nezomrela si strachom pred úškľabkom Satana, ktorý sa ti snažil nahovoriť, že je celkom nemožné, aby sa Boh, ktorý presahuje všetky veci, predstavy i pojmy, vtelil do nečistoty ľudstva.

Taká odvaha! Mária!

Jedine tvoja pokora ti mohla pomôcť uniesť taký nápor svetla i temnoty.<<<

Až do včerajška som bol zvyknutý hovoriť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Aby sme si dobre rozumeli: tak ľahké nie je ani toto.

Veriť, že Boh Stvoriteľ, nekonečná moc, je Otcom, a to Otcom lásky, to dokáže len ten, kto už na ceste viery hodne pokročil.

V minulosti bolo ľahšie predstavovať si Boha ako hromovládcu, pred ktorým sa všetci museli triasť hrôzou.

Nie bezdôvodne nás hriešnikov za bezsenných nocí prenasledoval strach z pekla a večných trestov.

Je temer prirodzené mať strach z Boha Stvoriteľa. Z Boha nedosiahnuteľného, trestajúceho, jediného. Pred ním, takým mocným, nezostáva nič iné než padnúť na kolená.

Prvým žriedlom tejto hrôzy je Božia jedinosť a nedosiahnuteľnosť. Pri čítaní Starého zákona začuješ ich hlbokú ozvenu a uvedomíš si, akú cestu vykonal Boží ľud pri svojom dlhom exode z otroctva do zasľúbenej krajiny. Tu a tam zaznie hlas proroka, ktorý už ohlasuje lásku: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15)

Počuješ však tiež hlas zákonodarcu, ktorý hovorí: „Pán... nič nenechá nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia.“ (Ex 34,7)

Prečítaj si Tretiu, Štvrtú a hlavne Piatu knihu Mojžišovu a presvedčíš sa o tom, že „bohabojnosť je počiatok múdrosti“ (ž 111,10a).

Ale ja som dnešnú noc tu a nemyslím už ani na Tretiu, ani na Piatu Knihu Mojžišovu. Som tu v chlieve vedľa Márie, vnáram sa do evanjelia a evanjelium mi hovorí: „I porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2,7).

Nedosiahnuteľný Boh sa stal telom, strach sa premenil na nehu, nedosiahnuteľnosť sa stala objatím. Diaľka sa premenila v blízkosť, Boh sa stal dieťaťom.

Chápeš, aké prevratné to bolo? Po prvý raz mohla nejaká žena so všetkou pravdivosťou povedať: „Môj Boh, moje dieťa.“

Teraz sa už nebojím. Ak je to malé dieťa ležiace tam na slame v jaskyni Boh, potom mi už Boh nenaháňa strach.

A ak smiem i ja šepkať spolu s Máriou: „Môj Boh, moje dieťa“, vstúpil do môjho domu raj a s ním skutočný pokoj. Môžem sa báť svojho otca, zvlášť keď ho ešte nepoznám; svojho dieťaťa však nie. Dieťaťa, ktoré beriem do náručia, ktoré pritláčam na svoje telo, túžiace po jeho dotyku, dieťaťa, ktoré u mňa hľadá teplo a ochranu, nie.

Nebojím sa.

Nebojím sa.

Už sa nebojím. Pokoj, ktorý znamená neprítomnosť strachu, je teraz so mnou. Jedinou námahou, ktorá mi teraz zostáva, je veriť. A veriť je ako plodiť. Vo viere ďalej plodím Ježiša ako svoje dieťa.

Tak to robila Mária. Splodiť Ježiša v tele pre ňu bolo určite ľahké: stačilo jej k tomu deväť mesiacov.

Ale k tomu, aby ho splodila vo viere, potrebovala celý život od Betlehema až po Kalváriu.

>>> Mária, verím ako ty, že to dieťatko je Boh a tvoj syn a klaniam sa mu. Klaniam sa jeho prítomnosti v burze, ktorú nosím pod plášťom, kde sa skrýva v krehkej podobe chleba, ešte krehkejšej ako je podoba ľudského tela.

A počujem ťa, Mária, ako z času na čas opakuješ ako v Betleheme: „Môj Boh, moje dieťa.“ A ja ti odpovedám: „Môj Boh, moje dieťa.“<<<

To je ruženec dnešnej noci.

Ako vtedy.

Aj dych zvierat zohrieva jaskyňu ako vtedy.

Ďakujem, že ste to dočítali a odporúčam prečítať si ju znova.Prajem Vám a vyprosujem požehnané sviatky Kristovho narodenia a pevnú vieru, „ktorá aj hory prenáša“.


20. december

Milí priatelia, Vianoce – sviatky Kristovho narodenia vlastne už začali. V tieto dni je dobre nájsť si každý deň aspoň trocha času a zamyslieť sa nad tým veľkým tajomstvom, ktoré nám hovorí o veľkej láske Boha k nám, keď on sám vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi prišiel medzi nás a stal sa Emanuelom, čiže „Bohom s nami“.

Úryvok z evanjelia podľa Lukáša (1, 26 – 38)

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.

Anjel prišiel k nej a povedal: „Raduj sa, milosti plná, Pán s tebou.“

Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.

Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom

Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“

Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Anjel potom od nej odišiel.

„Raduj sa, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1, 28)

Tieto slová, ktorými Máriu pozdravil archanjel Gabriel (Lk 1, 28), opakujú už celé generácie veriacich. Máriu si spolu s jej synom uctievajú aj slovami Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (1, 42). Pretože práve vďaka ochotnej poslušnosti (zaľúbenosti do Boha) tejto mladučkej židovskej dievčiny zo zapadnutého mestečka Nazaret a zatônením Duchom Svätým sa Božie Slovo stalo človekom – jedným z nás.

Úvodný bod Božieho plánu spásy sa teda uskutočnil. Máriina odpoveď: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (1, 38) je spúšťačom úcty, ktorú jej odvtedy ľudia preukazujú po celé stáročia modlitbou: Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária...

Pozdrav archanjela Gabriela a Alžbety sprevádzaný úklonom alebo zbožným pokľaknutím sa používal vo východnej cirkvi už v 6. storočí a v Ríme asi o sto rokov neskôr ako prejav úcty Panne Márii. Postupne sa tieto pozdravy spojili. Základom tejto tohto zvolania - modlitby sú Alžbetine slová, ktorými nazýva Máriu „matkou svojho Pána“ (Lk 1, 43), a potvrdenie Márie ako „Božej Matky – Bohorodičky - grécky Theotokos“ na koncile v Efeze (v roku 431). Preukazovaním úcty Panne Márii si ešte viac uctievame Ježiša, „plod“ jej života, preto sa modlíme “ ... lebo si porodila Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa našich duší.

Aj svätý Bernard z Clairvaux poznamenal, aby sme si „nemysleli, že preukazovaním úcty Matke oslabujeme úctu k Synovi; čím viac si totiž ctíme Máriu, tým väčšia je sláva Syna“.

Keď sa modlíme za seba a prihovárame sa za potreby druhých, v skutočnosti s dôverou a úprimne Pannu Máriu prosíme, aby naše modlitby a prosby pridala k tým svojim, pretože kto sa dokáže lepšie prihovárať za nás a v našom mene, než matka nášho Spasiteľa; než tá, ktorú nám sám Ježiš dal za našu Matku!

Preto každý deň jej povedzme: Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života, lebo si porodila Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa našich duší.

v tomto čase pridajme aj aktuálnu modlitbu:

Priprav sa, Betlehem, a vyzdob sa, Efrata. – Raj, otvor svoje brány všetkým. – Lebo v jaskyni už vyklíčil z Panny Strom života. – Jej lono je duchovný raj s božským ovocím spásy. – Keď z neho okúsime, – život si zachránime. – Nezomrieme ako Adam. – Kristus prichádza na svet, – aby obnovil v človeku svoj zničený obraz.

Dnes sa chystá Panna – v jaskyni zázračne porodiť večné Slovo. – Raduj sa, celý svet, nad tou zvesťou. – Oslavuj s anjelmi a s pastiermi večného Boha, – lebo sa nám chce zjaviť ako malé Dieťa.

Pane Ježišu, ďakujem ti, že ma zveruješ do Máriinej láskyplnej starostlivosti! Pomôž mi napodobňovať jej vieru a „zaľúbenosť do teba“.


8. december

Modlitba Svätého Otca Františka k Nepoškvrnenej Panne Márii na Španielskom námestí v Ríme v nedeľu 8. decembra 2013.

Svätá a Nepoškvrnená Panna,

na teba, ktorá si chválou nášho ľudu

a starostlivou strážkyňou nášho mesta,

sa obraciame s dôverou a láskou.

Celá krásna si, ó Mária!

V tebe niet nijakého hriechu.

Prebuď v nás všetkých obnovenú túžbu po svätosti:

nech z našich slov vyžaruje krása pravdy,

nech z našich skutkov zaznieva hymnus lásky,

nech v našom tele a v srdci prebýva čistota,

nech je v našom živote prítomná celá krása evanjelia.

Celá krásna si, ó Mária!

V tebe sa Božie slovo stalo telom.

Pomôž nám zotrvávať v pozornom načúvaní Pánovho hlasu:

aby nás volanie chudobných nikdy nenechalo ľahostajnými,

aby nás utrpenie chorých a núdznych nenašlo nepozorných,

aby nás dojímala osamelosť starých a krehkosť detí,

aby sme všetci mali lásku a úctu ku každému ľudskému životu.

Celá krásna si, ó Mária!

V tebe je plnosť radosti blaženého života s Bohom.

Daj, nech nestratíme zmysel našej pozemskej púte:

nech hrejivé svetlo viery osvecuje naše dni,

nech potešujúca sila nádeje riadi naše kroky,

nech nákazlivé teplo lásky oživuje naše srdce,

aby oči každého z nás boli vždy uprené k Bohu, tam, kde je pravá radosť.

Celá krásna si, ó Mária!

Počuj našu modlitbu, vypočuj našu vrúcnu prosbu:

aby cez Ježiša bola v nás táto krása milosrdnej Božej lásky,

nech je táto Božia krása na záchranu nám, nášmu mestu a celému svetu.

Amen.

Preklad: Sr. Jaroslava Kochjarová CJ


5. december

Milí priatelia, nedávno som bol v Prešove a pozeral som aké predajne sú na hlavnej ulici. Zaujal ma jeden nápis "U Johanky", je to v jednom podchode. Keď som tam prišiel, bol som veľmi milo prekvapený tovarom, ktorý tam ponúkali a aj milou pani predavačkou. K zakúpenému tovaru mi priložila aj lístok s krásnym a povzbudivým textom, ktorý Vám touto cestou chcem sprostredkovať:

DESATORO ŤAŽKÝCH CHVÍĽ

1. Ži prítomnosť! Minulosť patrí Božiemu milosrdenstvu, budúcnosť Božej prozreteľnosti. Ži zodpovedne prítomný okamih a nenechaj sa ničiť minulosťou alebo budúcnosťou!

2. Nedomýšľaj si, nezveličuj a buď trpezlivý!

3. Netráp sa nad tým, čo nemáš moc ovplyvniť!

4. Rieš aktuálne problémy a to, čo sa riešiť dá!

5. Strach je prejavom nedôvery. Ak ho máš, vtedy zatváraš dvere Bohu, aby mohol konať!

6. Rob, čo vieš, ako najlepšie vieš, ale predstavy o tom, ako to bude, prenechaj Bohu!

7. Logika Božej vôle je iná ako moja! Boh ma krížom netrestá, ale sleduje moje dobro, ktoré možno pochopím neskôr.

8. Cieľ mojej cesty nie je tu na zemi, ale vo večnosti!

9. Mám právo sa mýliť a padať, ale aj povinnosť s Božou pomocou vstávať. Na rezignáciu tu nie je priestor! V čom by mi osožila?

10. Nikdy nezostávam v ťažkostiach sám, lebo „Pán bude za vás bojovať, vy sa budete len diviť“ (Ex 14,14)

A ešte mám aj nebeskú Mamu!

(Zostavené podľa životnej skúsenosti...)

krásny deň Vám želá predajňa "U Johanky", Hlavná 27, Prešov

Prajem Vám krásne prežité obdobie Adventu - prípravy na sviatok Kristovho narodenia!


28. november

Milí priatelia, my gréckokatolíci sme liturgický začali prípravu na sviatky Kristovho narodenia ešte 15. novembra, bratia a sestry rímskokatolíci začínajú Advent práve dnes. Preto som vybral zamyslenie Z pastierskych listov svätého biskupa Karola Borromea, ktoré nám hovorí práve o tomto období. Kiež by nám to pomohlo lepšie prežívať tento krásny predvianočný čas.

Adventné obdobie

Milovaní, toto obdobie je také chýrne a slávnostné, že Duch Svätý o ňom hovorí: Čas milosti, deň spásy, pokoja a zmierenia. Je to čas, ktorý toľkými vytrvalými modlitbami a vzdychmi túžobne privolávali dávni patriarchovia a proroci, čas, ktorý spravodlivý Simeon s veľkou radosťou uvidel a Cirkev dodnes slávnostne prežíva. Preto ho aj my musíme prežívať s nábožným srdcom a neprestajne chváliť večného Otca a ďakovať mu za milosrdenstvo, ktoré nám preukázal v tomto tajomstve. Lebo on v príchode svojho Jednorodeného poslal z nesmiernej lásky k nám hriešnikom toho, ktorý nás vyslobodí spod tyranskej moci diabla, povolá do neba, uvedie do nebeských príbytkov; ukáže nám pravdu, naučí nás mravne žiť, vloží do nás semienka čností, obohatí nás pokladmi svojej milosti a napokon nás prijme za deti a dedičov večného života.

Cirkev slávi toto tajomstvo každý rok, a tak nás vedie k tomu, že si máme znova pripomínať tento veľký prejav Božej lásky k nám. A ešte nás poúča, že Kristov príchod neosožil len tým, čo žili v tom čase, ale až podnes máme všetci účasť na jeho sile, ak sme ochotní – prostredníctvom svätej viery a sviatostí – prijímať milosť, ktorú nám on zaslúžil, poslušne sa poddávať jej vplyvu a viesť mravný život.

Cirkev si praje, aby sme pochopili, že ako prišiel prvý raz na svet, tak je v ktorúkoľvek hodinu, v každom okamihu pripravený prísť k nám znova a skrze svojho Ducha bývať v našej duši s celým bohatstvom milostí, ak odstránime prekážky zo svojej strany.

Preto nás Cirkev ako láskavá matka, ktorej veľmi záleží na našej spáse, hymnami, chválospevmi a inými obradmi a podnetmi Ducha Svätého v tomto období učí, že máme s vďačným srdcom prijímať toto veľké dobrodenie, aby v nás prinieslo ovocie. A preto sa má naše srdce horlivo pripravovať na príchod Krista Pána tak, ako keby ešte len mal prísť na tento svet. Ináč nás neučili, slovami i príkladmi, ani Otcovia Starého zákona, ktorých máme nasledovať.


Chcete vedieť, čo je očistec?

Nuž dávajte pozor, poviem vám zopár príbehov, na ktorých to pochopíte.

Malý Vladko išiel prvýkrát do naozajstného divadla. Ohromne sa na to tešil, lebo mu o tom sestra rozprávala všeličo krásne. Nemohol sa dočkať, kedy už konečne bude sedieť medzi ostatnými deťmi, kedy sa zodvihne opona a naozajstní živí herci budú hrať krásnu rozprávku.

Cestou do divadla však našiel na chodníku kus plechu, akúsi súčiastku z traktora. Bolo to veľké, veľmi špinavé, zaolejované a zablatené. Vladko sa však nadovšetko rád hrával so všelijakými starými železami. A tak neodolal a vzal si to.

Prišiel do divadla a chcel vojsť do sály. Ale s tým neforemným špinavým kusom plechu ho dnu nepustili. Teta pri vchode mu to vybrala z ruky a zahodila. Vladko sa strašne rozplakal. Ale taký plačúci zase len nemohol vojsť dnu. Musel sa napred zmieriť s tým, že ten špinavý kus plechu v divadle nemôže mať. Kým neuznal, že mu je to aj tak nanič, že to vlastne nepotrebuje, že sa od toho len zašpinil, zbytočne by bol vošiel dnu. Ani by nebol vnímal divadlo, bol by stále myslel len na to, čo stratil. Ostatné deti by sa tešili, výskali by od nadšenia a on by plakal za nejakým haraburdím. Ak chcel mať aj Vladko pôžitok, musel počkať vonku dovtedy, kým to uznal a prestal mať záujem o niečo iné ako o divadlo.

Tak nejako je to s človekom, ktorý by mal prísť do neba. Má rád Boha, teší sa na stretnutie s ním, ale do neba sa ide cez smrť. A to predsa už viete, že vtedy musí človek nechať všetko. Nemôže si vziať so sebou nič z toho, čo mal na svete rád.

Darmo si nahonobil veľa peňazí, mohol mať ktovie aké drahé hodinky a prstene, krásne šaty, prepychové auto - všetko stratí. Ale to všetko je len haraburdie v porovnaní s tým, čo ho čaká v nebi. Lenže ak to mal príliš rád, nevie sa zmieriť s tým, že to je nenávratne preč.

Kým je pre to nešťastný, nemôže ísť do neba. Musí teda počkať, dokiaľ neuzná, že to všetko, čo nechal na svete, nemá vlastne nijakú cenu. Že nestojí za to kvôli tomu sa trápiť. Potom sa už môže slobodne tešiť v nebi. Hovoríme, že prešiel cez očistec.

Kto zomrie ako Ježišov priateľ, má pripravené miesto u Boha vo večnej radosti. Ale ak má ešte príliš rád veci, ktoré musel smrťou opustiť, musí sa najskôr tejto náklonnosti zbaviť.

Ale nielen to.

Poviem vám iný príklad.

Katka bola pozvaná na oslavu narodenín svojej sesternice. Ako však vošla do predsiene, zbadala na vešiaku známy kabát. Bolo by to možné, že je tu aj Soňa, ktorú neznáša? To teda nie! Radšej sa zriekne zábavy, ale so Soňou pri jednom stole sedieť nebude! Nebude sa celý večer na ňu dívať a počúvať jej reči.

Už-už chcela odísť, ale keď počula znútra radostný smiech, zamrzelo ju, že by tam nemala byť. Zastala a začala uvažovať. Čo jej vlastne vadí na Soni? Keď ju pozvali do tohto domu, nemôže byť predsa zlá. Mohla sa zmeniť.

Otvorili sa dvere a Katka zbadala, ako sa jej dobrý ujo dôverne rozpráva práve so Soňou. S tou nenávidenou Soňou! Až ju to tak bodlo! Keby jej dobrý ujo vedel, aký má k Soni zlý vzťah!

Ako tam tak stála plná túžby ísť dnu, cítila, že jej v tom bráni len odpor k Soni. Pochopila, že je sama na vine. Už dávno mala zabudnúť na ich voľakedajšiu hádku. Už dávno jej mala všetko odpustiť a nadviazať s ňou zase priateľstvo. Vedela, že kým sa jej z duše nestratí tento odpor, nemôže vojsť. Nemôže sa tam tešiť. Pokazilo by to náladu aj ostatným. Bola teda dočasne vylúčená zo slávnosti a zavinila si to sama.

Aj toto je očistec.

V nebi je každý šťastný. A tak tam nemôže vstúpiť nik, kto niekoho z prítomných nemá rád. Musí teda čakať dovtedy, kým nenapraví svoj vzťah ku všetkým, aby sa mohol so všetkými tešiť.

Ale to nie je všetko.

Teraz vám poviem niečo, čo sa naozaj stalo.

Viete, že v Afrike je veľmi horúco, ale noci tam bývajú chladné. Jeden cestovateľ rozprával, že raz večer videl v malej africkej dedinke úbohého starčeka ležať bez prikrývky.

Celý sa triasol od zimy. Cestovateľ mal so sebou dve prikrývky a aj mu napadlo, že by sa s tým starcom mal podeliť. Bál sa však, že jemu samému potom bude zima, keď mu hádam jedna deka nebude stačiť. Keď zaspal, snívalo sa mu, že ho privalilo veľké bralo. A v sne znovu videl toho úbohého starca triasť sa od zimy. Veľmi by mu bol chcel dať prikrývku, ale už sa nemohol pohnúť, pretože bol zavalený. Bol to len sen, ale cestovateľ spomína, že vtedy pochopil, čo je očistec.

Budeme vidieť biedu, okolo ktorej sme prešli nevšímavo, bez poskytnutia pomoci. Chceli by sme to napraviť, ale už nebudeme môcť. Smrťou stratíme všetko, aj možnosť pomáhať. Nebudeme mať už žiadne peniaze, ktoré by sme mohli rozdať. Nebudeme mať ruky, ktorými by sme mohli pomôcť slabším. Darmo by sme chceli potešiť smutného, nepôjde to, pretože náš hlas už nik nebude počuť.

Tomu, kto takto trpí, sa uľaví, keď vidí, že niekto druhý predsa pomohol.

Že sa teda už chudák netrasie od zimy, lebo niekto mu tú prikrývku dal.

Niekto upratal byt chorej žene.

Niekto vypočul a potešil opusteného.

Takže ak urobíme dobrý skutok, možno tým pomôžeme aj niekomu v očistci. Možno je rád, lebo sme urobili práve to, čo on neurobil a prečo sa teraz trápi.

Zomretým v očistci môžeme pomôcť aj modlitbou. Prosíme za nich, aby sa dokázali čím skôr zbaviť toho, čo im bráni, aby mohli vojsť do neba. Aby boli čím skôr schopní slobodne sa tešiť s Bohom a ostatnými obyvateľmi neba.

Podľa knihy: Victoria Montana "Nebojte sa života"


3. október

Milí priatelia dnes zakončíme našu sériu zamyslení nad spojitosťou medzi modlitbou a desiatimi Božími prikázaniami. Dúfam, že aj toto vám pomôže lepšie sa modliť.

Modlitba a prikázania VIII.

Pozrime sa ešte raz spolu na prikázania druhej tabule.

Ak sa modlíme správne, znamená to:

V tvojej modlitbe sa modlia generácie pred tebou, po tebe a ty sa modlíš s nimi - tým obraciaš svoje srdce k tým, ktorí tu boli pred tebou, i k tým, ktorí prídu po tebe.

V tvojej modlitbe sa s tebou modlí tvoj blížny, do svojej modlitby zahrnuješ svojho blížneho, zo svojej modlitby si berieš so sebou Boží príklon k svojmu blížnemu a k jeho životu.

V tvojej modlitbe sa spoliehaš na Božiu vernosť a odpovedáš jej tak svojou vernosťou; tým sa stávaš spoľahlivým partnerom a svedkom jeho súhlasu aj v časoch kríz a tieňov.

V modlitbe znova zakúšaš svet a veci ako Boží dar - pre teba, ako aj pre druhých, ty ďakuješ, ty prežívaš, ty dávaš.

V modlitbe prinášaš slová svojho života a umožňuješ, aby sa tvoje slová stali slovami života, slovami pravdy, v modliacom sa oživuje jazyk medzi ľuďmi.

V modlitbe prebýva tvoje konanie, tvoje vzťahy a prepletenia - a vďaka modlitbe sa obnovujú z prameňa, z pôvodu toho, ktorý tvorí teba, všetkých a všetko a ktorý sa k tebe, ku všetkým a ku všetkému skláňa. A tak všade, kde sa modlíme, sa modlitba premieňa na veľmoc a človek prostredníctvom nej získava podiel na Božej svetovláde.

Prekvapujúco môžeme to, čo čítame v prikázaniach, vyčítať aj z Ježišovho posolstva. Kto sa započúva do Reči na vrchu (nájdeš ju v evanjelium podľa Matúša v 5. až 7. kapitole), tomu vždy napadne, ako vzťah k Otcovi, ktorý vidí do najhlbšieho vnútra, ako živý vzťah k Otcovi premieňa správanie človeka. Naozaj všetky línie, ktoré sa pre nás vykresľujú, z Desatora modlitba a z modlitby Desatoro, sú obsiahnuté v Ježišovom dôraznom ohlasovaní.

Obeta v chráme nemôže nahradiť starostlivosť o rodičov (porov. Mk 7, 9 - 13).

Vražda sa začína nenávisťou a neschopnosťou zmieriť sa, ba dokonca preklínaním (porov. Mt 5, 21 - 26).

Srdce a pohľad sú miesta, kde sa podľa vernosti vo vzťahu k Bohu buď zachováva, alebo porušuje manželská vernosť (porov. Mt 5, 27 n.).

Dôvera v Božiu prozreteľnosť prekonáva túžbu po vlastnení a egoistickú starostlivosť (porov. Mt 6,19 - 34).

Pretože Boh vidí a hovorí do každého nášho slova, niet viac rozdielu medzi bežným a prísažným slovom (porov. Mt 5, 33 - 37).

Reč na vrchu je v podstate vymodleným žitotom, živou modlitbou.

„Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“ (Mt 7,28-29)


26. september

Milí priatelia, pokračujeme v našom uvažovaní nad súvislosťou medzi modlitbou a prikázaniami Desatora, samozrejme, v nadväznosti na predchádzajúce časti..

Modlitba a prikázania VII.

Ôsme prikázanie: modlitba vykonávaná v slove alebo rastúca zo slova, v slove hovoríme s druhým, prihovárame sa druhým. Do každej vety každej modlitby vnášame jazyk ľudstva, všedný jazyk, jazyk rozmanitých vzťahov a svedectiev, ako aj do začiatku modlitby, ktorý necháva za sebou slová, aby sa v mlčaní stal celým slovom.

Modlitba je ako pec, v ktorej sa pretavia a očistia všetky slová a kmitavé vzťahy použitej reči. Kto sa modlil, ten hovorí inak, toho slovo sa stáva svedectvom - aj v každodenných a pragmatických veciach prinajmenšom svedectvom tej výrečnosti, ktorá nič nezatajuje a nezraní ani skutočnosť, ani hodnotu druhého.

Kde sa skutočne vážne modlíme, tam reč nadobúda tretiu dimenziu: je ochránená pred upadnutím do plytkosti a povrchnosti, ale tiež sa objasňujú a vychádzajú na povrch súvislosti, ktorým ináč hrozí, že sa v nich uhniezdi skrytá samoľúbosť, skazenosť a neúprimnosť. Kto hovorí „ty“ Bohu, ten nanovo hovorí „ty“ k svojmu blížnemu.

Posledné dve prikázania - deviate a desiate - sa týkajú túžob, našich úmyslov a prianí, ktoré oduševňujú vonkajšie správanie a určujú mu výhybky. Opisujú oblúk, ktorým sa vinie cesta zmluvy zo sveta konania do najvnútornejšej oblasti srdca, tam, kde človek stojí pred Božou tvárou taký, aký je.

Milí priatelia, prajem vám požehnaný čas!


19. september

Milí priatelia, ospravedlňujem sa za meškanie. Prijmite, prosím, ďalšie zamyslenie nad Božími prikázaniami – dnes je to šieste a siedme prikázanie.

Modlitba a prikázania VI.

Modlitba sa obracia na Božiu vernosť a je odpoveďou - vernosťou na jeho vernosť. Spoľahnem sa na Boha, ktorého vzývam - a vrátim sa k jeho spoľahlivosti. Táto vernosť takpovediac presakuje aj moje správanie k blížnemu, moju vernosť zmluve, moju priezračnosť, moje čisté srdce.

Ak je modlitba volanie nevesty k ženíchovi - čo je základný obraz Starého a Nového zákona -, potom má šieste prikázanie, prikázanie vernosti zmluve a čistote, ktorá nie je rituálnou a vonkajšou, ale podstatnou, čiže transparentnosťou vlastného bytia a správania, (má) do činenia s modlitbou.

Kto sa modlí, modlí sa len vtedy naplno, keď je jeho srdce v tejto modlitbe verné a úprimné.

V modlitbe zakusujeme to, čo máme, ako dar. Nie je to naše vlastníctvo, ktoré máme pevne v našich rukách, ale znak dobroty a blízkosti toho, z ktorého všetko pochádza.

Premena nášho správania k stvoreniu a k jeho darom mení aj náš vzťah k blížnemu.

Kainova bratovražda Ábela sa zakladá na závisti Božieho požehnania a Božej dobroty voči druhému a vedie až k vnútornému sporu. Túžba po vlastníctve kazí a prevracia modlitbu, obetu na bratskú nenávisť a bratovraždu.

Kto žije z Božích darov, ten žičí druhému Božie dary, ba čo viac, stará sa o to, aby druhý vedel žiť z týchto darov. Práve takáto „sociálna hypotéka“ modlitby, ukrytá v siedmom prikázaní, nie je len vonkajšou, dodatočnou povinnosťou, ale s modlitbou bezprostredne spojené rozšírenie srdca, v ktorom sú obsiahnutí všetci, ktorých objíme Božie srdce, a obzvlášť tí, ku ktorým sa obracia osobitne: ľudia na okraji, núdzni a slabí.


5. september

Milí priatelia, pokračujme ďalej v našej úvahe podľa Klausa Hemmerlého o modlitbe a dnes sa trocha zahľaďme na štvrté a piate prikázanie.

Modlitba a prikázania V.

Teraz trošku konkrétnejšie, nie také abstraktné vyjadrenie: štvrté a piate prikázanie nám hovoria, že modlitba korení v budúcom a súčasnom spoločenstve. Hoci modlitba tak veľmi vychádza z jednotlivca, zo súčasnej situácie a stavu jeho srdca, z naladenia jeho srdca, tak zároveň nie je vyňatá zo spleti tradície a odovzdávania viery. Zjednocujeme sa do chóru storočí, a ak sa modlíme, vytvárame podmienky na to, aby znel naďalej.

Táto spoluúčasť na modlitbe s tými, ktorí nám odovzdali svoje skúsenosti a prax viery a modlitby, táto zodpovednosť za tých, ktorí prídu, to nie je len niečo dodatočné k modlitbe, ale toto všetko vytvára jej charakteristiku. Len ak sa modlím podľa vzoru otcov a matiek, za nasledujúce generácie, modlím sa sám naplno, prinášam sám seba vo svojej podstate.

Otázka, či mi osobitne dobre padne nejaká forma modlitby, má svoje opodstatnenie, ale iba relatívne. Modliť sa ďalej, „ľudsky“, vo zväzku so storočiami a kultúrami, značí modliť sa k Bohu všetkých, k najvyššiemu Bohu.

No nie iba táto následná, ale aj súčasná spojitosť patrí k modlitbe, a to celkom očividne. Už sme hovorili o „my“, o „náš“. Z piateho prikázania vyplýva, aké je to dôležité. Práve vtedy hovorím celkom nepodmienené áno k životu druhého, keď ho zahrniem aj do modlitby. A keď, naopak, druhí všetko vezmú do modlitby, tak preberiem pred Bohom záväzok a dostanem od Boha silu žiť a konať pre život druhých.

Modlitba nie je iba výzbroj na sociálnu angažovanosť, ale premena môjho života v zodpovednom spolužití s tými, ktorým dal život ten istý Pán života.


29. august

Milí priatelia, pokračujme ďalej v našej úvahe podľa Klausa Hemmerlého o modlitbe, ktorá vychádza z Desatora. Dnes uprime svoj pohľad na druhú tabuľu Desatoro ako jeden celok.

Modlitba a prikázania IV.

To, že aj druhá tabuľa (štvrté až desiate prikázanie), ktorá sa vzťahuje na vzťah jedného k druhému v Božom ľude, má do činenia s modlitbou, nie je také zrejmé na prvý pohľad. Prvé zdanie však klame. Lebo načo je vôbec druhá tabuľa prikázaní? Boh nevolá človeka jednotlivo, izolovane, ale povoláva izraelský národ za partnera zmluvy s Bohom. Ako národ má vtedy svoje jestvovanie, ako národ môže len vtedy odpovedať na skutky milujúceho Boha, pokiaľ sa v národe jeden druhého ujíma, pokiaľ jeden druhého podporuje, podopiera. Blížny a ja sme zasiahnutí tým istým povolaním, patríme k sebe, každý z nás je volaný jeho menom a dávame Bohu odpoveď tým, že vzývame jeho jediné a to isté meno.

Základným znakom Božieho ľudu je niesť pečať toho istého Božieho mena. To však tiež znamená, že druhý má pre mňa pečať Božieho mena. Môj vzťah k tebe sa týka Boha, ty sám patríš do môjho vzťahu k Bohu.

Čo platilo v Izraeli, to sa dokonáva v Ježišovi, ktorý nám všetkým zjavil meno jedného Otca a tak nás povolal, aby sme sa stali bratmi a sestrami v jednej krvi, ktorá bola preliata za každého jedného z nás, v jednom Duchu, ktorého vložil do najhlbšieho vnútra každého jedného z nás. Keď sa modlím, modlím sa: Otče náš. Ak hovorím „ja“, tak hovorím nielen k Bohu, ale aj k blížnemu „ty“ a s blížnym „my“.

Potom prikázania druhej tabule pripravujú posolstvo pre našu modlitbu.


21. august

Milí priatelia, a poďme teraz k tretiemu prikázaniu z Desatora. Aby sme to lepšie pochopili, prečítajme si predchádzajúce prikázania – prvé a druhé.

Modlitba a prikázania III.

Aby sme nedospeli iba k samým zásadám alebo iba k niečomu čisto najvnútornejšiemu, máme k dispozícii tretie prikázanie; alebo lepšie povedané, rozhodujúce je to, o čo ide v treťom prikázaní. Spolu s tým je v našom živote najdôležitejší čas. Môj čas je mojím životom.

Povedz mi, čo robíš so svojím časom, a ja ti poviem, kto si. Povedz mi, ako vypĺňaš svoj čas, a ja ti poviem, čo napĺňa tvoje srdce.

My nejestvujeme iba dnes, ale práve dnes, v životných podmienkach, v ktorých sa nachádzame, sme bežcami času, ktorý nám druhí naplánovali, alebo manažérmi času, ktorý plánujeme a ktorým disponujeme. V prvom prípade nám druhí berú dych, v druhom prípade nám hrozí, že si ho zoberieme sami, zajatí našou zdanlivou mocou a stiesnení tlakom byť sami pánmi času.

Sabat, čiže sviatočný deň, však hovorí: nemáš svoj čas zo seba, preruš čas svojej práce, dovoľ, aby sa okamihy tvojho času stali prázdnym kalichom, v ktorom sa ti môže darovať ten, z ktorého máš všetok čas.

Daruj svoj čas JEMU, aby si spoznal, že čas pochádza od neho. Len táto slávnosť času prerušená kvôli Pánovi, jemu venovaný čas, prekoná tlak času a strach z času. Modlitba je prerušený, premenený, od svojho pôvodcu nanovo prijímaný čas.

Pri modlitbe by malo byť počuť „puknutie“ v čase, ktoré mení náš hektický, samovládny, vyčerpávajúci alebo v sebe sa krútiaci pocit času: on je opäť tu - a tak som aj ja opäť tu, nanovo tu - a všetko je tu nové.

Boh sa na mňa pozrel prv, ako sa naňho pozriem ja. Zanechám mnoho závislostí a otroctiev a poviem mu: Ty si môj Pán. Buď mojím Pánom! (porov. žalm 16)

Viem, že ma volá mojím menom a obklopuje svojím menom a posväcujem toto jeho meno. Vystupujem zo zovretia času a prijímam ho nanovo v „prerušení“ modlitby z jej prameňa, zo živého Pána. To je miera prvých troch prikázaní pre modlitbu.


MYŠLIENKA NA TÝŽDEŇ (15. AUGUSTA 2016)

Milí priatelia, pokračujme dnes druhým prikázaním z Desatora, ale nezabudnime ich čítať za sebou, teda znova myšlienku z minulého týždňa a potom túto:

Modlitba a prikázanie II.

A jedným dychom dosiahneme druhé prikázanie. Božie meno! Ja sám som oslovený. To, že jestvujem, nie je slepá náhoda, osud, naložená záťaž, presahujúci nárok, ktorý ma tlačí a trápi, hryzie a robí nespokojným. Ja som „povolaný“ k bytiu. Moje meno je už „vyslovené“. Aj dieťa už počuje svoje meno skôr, ako dokáže povedať „ja“.

Aj medzi ľuďmi je to tak: len oslovený dokáže hovoriť. Keď je oslovený, môže začať hovoriť, najprv však vysloví meno iného, matky, otca - a až potom sa učí povedať „ja“.

Modliť sa znamená byť oslovený a byť obklopený Božím menom - a potom vysloviť toto meno. Vysloviť ho nie ako označenie nejakej veci, ktorou môžem disponovať, alebo niekoho tretieho, ktorý nepočuje, čo sa o ňom hovorí. Veta môže byť nezrozumiteľná, ale v podstate triafa do čierneho: o Bohu možno hovoriť iba vtedy, keď sa hovorí zároveň s ním. Boh stojí voči nám v druhej, nie v tretej gramatickej osobe.

A tu vychádza na povrch: modlitba artikuluje základnú podstatu vlastného ja, modlitba je základným činom našej existencie.

otec Milan, Váš brat na ceste


8. august

Milí priatelia, pokračujme v našom uvažovaní o modlitbe podľa biskupa svätého života Klausa Hemmerlého. Poďme sa venovať Desať Božím prikázaniam. Môžu nám tieto prikázania pomôcť dobré sa modliť? Uvažujme spolu a nájdeme odpoveď...

MODLITBA A PRIKÁZANIA I.

Desatoro Božích prikázaní (Kniha Exodus 20,1 -17) je školou modlitby.

Keď sa trochu hlbšie do nich ponoríme, už pri prvej tabuli, pri prvých troch prikázaniach si to viac uvedomíme. V našom všednom dni máme veľa bôžikov, naháňame to alebo ono, čo pre nás zjavne alebo skryte nesie nápis: „Veľmi dôležité!“ V našom správaní uprednostňujeme priority, ktoré stavajú na hlavu principiálne zastávané hierarchie hodnôt.

Modlitba sa začína tým, že Boha necháme byť Bohom. Vlastne by sme si mali na začiatku každej modlitby povedať: Ty si skutočne Boh, buď ním aj pre mňa! Chcem ťa nechať byť mojím Bohom.

Možno ani potom sa ešte naše srdce neupokojí, azda nás budú priťahovať ešte mnohí bôžikovia, ale aspoň sa nám podarí zbadať naše zotročenie a vydať sa jemu, Vyššiemu, a prosiť ho: "Zbav nás Zlého!" Tak sa začína poklona.

Prvé prikázanie je teda základ. Presnejšie povedané, modlitba vyzdvihuje človeka ešte prv, pri tom, čo bezprostredne predchádza jednotlivým prikázaniam: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva‘ (Kniha Exodus 20, 2).

Boh pripomína, že najprv konal on, že oslobodil, vykúpil svoj ľud, skrze svoje volanie a svoju lásku ho založil ako národ. Keď sa začíname modliť, keď dvíhame svoje oči k nemu, tak on na nás pozrel ešte skôr. Už úmysel chcieť sa modliť, chcieť pozdvihnúť svoje oči k nemu, je odpoveďou na jeho pohľad. Azda bude celkom dobré začať celkom jednoducho pri tomto jeho pohľade, možno nás to najviac uspokojí a oslobodí, aby sme sa mohli modliť. „Ty si už tu, ja prichádzam za tebou, snažím sa stíšiť a odpovedať. Ty si môj Boh, buď mojím Bohom.“

Milí priatelia, ak vám tieto myšlienky pomáhajú - oslovujú, budem rád, keď sa ozvete.



1. august

Po krátkej prestávke, milí priatelia, Vám znova ponúkam niečo pre Vašu dušu o modlitbe. Prosím, prijmite to, čo zažil a zaznamenal Klaus Hemmerle.

MODLITBA A ŽIVOT

MREŽE

O sv. Hermanovi Jozefovi, mníchovi zo Steinfeldu, sa rozpráva takýto mystický príbeh: Ako dieťa sa modlil v jednom kostole a za chórovou mrežou videl Máriu a Ježiška. Rýchlo preliezol mrežu, aby mohol zotrvať v tejto svätej spoločnosti. Najradšej by tam bol zostal, ale Panna Mária poukázala na to, že jeho čas už uplynul a musí sa vrátiť k svojim povinnostiam. Znovu teda preliezol mrežu, pritom sa však zranil a rana mu pripomínala hodinu nebeskej blaženosti.

Modliť sa znamená vystúpiť dva razy ponad mreže. Raz nato, aby sme našli toho, ktorý je nekonečne väčší ako my a prebýva v neprístupnom svetle. Druhý raz, aby sme našli toho, ktorý sa kvôli nám stal malým, ktorý prebýva pri nás v bežnom dni, v blížnom. Takýto prechod však spôsobuje ranu: musíme sa na to podujať. No v rane znova nájdeme toho, ktorý sa nechal zraniť z lásky k Otcovi, z lásky k nám.

ŽITÁ MODLITBA A PREMODLENÝ ŽIVOT

Ešte aj po viac ako dvadsiatich rokoch si spomínam na stretnutie s istým robotníkom. Každý večer trávil niekoľko minút v kostole. Opýtal som sa ho, či nie je unavený alebo málo koncentrovaný, aby sa mohol po ťažkej práci sústrediť pred svätostánkom.

Udivene sa na mňa pozrel a povedal mi: „Ak som bol celý deň pri ňom, pri Ježišovi, potom ma to nestojí veľa námahy myslieť na neho aj počas týchto pár minút.“

Milí priatelia, nech aj naša modlitba vyzerá podobne...


4. júl

Milí priatelia, dňa 5. júla si spomíname na dvoch veľkých svätcov Solúnskych bratov Cyrila a Metoda. Kiež by nám nasledujúce slová pomohli viac pochopiť ich aktuálnu veľkosť.

Zo slovienskeho Života Konštantína (Kap. 18, 1-15)

Konštantín Cyril, zavalený množstvom práce, ochorel. Po mnohých dňoch choroby mal Božie zjavenie a začal spievať: „Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaradoval sa môj duch a zaplesalo moje srdce.“

I obliekol si posvätné rúcha, bol v nich celý ten deň, radoval sa a hovoril: „Odteraz už nie som ani sluhom cisára, ani nijakého iného človeka na zemi, ale iba sluhom všemohúceho Boha. Nebol som a teraz som a budem naveky. Amen.“ Na druhý deň si obliekol sväté rehoľné rúcho, pridal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. A v tomto rúchu ostal päťdesiat dní.

A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil:

„Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje, vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu.

Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty, urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“

I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.“

A tak usnul v Pánovi, štyridsaťdvaročný.

Tu Apoštolský (rozumej pápež) rozkázal všetkým Grékom, čo boli v Ríme, a takisto aj Rimanom, aby sa zhromaždili so sviecami v rukách a spievali nad ním a vystrojili mu pohrebný sprievod ako samému pápežovi. Čo aj urobili.

Zo slovienskeho Života Metoda (Porov. kap. 17, 7-11. 14-15)

Keď sa na Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, vošiel Metod do chrámu. Keďže bol chorý, vyslovil požehnanie nad cisárom a kniežaťom, nad duchovenstvom i všetkým ľudom a povedal: „Opatrujte ma, deti moje, do tretieho dňa.“ Tak sa i stalo.

Na tretí deň zavčas ráno povedal naposledy: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svoju dušu.“ A v rukách kňazov šiesteho dňa mesiaca apríla vydýchol.

Jeho učeníci mu usporiadali pohreb a vzdali mu dôstojné pocty. Obrady spievali po latinsky, po grécky a po starosloviensky a uložili ho na odpočinok v katedrálnom chráme. A ľud – zišiel sa nesčíselný zástup – odprevádzal ho so sviecami a oplakával dobrého učiteľa a pastiera.

Teraz ty, svätá a ctihodná hlava, hľaď svojimi modlitbami z výšin na nás, ktorí túžime po tebe; zbav svojich učeníkov všetkých nebezpečenstiev, rozširuj učenie a odstraňuj bludy, aby sme tu žili dôstojne, podľa svojho povolania, a boli s tebou, tvoje stádo, postavení po pravici Krista, nášho Boha, a dostali od neho večný život. Lebo jeho je sláva a česť na veky vekov. Amen.

Z apoštolského listu Antiquae nobilitatis pápeža Pavla Šiesteho z 2. februára 1969 (AAS 61 [1969], 141-143)

Keď sa zamýšľame nad významom apoštolátu dvoch Solúnčanov, jasne vidíme, že bol pre vašich predkov najštedrejším Božím darom. Veď oni hlásaním evanjelia priviedli slovanské národy do lona katolíckej Cirkvi; okrem toho vytvorením novej abecedy a uzákonením spisovného jazyka otvorili im brány vedy a kultúry. Vďaka ich dielu otvoril sa vám prístup k literatúre Východu i Západu; slovienčina bola povýšená na hodnosť liturgickej reči; Cirkev v týchto krajinách dosiahla riadne usporiadanie; aj civilné právo bolo poznačené pravidlami plnými múdrosti. Právom im teda patrí názov otcov vlasti, lebo podľa všeobecného presvedčenia predovšetkým im treba ďakovať za to, že sa vaše milované národy dostali do počtu kultúrne najvyspelejších národov. Ale všetci, ktorým záleží na nebeskej milosti, musia sa pre nehynúcu pamiatku prijatého dobrodenia a vo vedomí vážnej povinnosti starať a usilovať, aby nebeská milosť nevyšla nazmar a aby jej očakávané ovocie neuschlo.

Na svätého Cyrila a svätého Metoda hľaďte očami plnými vďačnosti a obdivu. Obracajte sa na nich prosbami a modlitbami, spojení v láske, ktorá nad všetkým víťazí. Vezmite si ich za vodcov a orodovníkov na dobrej ceste, ktorí zasluhujú úplnú dôveru. Veď silou spoločenstva svätých, vďaka ktorému sa medzi pozemskou Cirkvou a nebeským Jeruzalemom oboma smermi prelievajú vlny oživujúcej lásky, sú milovaní a milujú a určite s väčšou ochotou a možnosťou, ako keď žili na zemi, túžia priniesť vám svetlo, pomoc a víťazstvo v rozmanitých nebezpečenstvách, v ktorých sa nachádzate. Oni sa týčia ako stĺpy nenarušenej, zdravej viery, ako vzory potrebných čností, ako dve olivy, dva svietniky, dva olivové výhonky, čo stoja pred Panovníkom celej zeme a veľa sa modlia za celé sväté mesto, ktorým je Cirkev, aj za vaše národy, aby ostali verné kresťanskej kultúre predkov, ktorú oni začali tvoriť, aby spájali staré s novým, a tak mohli vykročiť za vytýčeným cieľom pravého pokroku, po bezpečnej ceste, ktorú oni chránia a osvetľujú, čím budú pripomínať, že dôstojnosť slobodných národov sa neopiera o vojská a hmotné bohatstvo, ale o svornosť občanov, o rodinné čnosti, o mravnú bezúhonnosť, o zachovávanie práva a spravodlivosti, o úprimnú úctu a ochranu všemohúceho Boha, ktorému podlieha všetko a všetko musí slúžiť jeho sláve.

Veď či si každá ustanovizeň nezachová svoju životnú silu iba do tej miery, v akej sa vracia k svojim jasným počiatkom a v akej zachováva posvätné dedičstvo otcov? Keď ním pohrdne, zvrhne sa a zanikne: tak, ako keď dubu poodtíname alebo skrátime korene, márne budeme čakať na novú a trvalú zeleň.

Preto nech váš duch nikdy nestráca zo zreteľa napomenutie, ktoré vám zanechal svätý Cyril ako testament, aby ste stále boli neúnavnými služobníkmi spásy svojho ľudu.

Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!


27. jún

Milovaní priatelia, niekedy stretneme ľudí, ktorí neprichádzajú na bohoslužby do chrámu, lebo vraj oni sa lepšie modlia sami, trebars v prírode. A tiež stretáme ľudí, ktorí si nevedia odniesť zo spoločnej modlitby pri bohoslužbe nič, alebo len veľmi málo.

Aký význam má teda spoločná – chórová modlitba?

CHÓR MODLITBY

Po slávnostnej liturgii prichádzajú učeníci k majstrovi a hovoria mu: „Všetko išlo tak dobre a pekne, a predsa niečo chýbalo. Všimol si si to, majster?“

On odpovedá: „Chýbala dokonalá jednota.“

Oni sa znova pýtajú: „Ako môžeme dosiahnuť túto jednotu?“

Majster ich vovedie do kostola a usmerní ich pohľad na múr. „Pozrite sa na tento múr. Každý kameň podopiera ten druhý, každý kameň nesie ten druhý, každý kameň je tesne spojený s tým druhým. Len vtedy, keď je každý pripravený niesť každého jednotlivo a zároveň niesť celok, len vtedy, keď je každý pripravený dať sa niesť každým a zároveň všetkými, len vtedy, keď sa každý pripojí tesne k druhému, len potom sa stanete domom zo živých kameňov. A iba v takomto dome je dôstojný príbytok Boha.“

Milí priatelia, tu vidíme, aké je dôležité modliť sa spolu, aká je dôležitá jednota medzi modliacimi sa a tiež aké je dôležité snažiť sa niečo obetovať, zrieknuť sa niečoho, aby sme jednotu vytvorili. Iba v jednote je prítomný Boh...

Priatelia, pozývam vás k spoločnej modlitbe v chráme aj v rodinách.


20. jún


Milí priatelia, stále sa zamýšľame nad modlitbou a čerpáme pritom myšlienky od nemeckého biskupa Klausa Hemmerlého.

CHVÁLOSPEV MAGNIFICAT - VELEBÍ

Dnes sa spolu pozrime na chválospev Panny Márie ako ho zaznamenal sv. Lukáš vo svojom evanjeliu.

Takmer na každej utierni (ranná liturgická modlitba gréckokatolíckej cirkvi) spievame tento Magnificat, čiže Velebí:

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi. Lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia. Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nasýtil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ (Lk 1,46-55)

Magnifícare, ako aj tomu zodpovedajúci grécky výraz megalynein, znamená „urobiť veľkým“. Týmto slovom Nový zákon bežne označuje slovo „chváliť“, čiže „velebiť“. Máme teda pravdu, keď počujeme toto elementárne „urobiť veľkým“ v tom slove, ktorým Mária začína svoj chválospev: „Velebí moja duša Pána“, doslova: Moja duša robí Boha veľkým (Lk 1, 46).

Toto pokorné slovo poníženej služobnice tak dostáva príliš povýšený, neprimeraný cveng. Ako môže stvorenie robiť Boha veľkým?

Áno, chválospev, oslávenie Boha, to je vskutku uskutočnením ľudskej malosti a zároveň ľudskej veľkosti. Povedz mi, čo je pre teba veľké, a ja ti poviem, aký si veľký. Aký si veľký práve v tom, že si malý, a preto iné veci sa pre teba stanú veľkými. Toto je ušľachtilosť človeka, že môže spoznať, nazvať a urobiť obsahom svojho slova, ba dokonca svojho života veľkosť, jedinú pravú veľkosť: veľkosť Božiu. Môže mu prísť na myseľ - ako sa to udialo sv. Anzelmovi z Canterbury v stave modlitby - myšlienka, ponad ktorú nemožno myslieť na nič väčšie - a pritom spozná, že táto myšlienka nie je iba čírou myšlienkou, ale že mu „navrhuje“ jeho a všetko ustanovujúcu mieru, tú mieru, ktorá nie je navrhnutá vecami a ľuďmi, ale ktorá navrhuje veci a ľudí.

To, že človek môže urobiť Boha veľkým, dokazuje toho, ktorého robí veľkým - a práve toto je malosť a veľkosť človeka zároveň. Iba malý človek môže byť miestom východiska veľkého Boha.

V Magnificate nachádzame naznačené súvislosti. Ponížená služobnica robí Boha veľkým, pretože je vyhliadnutá tým, ktorý jediný je veľký. Tí, ktorí sú sami zo seba veľkí, budú zosadení, tí však, ktorí sami zo seba nie sú ničím, budú povýšení. Len Boh je konajúci, ale práve to oslobodzuje človeka, aby vo svojej malosti urobil Boha veľkým, a tým, že bude Boh chválený, bude aj človek, cez ktorého koná Boh, blahoslavený až do budúcich pokolení (porov. Lk 1, 46 - 55).

Touto modlitbou Magnificatu (Velebí) oslavujeme jednak Boha a tiež aj Pannu Máriu. Práve počas modlitby utierne ľud po každom verši tohto „Velebí“ robí Pannu Máriu veľkou, keď volá: „Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa.“

Ona, Panna Mária, svojím chválospevom „robí Boha veľkým“ my ju zato tiež svojim dodatkom „robíme veľkou“, ako to ona sama predpovedala.

Priatelia, nech nám Pán pomáha, aby sme ho svojim životom stále „robili veľkým“!


13.jún

Milí priatelia, povedzme si dnes niečo o modlitbe vďaky

Vďačnosť znamená, že dovolím, aby zo mňa niečo vytrysklo, vrátilo sa do srdca toho, kto sa ma dotkol svojím darom; do srdca toho, kto sa sám stal darom, aby sa jeho dar a ja sám v ňom zároveň stal darom preňho. V tomto kolobehu darovania rastie vzťah medzi obdarovaným a darujúcim a opačne.

Dar sa nestáva nárokom a povinnosťou, ale skôr sa v mojej radosti stáva novým darom, a tým sa ja sám stávam darom, ktorý sa dáva - a tak je dar vyjadrením, začiatkom nového odseku príbehu, ktorý pokračuje.

Ďakovná modlitba nie je len predpisovaním disciplinovanosti a poslušnosti malému dieťaťu, ktoré je odkázané na priateľstvo druhého.

Obdarovaný chudák, závislý od vďaky, prerastá svoju chudobu a stáva sa takpovediac rovným darcovi - Bohu: smie pre Božie srdce "spolu – tvoriť" a "spolu – domyslieť", "spolu – uskutočňovať" to, čo mal „myslieť a tvoriť len On“. Teda, ak ďakujem Bohu za dar, pri darovaní už nekoná len sám Boh, ale ja spolu s ním.

Potom však možno chápať, že za všetko môžeme a máme ďakovať. Čo sa kedykoľvek udeje, udeje sa z Božieho srdca k nám, k nášmu srdcu. Opakujme to nášmu srdcu, v ňom treba odhaliť volanie a dotyk Božej ruky - aj vtedy, keď to obdarovanie nevieme celé zrakom obsiahnuť a pochopiť. Vtedy to treba pozdvihnúť do tohto vzťahu, v čom spočíva hodnota vďaky.

Boh Syn ďakuje svojmu Otcovi v Duchu Svätom - a my sme zapojení do tejto Eucharistie (= vďakyvzdávanie) ako prijímajúci a spolukonajúci. (na porovnanie si prečítajme modlitbu anafory svätej liturgie Jána Zlatoústeho)

Čo sa deje, keď ďakujem? S niekým sa spájam. Niečo všeobecné sa pre mňa stáva sviatosťou vzťahu.

Ďakovať - ako napríklad svätý František z Assisi znamená dať do súvislosti s väčšou, s najväčšou láskou, s tým, ktorý je láska. Vďačnosť je vlastne „novou príčinou jestvovania“.

Teda, ak ja prijem dar a poďakujem sa, tým činom sa sám stávam darcom... Nie je to krásne?...


6.jún

Milí priatelia, nasledujúca myšlienka od nám už známeho Klausa Hemmerlého je naozaj zaujímavá a keď dovolíme, aby sa nám rozležala v hlave a predovšetkým v srdci, pochopíme ako ten učeník, čo znamená prosiť o čokoľvek a dostať to...

MODLITBA PROSBY

„Majster,“ pýtajú sa učeníci, „Pán Ježiš predsa povedal: >>Proste a dostanete!<< - prečo dostávame v modlitbe tak málo?“

Majster odpovedá: „Jednotlivec je ako priepasť, a keď Boh hodí najkrajšie dary do priepasti, tak zmiznú, nevnímame ich. Musíme napnúť sieť, aby sme zachytili Božie dary. Je to sieť svornosti a lásky. Keď jednomyseľne o niečo prosíme, keď sú nitky siete medzi nami pevne napnuté, tak vtedy to dosiahneme.“

Inokedy sa učeníci pýtajú: „O čo máme prosiť, aby sme to určite dostali?“

Majster hovorí: „Proste, o čo chcete!“

Tu sa ozve námietka: „My však máme skúsenosť, že mnohé naše prosby nebývajú vypočuté!“ Nato majster odvetí: „Ešte raz vám hovorím, proste, o čo chcete. Urobte však vo vašej modlitbe dodatok: Pane, daj mi to (o čo prosím) – alebo viac! To, čo vám Pán dá, je buď to vypočuté, alebo niečo väčšie.“

Jeden vtipný učeník namieta: „Potom mám trochu strach z toho, že vždy dosiahnem iba >>viac<<, vždy to, >>väčšie<<, a nie to, po čom túži moje srdce!“

Majster sa pozrie na neho a hovorí: „Keď stratíš tento strach, keď pre teba toto >>väčšie bude viac<<, keď pre teba bude >>Božie viac skutočne viac<<, tak potom ti môže darovať aj menšie bez toho, že by si sa odklonil od neho, ktorý je vždy väčší, vždy viac.“

Učeník chápe: „Áno, teraz som pochopil, prečo nám Pán Ježiš hovorí: >>Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo - a všetko ostatné vám potom bude pridané<<“ (porov. Mt 6, 33).

Priatelia, nie je to zaujímavé a krásne, čo sa tu hovorí?


30.máj

Milí priatelia, modlitba je niečo krásne a vznešené, len aby sme mali ochotu dobre sa modliť – postaviť sa pred Boha takí akí sme...

PREKÁŽKY V MODLITBE

Učeníci sa pýtajú majstra: „V čom spočívajú najväčšie prekážky v modlitbe?“

Majster odpovedá: „V posudzovaní, samoľúbosti, nedôvere.“

„Vysvetli nám to!“ prosia učeníci.

Nato majster hovorí: „Kto v srdci posudzuje druhého a nie je ochotný zmeniť túto predstavu Božou láskou, ten berie vo svojom srdci Bohu jeho Božie bytie a jeho bez-hraničnú lásku. Ako ináč by mohol čistým srdcom nazerať na Boha a všetko čakať iba od Božej lásky?

Kto sa neodlúči od dobra, ktoré nachádza v sebe samom, kto svoj zrak namiesto na Boha zameriava na seba, kto zostáva stáť pri sebe a pri svojich prednostiach, ten neobracia svoj pohľad na Boha tak, aby ho Boh zasiahol svojim pohľadom a naplnil ho svojím svetlom.

Kto sa pozdvihne k Bohu, ale popritom si ponechá otázku, či ho Boh naozaj chce vypočuť, ten rozdeľuje svoje vlastné srdce, a milosť, ktorú mu Boh chce dať, prechádza cez jeho srdce a vylieva sa do prázdna.“

Učeníci sa znova pýtajú: „Čo môžeme robiť, aby sme odstránili tieto prekážky?“

Majster odpovedá: „Usilujte sa o to z celej sily. Samo osebe to však nestačí. Vložte svoje úsudky, svoju samoľúbosť, svoju nedôveru do modlitby a darujte ju Bohu, aby ju premenil.“


23. máj

Milí priatelia, pokračujme v našich úvahách nad modlitbou podľa Klausa Hemmerlého.

POZNÁME SA?

Možno máte aj vy skúsenosť, že niečo chcete vybaviť, idete na nejaký úrad s malou dušičkou, ako to dopadne a zrazu z poza stola sa na vás díva váš dobrý známy. Hneď vám odľahlo, lebo viete, že vám pomôže...

Môže byť aj iná situácia.

Predstavte si: reštaurácia v cudzom meste. Nijaký stôl nie je voľný. „Dovolíte, môžem si prisadnúť?“ pýtate sa. Cudzinec, ktorý je pri stole sám, bez záujmu odpovedá: „Nech sa páči!“ Kým obaja čakáte na objednané jedlo, zdvihnete oči, dovtedy zahľadené do seba, a vaše pohľady sa stretnú. Mimika prezrádza myšlienku: Nevidel som ho už niekedy? Odvážite sa spýtať: „Poznáme sa?“

A tu môže dialóg pokračovať.

Nepostretne azda aj nás táto scéna pri tej jedinej ceste, ktorá s istotou čaká na každého z nás? (prečítajme si Mt 7,21-23; Lk 13,22-30; Mt 25,31-46).

Budeme si musieť sadnúť za stôl, pri ktorom je voľné ešte jedno miesto. Napadne nám, že poznáme toho druhého (Krista), ktorý tam sedí?

Objavíme, že za každým biednym úsilím o modlitbu, možno za tisíc závojmi, to bola jeho tvár, ktorú sme hľadali?

Bude nám môcť povedať, že nás pozná z tých skrytých stretnutí s najmenšími?

„Pane, ja hľadám tvoju tvár!“ On nás poznáva v okamihoch, v ktorých milujeme; my ho poznávame v okamihoch, v ktorých sa modlíme.

Nie bezdôvodne sa modlime v nedeľu večer na večierni 6. hlasu nasledujúcu slohu:

„Nedopusť, Kriste, v deň tvojho strašného príchodu, aby sme počuli: Nepoznám vás!, lebo v teba sme zložili všetku svoju nádej.“

Je to volanie človeka, ktorí prosí, aby Krista poznal pri modlitbe, v ktorej nachádza silu spoznať ho aj v tých najmenších...


16.máj

Milí priatelia, aj dnes môžeme pokročiť v chápaní modlitby. Prosím, čítajte...

SÚSTREDENOSŤ

I

Učeník sa pýta majstra: „Kam musím ísť, aby som dosiahol vnútornú sústredenosť?“

Majster mu odpovie otázkou: „Kde sa čerpá voda?“ Učeník odpovedá: „V hlbokej studni.“

Majster hovorí: „Dobre si odpovedal. K vnútornému sústredeniu sa dostaneš, keď sa dotkneš hĺbky, keď sa znížiš. Až na samom dne, úplne dole, prázdny od seba, len tam môžeš zakúsiť plnosť Boha. Zníž sa, poníž sa - tak sa vnútorne sústredíš pred Bohom.“

Učeník sa s údivom pozrie na majstra: „Včera bol pri tebe iný učeník, a ty si mu povedal, že vnútorne sa sústrediť znamená vystúpiť na vrch, že sústredenie sa odohráva na vrchole nášho ducha.“

Majster sa usmeje: „Ak chceš do seba prijať Boží život, potom musíš zostúpiť do hĺbky. Keď chceš nerušene pozerať na Božie svetlo, tak musíš vystúpiť do výšky. Musíš za sebou zanechať všetko, aj seba, aby si si ani ty sám nezacláňal vo výhľade.“

Učeníka jeho odpoveď neupokojila: „Čo je teda správne urobiť? Mám sa usilovať o hĺbku alebo o výšku?“

Majster odpovedá: „Jestvuje jeden bod, ktorý je na samom dne a zároveň na najvyššom vrchole. Je to prítomný okamih. Ži len v ňom, potom budeš malý ako dieťa i nekonečný ako večnosť. Vnútorné sústredenie sa uskutoční v tomto okamihu.“

II

Jeden učeník prichádza z chórovej (spoločnej) modlitby mníchov. Majster mu hovorí: „Nebola to nádherná liturgia?“

Učeník odpovedá: „Určite, majster. No ja sám som sa jednoducho nemohol sústrediť. Snažil som sa vedome sledovať každé slovo, ale na konci som bol vyčerpaný ako niekto, kto dobieha za idúcim vozom, a predsa ho nedobehne.“

Majster hovorí: „Texty a spevy, žalmy a čítania nie sú idúcim vozom, ale záhradou plnou kvetov. Buď motýľom, ktorý lieta v tejto záhrade a raz si sadne na ten a raz na onen kvet. To stačí. Len ten, kto má odvahu vzdať sa všetkého, dosiahne všetko.“

Prajem vám plnosť darov Svätého Ducha.


9. máj

Milí priatelia, pokračujme v našom rozjímaní nad myšlienkami Klausa Hemmerlého o modlitbe.

ZAČIATOK MODLITBY

Majster zhromažďuje svojich učeníkov a pýta sa ich: „Kde sa začína modlitba?“

Prvý odpovedá: „V biede. Pretože keď pociťujem biedu, tak sa akoby sám od seba obraciam na Boha.“

Druhý odpovedá: „V radosti. Pretože keď sa radujem, tak sa moja duša pozdvihuje z úzkeho obydlia mojich strachov a starostí k Bohu.“

Tretí hovorí: „V tichosti. Pretože keď vo mne všetko stíchlo, tak Boh môže hovoriť.“

Štvrtý tvrdí: „V zajakavosti dieťaťa. Pretože keď sa znovu stanem dieťaťom, keď sa nebudem pred Bohom hanbiť, že sa zajakávam, on bude veľký a ja celkom malý, a potom bude všetko v poriadku.“

Majster odpovedá: „Všetci ste dobre odpovedali. No jestvuje ešte začiatok, ktorý je pred všetkými tými, ktoré ste spomenuli. Modlitba sa začína u samotného Boha. Začína ju Boh, nie my.“

PRAH

„Majster,“ pýtajú sa učeníci, „ty nám hovoríš: Modlitba je cesta. Ktorý krok je na tejto ceste najdôležitejší?“

„Krok cez prah,“ odpovedá majster.

Oni sa ho znova pýtajú: „Kedy a ako treba vykročiť?“

Majster hovorí: „Do modlitby často vhupneme bez toho, aby sme si to uvedomili. Jednoducho sa v nej nájdeme - hoci sme ešte vôbec nezačali.

Alebo to spozorujeme až neskôr: Chcel som sa modliť, a slová nezanechali vo mne nijakú stopu, prešli cezo mňa ako prúd vody. Keď sa začínate modliť, tak treba prekročiť svoju únavu, rozptýlenie, napätie a povedať mu: ,Pozri, tu som!´

To však ešte nie je všetko. Krok cez prah nie je váš krok, je to Boží krok. V modlitbe najprv sám Boh prechádza cez prah. Pozrite sa naňho, hľadajte ho, očakávajte ho. Potom vám aj on povie: ,Hľa, tu som!´“

Učeníci mlčky premýšľajú o jeho slovách. Majster sa na nich pozrie a hovorí: „Ak by sa aj pri modlitbe neudialo už nič iné, len tento krok cez prah, aj tak je to dobré znamenie. Začať sa modliť znamená - dobre sa modliť. Nikdy však neprestaňte s modlitbou prv, ako by ste s ňou začali."

Prajem vám požehnané prežitie sviatku Zoslania Svätého Ducha.


2. máj

Milí priatelia, aj dnes sa trocha povenujme myšlienkam Kalus Hemmerleho o modlitbe.

MILÝ BOŽE, AKO SA MÁŠ?

Jedna rodina s radosťou rozprávala svoj zážitok. Malej dcérke dali rodičia na Vianoce (sviatky Ježišovho narodenia) telefón na hranie. Veľmi sa tešila. Keď ju rodičia chceli ísť uložiť spať, prekvapila ich tým, že sedela vo svojej izbe s telefónom na posteli a telefonovala Bohu. Kládla mu otázku: „Milý Bože, ako sa máš?“

Iste rodičia tomuto dievčatku rozprávali často o Bohu, veľa krásnych vecí o tom, ako sa jej darilo či nedarilo. A ono popri rozprávaní sa s Bohom o tom, ako sa ona má, chcela vedieť, ako sa má Boh.

Boh, pravdaže, chce vedieť ako sa máme my, lebo je Láska. Ak prežívame svoj život s Bohom, potom sa dozvieme, ako sa má Boh.

Boh svojom Synovi totiž prijal srdce, do ktorého on - Láska vtesnal všetky osudy a zmeny ľudského života. Čokoľvek nás postretne, vždy nájdeme Božské Srdce, ktoré istotne preberá iniciatívu. Srdce, ktoré všetko predchádza svojou láskou. A to práve tou láskou, ktorá nesie, prijíma, ktorá už trpela, a predsa je teraz v tomto utrpení spolu s nami.

Keď František Assiský zvolal: „Beda, láska nie je milovaná!“ tak práve zakúsil odpoveď vo svojej konkrétnej situácii na otázku dieťaťa, ako sa má Boh.

Boh miluje každého, ba čím je človek ďalej od Boha, tým akoby Boh viac ho priťahoval svojou láskou.

Mali by sme sa naučiť novej vnímavosti pre skutočnosť, že Boh sa teší z hriešnika, ktorý sa obráti, že on sám je prvý, ktorý sa raduje s radujúcimi a plače s plačúcimi.

Mali by sme bdelo vstupovať do situácií nášho sveta a nášho života a byť vnímaví na to, ako sa v nich darí Bohu.

„Pane, chcem ťa chápať, Pane, chcem sa s tebou radovať a bdieť spolu s tebou, nech ma tvoja cesta vedie kamkoľvek.“

Otázka dieťaťa: „Milý Bože, ako sa máš?“ by sa mohla stať hlavnou otázkou v našej neutíchajúcej modlitbe, hlavným motívom nášho života v stálej Božej prítomnosti, života, ktorý nás vovedie do spolužitia s Bohom a jeho do spolužitia s nami v univerzálnom, otvorenom, spolucítiacom a spoluúčinkujúcom živote pre svet a pre druhých.


25. apríl

Milí priatelia, ostaňme pri Klausovi Hemmerle a započúvajme sa do jeho meditácii o modlitbe, tak ako sme to urobili pred týždňom.

Tam sme si okrem iného povedali, že modliť sa znamená pozdvihnúť srdce k Bohu.

Kto je Boh, ku ktorému pozdvihujeme srdce? A kto je človek, ktorý pozdvihuje srdce?

Odpoveď skúsme nájsť v nasledujúcich riadkoch.

AKÝ VEĽKÝ JE ČLOVEK?

Deti nemajú krajšiu mieru svojej vlastnej veľkosti ako nás dospelých. Nemerajú sa iba podľa neutrálnych čísel a čiar metrov a centimetrov, ale merajú sa podľa mamy a otca, sú im po bedrá, po krk, prerastajú im cez hlavu.

Aký veľký je človek? Ak je tým najnižším, teda dieťaťom, tak sa nemeria na objektívnych dátach svojej bytosti, ale sa meria podľa Boha. Potom je však správna odpoveď, že je prachom. Prachom pred nekonečnom.

„Najsprávnejšia“ odpoveď na našu otázku, aký veľký je človek, teda znie: Človek je veľmi veľký, veď siaha Bohu až do srdca.

Zostaňme ešte v obraznom svete dieťaťa merajúceho sa podľa rodičov. Deti sa pri tom často stavajú na špičky prstov, aby boli celkom veľké.

Musí sa aj človek postaviť na špičky, aby dosiahol na Božie srdce? Musí sa sám, filozoficky povedané, „transcendovať“? Zmeniť sa na niečo božské?

Verím, že nie. Verím dokonca, že je to práve naopak. Človek dosahuje Boha vo svojom srdci až vtedy, keď leží na zemi, keď cíti svoju ničotu, keď už dokáže iba volať: Vytiahni ma zo špiny, vyzdvihni ma do výšky, priviň si ma na svoje srdce!

Chce teda Boh zotrvať vo svojej nekonečnej veľkosti, vo svojej neporovnateľnosti s nami?

Nuž keby sme mu ju nepriznali, tak by sme ho nepoznali. Pravdu treba povedať. Samotná pravda však nie je celá pravda, práve u Boha nie.

Čo to znamená? Boh sám chcel kvôli nám „ležať na zemi“. On sám sa stal tým, ktorý prosí o prijatie, o lásku, o zmilovanie. Pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike o Božom milosrdenstve vyjadril mnoho hlbokých myšlienok k tejto téme.

Modlitba, poklona, prosba volajúca o pomoc a ďakovanie klaňaním sa až k zemi sú ponižujúce, ale neponižujú. Lebo naša modlitba sa začala v časoch jasličiek a kríža a pokračuje jasličkami a krížom v tých najmenších a najchudobnejších ľuďoch, ktorí sú údmi jedného a toho istého Krista, sprítomňujú ho.

Táto modlitba je ustavičnou odpoveďou Bohu, ktorý sa chce priblížiť nášmu srdcu, Bohu, ktorý nás prosí, ktorý nám ďakuje, ktorý klope na naše dvere, aby mohol byť naším hosťom. Modlitba nie je iba odpoveďou na prvotnú Božiu výzvu, stvoriteľské Slovo, je aj odpoveďou na jeho Slovo, ktoré nás hľadá a „potrebuje“.

Taký veľký je Boh a taký veľký je človek.


SVIATOK SV. JURAJA, VEĽKOMUČENÍKA 23. apríl

Z Rečí svätého biskupa Petra Damianiho

Pod zástavou kríža nepremožiteľný

Milovaní, dnešný sviatok zdvojnásobuje radosť veľkonočnej slávnosti a je ako vzácny drahokam, čo svojím žiarivým jasom obohacuje zlato, do ktorého je vsadený.

Svätý Juraj bol priam prenesený z jednej vojenskej služby do druhej, lebo zamenil pozemskú službu tribúna, ktorú konal, za službu v kresťanskom vojsku, do ktorej sa prihlásil. A ako naozaj rázny vojak najprv rozdal všetko, čo mal, chudobným, zhodil zo seba bremeno pozemského majetku a takto slobodný a voľný, oblečený do panciera viery, zaútočil zapálený Kristov bojovník na najhustejší bojový šík.

Tento príklad nás celkom jasne poúča, že pri obrane viery nie sú schopní statočne a náležite bojovať tí, čo sa ešte boja zbaviť sa pozemských prostriedkov.

Svätý Juraj, zapálený ohňom Svätého Ducha a pod zástavou kríža nepremožiteľný, tak zaútočil na ničomného kráľa, že v stúpencovi porazil aj knieža všetkých ničomníkov a burcoval ducha Kristových vojakov, aby sa držali statočne.

Pravda, bol pri ňom najvyšší a neviditeľný Pán, ktorý potom podľa rozhodnutia svojej prozreteľnosti dovolil, aby ruky bezbožných ukázali svoju zbesilosť. Ale aj keď vydal údy svojho mučeníka do rúk katov, dušu opretú o nedobytný hrad viery obránil neprekonateľným štítom svojej ochrany.

Milovaní bratia, neostaňme iba pri obdive tohto bojovníka nebeského vojska, ale ho aj nasledujme. Nech sa duch už teraz upriami na odmenu nebeskej slávy, lebo keď si v rozjímaní pevne zameriame srdce na ňu, nič nepohne nami, či sa bude svet na nás zvodne usmievať, a či bude zúriť a hroziť prenasledovaním.

Preto sa podľa Pavlovho príkazu očisťme od každej poškvrny tela i ducha, aby sme raz smeli aj vojsť do toho chrámu blaženosti, na ktorý už teraz upierame duchovný zrak.

Každý, kto chce obetovať seba samého Bohu v Kristovom stánku, ktorým je Cirkev, musí sa okúpať v posvätnom prameni a potom si obliecť nové šaty čností, ako je napísané: „Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti.“ Veď kto sa i krstom znovuzrodí v Kristovi ako nový človek, už si nemá obliekať znaky smrteľnosti, ale odložiť starého človeka a obliecť si nového a v ňom obnovený usilovať sa o čistý život.

Takto očistení od špiny starého hriechu a žiariaci jasom nového života môžeme dôstojne sláviť veľkonočné tajomstvo a verne napodobňovať príklad svätých mučeníkov.


18. apríl

Milí priatelia, Klaus Hemmerle (autor nasledujúcich myšlienok) bol nemecký teológ a filozof. Narodil sa 3. apríla 1929 vo Freiburgu. V roku 1952 bol vysvätený za kňaza a v roku 1975 menovaný za biskupa v Aachene. Ako profesor teológie pôsobil v Bochume a vo Freiburgu. Bol podporovateľom laického hnutia Fokolare a počas svojho života sa usiloval o ekumenický dialóg. Zomrel 23. januára 1994 v Aachene.

Okrem iných kníh napísal aj knihu o tom, ako sa správne modliť. V slovenčine vyšla pod názvom Tvoje srdce na Božom uchu. Táto kniha ma veľmi oslovila a rád by som sa s Vami o myšlienky z nej rád podelil. Mnohí z nás totiž máme ťažkosti s modlitbou, často ju nevieme pochopiť, pomenovať... otvoriť sa jej.

BOH MÁ UCHO NA TVOJOM SRDCI

Svätý Augustín nám ukazuje jeden z najcennejších pohľadov do tajomstiev modlitby: „Boh má ucho na tvojom srdci“ (Komentár k Žalmu 147).Umením modlitby je teda nechať Božie ucho na našom srdci, naše srdce otvoriť pre Božie ucho. Je to vlastne umenie pre každého; lebo nie je to naše umenie, ale umenie Ducha, ktorého nám Boh dáva a ktorý sa v nás modlí, lebo my nevieme, ako a za čo sa máme modliť (porov. Rim 8, 26 n.).

I

Pri slávení Eucharistie (sv. liturgie) hlavný celebrant na začiatku kánona (eucharistickej modlitby) pozýva ostatných veriacich: „Hore srdcia!“ A ich odpoveď znie: „Máme ich u Pána.“

Modliť sa znamená pozdvihnúť srdce k Bohu. Ale podarí sa to? Nie je okruh nášho vnímania príliš úzky na to, aby naše srdce dosiahlo Boha samo od seba? Nie je na to sila nášho srdca príliš slabá? Nevisia na našom srdci záťaže, ktoré ho ochromujú, strhujú nadol? Čo nám dá odvahu povedať: Naše srdce máme u Pána?

Jeho ucho. Sklonil ho k nám. Otec počúva Syna. A ten zostúpil k nám, do nášho tela, do nášho srdca. Otec v srdci svojho Syna počúva všetky tóny nášho srdca, naše srdce nachádza v srdci Syna. Počúva v ňom nás samých, ktorí sme v ňom stvorení, ktorých miluje, nesie v náručí, prijíma a privíja k sebe.

Pozdvihnúť srdce znamená nechať naše srdce tam, kde je, a objaviť, že tam, kde je, je pri nás Božie srdce v srdci Syna. Vrhnime sa do neho a on nás pozdvihne. V ňom je Božie ucho na tvojom srdci, v ňom je tvoje srdce na Božom uchu.

II

Kde je moje srdce? Neviem. Čo všetko prechádza mojím srdcom! A čo je skutočne „mojím srdcom“? Otázky, strach, nádeje, ktoré sa v ňom ohlasujú bez vyzvania? Tisíc dojmov, ktoré prechádzajú okolo, a predsa zanechávajú svoje tajomné stopy? Výzvy, signály, nároky, ponuky, nad ktorými sa najprv zhrozí a potom sa otupí? Záhady, ktoré sa v ňom osvetľujú alebo ktoré sa neprehľadne skrývajú v jeho základoch? Čím je moje srdce, kde je moje srdce? Neviem. Len jeho láska to vie (porov. Jn 21,17). Svoje srdce „mám“ len tak, že sa k nemu skláňa jeho srdce. Svoje srdce mám v ňom. Prenechaj sa mu, otvor sa mu, dôveruj mu. Potom si pri ňom a pri sebe. Boh má svoje ucho na tvojom srdci.

III

Tak isto to platí aj naopak: Boh má svoje srdce na tvojom uchu. Nezjavil ti, nepovedal ti, nedal ti iba niečo zo seba, ale dal ti priam samého seba. Keď mu veríš, keď sa mu otvoríš, keď ho počúvaš, tak počuješ nie iba nejakú správu, návod, príkaz. Počuješ jeho srdce. Zostaň pri ňom, kým neobjavíš jeho srdce. On potrebuje tvoje trpezlivé počúvanie, aby ti mohol otvoriť svoje srdce; lebo iba tvoja trpezlivosť chápe lásku a učí sa láske. Kto ho však miluje, tomu sa zjaví a bude u neho prebývať (Jn 14, 21 - 23).

IV

Boh má svoje srdce na tvojom uchu, aby skrze tvoje ucho preniklo jeho srdce do tvojho srdca, aby sa stalo tvojím srdcom. Božie ucho na tvojom srdci - Božie srdce na tvojom uchu: Vzájomná hra lásky. Len tí, ktorí sa modlia, poznajú Boha. Len tí, ktorí sa modlia, poznajú ľudí.

Milí priatelia, nech nám naša modlitba prináša do srdca raj...

Všetkých vás žehná otec Milan, váš brat na ceste


11. apríl

Milí priatelia, v tomto poveľkonočnom období často pri našich bohoslužbách spievame tropár sviatku Paschy: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“

Toto by sme mohli nazvať slovami sv. Augustína: „Pieseň lásky Pánovi“ za jeho vykúpenie a milosrdenstvo, ktoré nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním udelil.

Preto začítajme sa spolu do úryvku Z Rečí svätého biskupa Augustína

Spievajme Pánovi pieseň lásky

„Spievajte Pánovi pieseň novú; jeho chvála nech znie v zhromaždení svätých.“

Boli sme vyzvaní spievať Pánovi novú pieseň. Nový človek pozná novú pieseň. Pieseň je prejavom veselosti a ak pozornejšie sledujeme, je prejavom lásky. Kto teda vie milovať nový život, vie spievať aj novú pieseň.

Vzhľadom na novú pieseň si teda musíme pripomenúť, čo je to nový život. Lebo to všetko patrí do jedného kráľovstva: nový človek, nová pieseň, nová zmluva. Iba nový človek bude spievať novú pieseň a bude patriť do novej zmluvy.

Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázka, čo miluje. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme nemilovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať. Ale čo si vyvolíme, ak nebudeme najprv vyvolení? Veď ani nemilujeme, ak nie sme najprv milovaní.

Počúvajte apoštola Jána: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ Skúmaj, ako to, že človek môže milovať Boha, a nenájdeš nič iné, iba to, že Boh skôr miloval jeho. Ten, ktorého milujeme, dal seba samého a dal aj to, aby sme mohli milovať.

Čo nám to dal, aby sme mohli milovať? Počúvajte, ako jasne o tom hovorí skrze apoštola Pavla: „Božia láska je rozliata v našich srdciach.“ Odkiaľ? Azda ju máme sami od seba? Nie. Odkiaľ teda? „Skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“

Keď teda máme takú veľkú dôveru, milujme Boha z Boha. Počúvajte samého Jána, ako veľmi jasne hovorí: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ Nestačí povedať: „Láska je z Boha.“ Kto z nás by sa odvážil povedať ono: „Boh je láska“? Povedal to ten, ktorý vedel, čo má.Jedným slovom, Boh sa nám ponúka. Volá nám: Milujte ma a budete ma mať; veď ma ani nemôžete milovať, ak ma nebudete mať.

Bratia, synovia, katolícke púčiky, sväté nebeské potomstvo, vy, znovuzrodení v Kristovi a narodení zhora, počúvajte ma, alebo skôr cezo mňa: „Spievajte Pánovi pieseň novú.“

Povieš: Veď spievam. Spievaš, isto spievaš; počujem. Len aby život nesvedčil proti jazyku.

Spievajte hlasom, spievajte srdcom, spievajte ústami, spievajte skutkami: „Spievajte Pánovi pieseň novú.“ Pýtate sa, čo máte spievať o tom, ktorého máte radi? Určite chceš spievať o tom, ktorého máš rád. Hľadáš, aké chvály máš o ňom spievať? Počuli ste: „Spievajte Pánovi pieseň novú.“

Hľadáš chvály? „Jeho chvála nech znie v zhromaždení svätých.“ Chválou spevu je sám spevák.

Chcete chváliť Boha? Buďte tým, čo hovoríte. Ste jeho chválou, ak dobre žijete.

Milí priatelia, prajem Vám veľa radosti zo zmŕtvychvstania Ježiša Krista.


4. apríl

Milí priatelia, prežívame krásne poveľkonočné obdobie, keď stále máme pred sebou zmŕtvychvstalého Ježiša, pozdravujeme sa pozdravom, ktorým utvrdzujeme seba aj iných v tejto viere: Christos voskrese! – Kristus vstal z mŕtvych!

Aj nasledujúca myšlienka od kardinála Christopha Schönborna nám môže pomôcť prehĺbiť túto vieru napriek naším ťažkostiam a problémom, s ktorými si veľa raz nevieme rady.

Žena, prečo plačeš?

Bola to nezabudnuteľná skúsenosť, aj keď je to už dávno: Scéna, ktorá sa odohrala v Hongkongu. Pri trajekte, ktorý premával medzi Kowloonom a Hongkongom. Tisíce ľudí sa ženú sem a tam. Všetci majú naponáhlo.

Tam na okraji, pri zábradlí, čupí žena. Hlasno a srdcervúco plače. Nikto sa pri nej nezastaví. Nikto sa jej nespýta, prečo plače. Ani ja nie.

Neodvážil som sa. Veď som tu ako cudzinec, len ako hosť, turista. A tak som pokračoval ďalej unášaný davom smerom k trajektu. Ešte z plavidla som videl tú plačúcu ženu. Potom ten obraz zmizol. No dodnes naň nedokážem zabudnúť. Bolo to takmer pred štyridsiatimi rokmi.

Ježiš sa ženy, ktorá plačúc stála pred hrobom, spýtal: "Prečo plačeš?" (Jn 20,15; odporúčam si prečítať celú 20. kapitolu Jánovho evanjelia).

Kvôli čomu sa často neodvážime položiť túto jednoduchú otázku? Prečo je nám to trápne? Prečo sa odvraciame a kráčame jednoducho ďalej? Veď slzy sú určitým druhom jazyka. Vypovedajú o niečom aj bez slov a často viac než slová. Ako veľmi dokáže táto jednoduchá otázka pomôcť: "Prečo plačeš?" Nachádza sa v nej toľko podpory. Vypovedá o súcite a dotýka sa srdca plačúceho. Čo viac potrebujeme v momente smútku, než vedomie, že nie sme ponechaní napospas samote? A ako dobre nám to môže padnúť, keď niekto plače s nami?

A tak sa veľkonočné ráno začína so slzami a súcitom. Smútiaca nad hrobom milovaného človeka nezostáva sama. Mária Magdaléna prišla skoro ráno, keď bola ešte tma, k Ježišovmu hrobu. Jej bolesť nad stratou milovaného učiteľa ju nenechá odpočívať. Ženie ju to k nemu. Samozrejme, vie, že mŕtve telo nie je on sám. Je pri Bohu. No to, čo z neho zostalo na zemi, je jeho mŕtvola. Veď preto aj hovoríme, že navštevujeme našich milovaných zosnulých, keď im chodíme na hrob. Vieme celkom presne: V hrobe leží len telesná schránka, nie osobnosť zosnulého. Ale hrob nám dáva pocit, že k nemu máme blízko. "Kam si ho položil?" Mária Magdaléna hovorí, čo väčšinou pociťujeme, keď hľadáme hrob milovaného človeka. ,,Kde leží?" Mária sa upína na mŕtvolu Ježiša, lebo je tým jediným, čo jej z neho zostalo. A teraz jej aj to bolo vzaté. "Povedz mi, kam si ho položil, a ja si ho odnesiem."

No tu sa začína niečo úplne nové: Prvýkrát. Je vôbec prvá, kto môže zakúsiť túto skúsenosť. A je prvá, kto o tom môže rozpovedať ostatným. Je prvou svedkyňou zmŕtvychvstania. Ako prvý človek sa mohla stretnúť so Zmŕtvychvstalým. Udialo sa to celkom náhle a osobne. Nijaké médiá, nijaký zvedavý dav. Len oni dvaja. Len Ježiš a plačúca žena. A všetko sa to deje len s jediným slovom. Ten, ktorého považovala za záhradníka, ju osloví jediným slovom. Osloví ju jej menom. Povie: Mária! Len podľa tohto jedného slova ho ona spozná. Pretože spozná jeho hlas. Pretože vie, že on ju pozná. A že je tým, kým je: Ježiš osobne.

O Ježišovi môžeme vedieť veľa: To, čo je o ňom napísané v Biblii, o jeho živote, jeho slovách. No všetko to by jednoducho mohlo byť vzdialenou minulosťou. Že Ježiš žije, to vieme najmä od tých, ktorých oslovil menovite, ktorí sa ním osobne cítia oslovení, ktorí s ním majú živý vzťah. A tí vedia, že aj dnes sa pýta rovnako: Prečo plačeš? A neobchádza naše slzy ani našu bolesť. To je pre mňa obsah veľkonočného rána.

Milí priatelia, aj my sme niekedy smutní, nevime si rady a preto plačeme. Ježiš sa aj mňa aj Teba pýta: Prečo plačeš? a čaká, že mu to povieme... a on nás nezabudne potešiť


27. marec – Pascha – Veľká noc

Poučné slovo

nášho otca svätého Jána Zlatoústeho na svätý a radostný deň slávneho a spasiteľného vzkriesenia Krista, nášho Boha.

Každý, kto je zbožný a bohabojný, nech sa osvieži a teší z tejto krásnej a skvelej slávnosti.

Kto je verný služobník, nech vojde s plesaním do radosti svojho Pána.

Kto sa pôstom unavil, nech teraz prijme odmenu.

Kto pracoval od šiestej hodiny ráno, nech dnes prijme spravodlivú mzdu.

Kto prišiel deviatej hodine, nech oslavuje s vďakou.

Kto prišiel až po dvanástej hodine, nech nepochybuje, lebo nebude ukrátený.

Kto váhal až do (tretej hodiny popoludní, nech pristúpi bez obáv a strachu.

A kto stihol prísť až o piatej hodine popoludní , nech sa nebojí, že váhal, lebo Vládca je štedrý a prijme posledného robotníka tak ako prvého.

Uspokojí toho, čo prišiel o piatej hodine popoludní práve tak, ako toho, čo pracoval od šiestej hodiny ráno.

K poslednému je milostivý a k prvému láskavý. Onomu dáva a tamtoho obdarúva. Prijíma skutky a víta úmysly. Preto vojdite všetci do radosti svojho Pána. I prví i druhí prijmite mzdu. Bohatí a chudobní spoločne sa radujte. Vy, ktorí ste vytrvali, i vy, nedbanliví, uctite si tento deň.

Stôl je plný, jedzte všetci. Pokrm je pripravený, nech nikto neodchádza hladný. Všetci majte účasť na hostine viery, prijmite všetci bohatstvo dobroty.

Nikto nech sa neponosuje na nedostatok, lebo prišlo spoločné kráľovstvo.

Nikto nech sa nezarmucuje nad previneniami, lebo z hrobu zažiarilo odpustenie.

Nech sa nik nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. On zostúpil do predpeklia a peklu odňal korisť. A peklo sa zarmútilo, keď skúsilo jeho telo.

Prorok Izaiáš to videl a zvolal:

Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam dole s tebou stretlo.

Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, bolo plné trpkosti, lebo bolo potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané.

Prijalo telo a pripadlo Bohu.

Prijalo zem a zrazilo sa s nebom.

Prijalo to, čo videlo, a padlo do toho, čo nevidelo.

Smrť, kde je tvoj osteň?

Peklo, kde je tvoje víťazstvo?

Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené.

Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni.

Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli.

Kristus vstal z mŕtvych a vládne život.

Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe.

Hľa, Kristus vstal z mŕtvych a stal sa prvým medzi zosnulými.

Jemu sláva a moc na veky vekov!

Amen.

Milí priatelia, prajem Vám požehnané sviatky Kristovho zmŕtvychvstania! Christos voskrese! Kristus vstal z mŕtvych!


21. marec

Milovaní priatelia, dnes začíname Veľký – strastný týždeň, v ktorom máme možnosť zamyslieť sa nad otázkou: prečo Pán Ježiš trpí a zomiera na kríži? Čo ho k tomu viedlo?

Odpoveď môžeme nájsť v nasledujúcom zamyslení od Carla Carretta. Prosím čítajme spolu slovo za slovom a isto nájdeme odpoveď – nájdeme tam Božiu lásku a nájdeme tam aj seba...

Čo ešte musí vzniknúť

Ježišova voľba padla na človeka, na lásku k človeku.

Bolo to rozhodnutie Boha pretrvávajúce od vekov: stáť pri človeku.

Boh stál dokonca pri Kainovi, keď ho po jeho hroznom čine ľudia mohli z pomsty zabiť. „Kto Kaina zabije, sedemnásobnú pomstu si odnesie. Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil“ (Gn 4,15).

Boh stojí pri hriešnikovi, pretože stojí pri človeku, ktorý zhrešil.

On vie, že sa vráti, obráti, pochopí.

Dôvera Boha v človeka je nezlomná.

Vie čakať až do konca.

Podobenstvo o márnotratnom synovi rozprával Ježiš, myslel pritom na každého z nás, lebo vedel, že ho každý bude chápať svojím najosobnejším spôsobom.

Miluje nás takých, akí sme, na ktoromkoľvek úseku našej cesty.

Miluje možnosť, ktorá je v nás, možnosť obrátenia, návratu, lásky a svetla.

Miluje Magdalénu ešte ako hriešnicu, pretože už vidí jej pohyb smerom k Svetlu (k obráteniu) ako čosi úžasné, čo si zaslúži, aby sa o tom premýšľalo tu na zemi.

Miluje hriešnika Zacheja, zlodeja, vykorisťovateľa a s radosťou zisťuje, že človek ako on, je schopný zmeniť svoj život a stať sa priateľom chudobných.

Áno, Boh miluje v človeku to, čo v ňom ešte nie je, to, čo musí ešte len vzniknúť.

My milujeme v človeku to, čo v ňom je: čnosť, krásu, hodnoty, a práve preto je naša láska taká krehká a zištná.

Milí priatelia, prežite nasledujúce dní v hlbokom spojení s trpiacim a predovšetkým milujúcom Ježišom, našim Pánom a Vykupiteľom...


14. marec

Milí priatelia, v týchto dňoch po parlamentných voľbách a vôbec celkovej situácii vo svete Vám ponúkam myšlienku od kardinála Christopha Schönborna. Predtým však si prečítajme stáť z evanjelia podľa Lukáša, z ktorej otec kardinál vychádza:

Ježiš prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané:

„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným.

Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho.

A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“

On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“

A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“

Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli do až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel. (Lk 4,16-30)

NÁSILIE V NÁBOŽENSTVE?

Dnes kadekto podozrieva náboženstvo z toho, že podporuje násilie. Robia náboženstvá z ľudí naozaj fanatikov, ktorí sa nevyhýbajú násiliu? Odkiaľ sa v ľuďoch berie to, že v mene Boha zabíjajú iných ľudí?

Môže za to náboženstvo?

A platí to pre niektoré náboženstvá viac než pre iné?

Existuje azda niečo, čo robí z islamu náboženstvo, ktoré by bolo obzvlášť náchylné k násiliu?

Sú však aj iné vierovyznania, v ktorých mene sa dejú rôzne násilné činy. Napríklad v hinduizme v Indii či buddhizme na Srí Lanke, aby sme spomenuli aspoň dva príklady. Kresťanstvo si so sebou nesie takisto dlhú históriu vojen a násilia. Takže je to predsa len vierovyznanie, čo ľudí ,,kazí"?

V štvrtej kapitole Lukášovho evanjelia (4,16-30) sa stretávame s náhlym výbuchom agresivity, ktorý stál Ježiša takmer život.

Čo sa tam vtedy stalo?

Ako k tomu vlastne došlo?

Prečo sa Ježiš nakoniec stal obeťou odmietnutia a nenávisti?

A aký postoj zaujal on sám k otázke násilia?

Všetko sa začalo pozitívne. Ježiš sa po tom, čo odišiel zo svojho domova v Nazarete, stal rýchlo slávnym. Všade sa hovorilo o ,,veľkých divoch", ktoré učinil: uzdravenia, zázraky, početné oslobodenia. Teraz sa opäť vrátil domov. Ide takpovediac navštíviť svojich príbuzných a známych v mestečku, v ktorom vyrástol.

Keď prišiel počas sabatu (soboty, ktorá bola a stále je pre židov sviatočným dňom) do miestnej synagógy, vládla tu atmosféra veľkého očakávania. A veľká bola i miera nadšenia, keď rozprával: ,,Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst." (Lk 4,22)

Všetci napäto čakali, že teraz zaznejú pôsobivé slová a udejú sa skutky, o ktorých sa všade hovorilo. Mohol by predsa vykonať aspoň zopár uzdravení či nejakých efektných zázrakov, keď už je vo svojom rodnom kraji. (pozri Lk 4,23)

Ježiš toto očakávanie vytušil a zareagoval naň slovami, ktoré neboli ani zďaleka diplomatické: Svojich krajanov nechal odísť naprázdno.

A urobil aj čosi viac. Sám seba postavil do zástupu veľkých náboženských postáv vlastného ľudu: proroka Eliáša a jeho učeníka a nástupcu proroka Elizea. Títo dvaja vo svojej dobe pomáhali najmä ľuďom, ktorí boli cudzinci. A Ježiš k tomu navyše pridal príslovie: ,,Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti." (Lk 4,24). Nie div, že sa nálada v okamihu zmenila. Nadšenie sa náhle premenilo na nenávisť. Z veselých rodákov sa stali vražední nepriatelia. Ako je to možné? A čo to má spoločné s náboženstvom?

Nazdávam sa, že aj veľa výbuchov násilia v dnešnom svete má s vierovyznaním len málo spoločného. Medzi ľuďmi existuje veľa sklamaných očakávaní. A s tým súvisí aj to, že násilie číha ako spiace zviera v každom ľudskom srdci. Ako inak si vysvetliť toľko násilia v rodinách? Medzi manželmi, medzi ľuďmi, ktorí sú si takí blízki? Sám Ježiš nám ukázal, koľko náklonnosti k zlu drieme v človeku.

Keď narastá sociálna núdza, zo suseda sa môže rýchlo stať nepriateľ. A ako zámienka už potom môže poslúžiť trebárs aj náboženstvo alebo aj niečo iné. Ježiš potom prešiel pomedzi násilný dav. No nik sa neodvážil dotknúť sa ho.

Som presvedčený, že to bolo preto, lebo z neho vyžaroval obrovský pokoj a hlboký mier. A práve na tom záleží aj dnes!

Milí priatelia, poprosme každý za seba i za ľudí okolo nás: Pane Ježišu, ty si povedal svojim apoštolom: „...svoj pokoj vám dávam...“ (Jn 14,27), preto ťa prosíme, otvor naše srdcia pre pokoj, ktorý vieš dať len ty... A daj, aby sme nikdy nezabudli na tvoje slová: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).


7. marec

Milí priatelia, aj dnes vám ponúkam myšlienku od kardinála Christopha Schönborna. Dúfam, že i táto nám pomôže zorientovať sa v našom živote.

Urobte všetko, čo vám povie!

Všetko sa to začalo svadbou. Ježišovo prvé vystúpenie sa odohralo na svadbe v Káne. Bol tam aj Ján, jeden z prvých Ježišových učeníkov. Byť hosťom na svadbe nie je nič nezvyčajné.

Zvláštnosťou tej svadby však bolo, že počas nej Ježiš vykonal svoj prvý zázrak. A nebolo to vyliečenie chorého, ako sa to neskôr ešte mnohokrát stalo. Bol to zázrak vína. Neskôr došlo ešte aspoň dvakrát k zázrakom chleba, keď Ježiš len jediným chlebom nasýtil tisíce ľudí a zostalo ešte veľké množstvo zvyškov chleba. Na tejto svadbe premenil Ježiš šesťsto litrov vody na to najlepšie víno.

Čo tým chcel Ježiš povedať? Čo má takéto znamenie predstavovať? A prečo sa to odohrá celkom na začiatku Ježišovho pôsobenia? Najskôr sa spýtajme, čo sa na tejto svadbe stalo. A až potom, aký to malo zmysel - vtedy i dnes. Kána sa nachádza blízko Nazaretu. To sú dve miesta, na ktorých dnes žije väčšinou arabské obyvateľstvo. Kresťania sú popri nich len menšina. Púte do Svätej zeme patria k dôležitým zdrojom príjmov.

Tak vtedy ako aj dnes existovala medzi oboma miestami, Kánou a Nazaretom, rivalita. "Môže byť z Nazaretu niečo dobré?" povedal raz Natanael, jeden z prvých apoštolov. Sám pochádzal z Kány. Tým prekvapivejšie je, že na svadbu prišla aj Ježišova matka Mária. Bola azda príbuznou nevestinej rodiny? Pozvali aj Ježiša a jeho prvých učeníkov.

Tak vtedy, ako aj dnes bola svadba nákladnou oslavou. Hosťom treba ponúknuť niečo poriadne. A tu nastane nepríjemná situácia, ktorú si ako prvá všimla Mária. "Nemajú vína," povedala svojmu synovi. Ježiš reagoval takmer nahnevane: ,,Čo mňa a teba do toho, žena?" Ona sa tým však nenechala zmiasť. Verila, že Ježiš niečo spraví, aby svadobnému páru pomohol vyviaznuť z tejto nepríjemnej situácie. A Ježišom to naozaj pohlo: šesť veľkých nádob, po okraj naplnených vodou, obsahovalo zrazu asi šesťsto litrov toho najlepšieho vína. Bolo to omnoho viac, než bolo treba na svadobnú oslavu.

Čo znamená tento dodnes pôsobivý zázrak?

Poviem k tomu pár vecí, ktoré sú pre mňa osobne nápomocné. Najskôr je to fakt, že sa Ježiš zúčastňoval na živote ľudí naplno. Rád býval hosťom na oslavách a často ho pozývali na hostiny. Za to, že sa s radosťou zúčastňoval na týchto oslavách, ho pokryteckí svätuškári neraz kritizovali. Ježiš však videl a mal pochopenie pre ľudskú núdzu. V Káne to bola práve jeho matka, ktorá ho na to upozornila.

Myslím, že Mária vidí aj dnes, v čom sa nám ľuďom až tak nedarí. Aj dnes prosí Ježiša, aby nám pomohol zo všetkých našich ťažkostí.

Ako vtedy povedala obsluhujúcim, povzbudzuje aj nás: "Urobte všetko, čo vám povie!" Zázrak z Kány je premenou vody na víno. Vnímam ho ako znamenie, ktorým chce Ježiš ukázať všetkým generáciám, o čo mu išlo. Počas každej bohoslužby sa deje zázrak z Kány. Chlieb a víno sa premieňajú, stávajú sa Ježišovým telom a krvou. A určitým spôsobom sa pritom premieňa vždy aj kúsok nás samých. Kto kráča s Ježišom, verí mu a spolieha sa naňho, prežíva ten zázrak sám na sebe.

Priatelia, kiež sa aj každý z nás, prostredníctvom Panny Márie, premieňa na nového človeka. Nech Vás Pán Ježiš zahrnie svojim bohatým milosrdenstvom!


29. február

Milí priatelia, nedávno v jedných novinách som čítal pekný článok od viedenského kardinála Christopha Schönborna. A keďže hovorí o dôležitosti modlitby, čo je veľmi aktuálne obzvlášť v tomto veľkopôstnom čase, a mňa oslovila, ponúkam ju aj vám:

Modlitba premieňa

Ježiš často vyhľadával samotu. Opakovane sa vytrácal, aby bol sám. Vychutnával si najmä ticho hôr. Niežeby sa stránil kontaktu s inými ľuďmi. Naopak, páčilo sa mu byť medzi nimi. Cielene vyhľadával kontakt, stretnutie, rozhovor.

Chodieval na svadby, dával sa rád pozývať na oslavy, ba sám bol často hostiteľom pestrého húfu ľudí. Obzvlášť to platilo o chudobných, chorých a vytlačených na okraj. Nijaká námaha sa mu nezdala priveľkou, keď išlo o to pomôcť človeku alebo vyliečiť ho.

Ježiš je priateľom ľudí. Napriek tomu opakovane nastáva okamih, keď opúšťa dav, aby bol sám. Presnejšie: nie, aby mal jednoducho svoj pokoj alebo aby si len oddýchol od každodennej námahy. Ježiš sa uťahuje do súkromia, aby mal časť na modlitbu. A na modlitbu si vyhradzuje naozaj veľa času. Opakovane sa stáva, že premodlí celú noc. Nie je vtedy sám, ale s niekým, koho nazýva svojím Otcom. Je s Bohom.

Práve o tomto čase ticha sa píše v deviatej kapitole Lukášovho evanjelia. Len troch zo svojich dvanástich apoštolov vzal so sebou. Stávajú sa svedkami nezabudnuteľného diania: ,,Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril bielobou." Ježiš sa modlí, kým tí, čo ho sprevádzajú, spia. To sa zrejme stávalo častejšie. Unavila ich cesta, výstup na horu. A tak zaspia, kým ich pán bdie a modlí sa. No tu zrazu akoby pocítili, že sa niečo deje, prebudia sa a vidia Ježiša ,,v žiarivom svetle" a pri ňom dvoch mužov, ktorí sa s ním zhovárajú. Hovoria ,,o jeho konci, ktorý sa mal naplniť v Jeruzaleme". A napokon počujú hlas, ktorý hovorí: ,,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!"

Až omnoho neskôr vyrozprávali títo traja svedkovia ostatným, čo v ten deň na hore zažili.

Modlitba premieňa. Tú skúsenosť môžeme zažiť dodnes. Môžem to dosvedčiť, je to naozaj tak. Potrebujem čas na modlitbu. Chce sa mi až povedať, že je to rovnako nevyhnutné pre život ako každodenný chlieb. Uprostred dňa, aj s jeho zhonom, s jeho úlohami a povinnosťami, s jeho rozptýleniami i starosťami, sú okamihy ticha veľmi potrebné.

Nie všetci majú možnosť utiahnuť sa do samoty hôr. Sám Ježiš radil: ,,Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti."

Modliť sa dá kdekoľvek. Lepšie sa modlí na tichých miestach. Rozhodujúce je, aby sme si na to našli čas. Modlitba si vyžaduje čas. Len tak môže účinkovať. No potom už účinkuje celkom isto. Modlitba premieňa.

Ako často som zažil, že som sa do modlitby ponoril nepokojný, nevyrovnaný, so sebou osobne nespokojný. - A po nejakom čase som modlitbu ukončil v mieri, upokojený a vyrovnaný. V modlitbe sa nachádza obrovská sila. Občerstvuje a obnovuje. Daruje čírosť a svetlo. No predovšetkým sprostredkuje spojenie s Bohom. Vtedy na hore modlitba rozjasnila Ježišovu tvár. A premieňa aj dnes.

Priatelia, prajem vám krásne a požehnané chvíle pri modlitbe či už spoločnej v chráme alebo osobnej kdekoľvek. Nech Vás Pán Ježiš zahrnie svojim bohatým milosrdenstvom!


21. február

Milí priatelia, veľkopôstna doba je príležitosť pre nás, aby sme pokročili v poznaní nášho Pána Ježiša, v poznaní jeho lásky a milosrdenstva k nám ľuďom a aby sme sa snažili v tom ho napodobňovať.

Preto prijmite zamyslenie z Homílií svätého biskupa Astéria Amazejského, ktoré nám o tom môže niečo povedať:

NAPODOBUJME PRÍKLAD PÁNA, DOBRÉHO PASTIERA

Ak sa chcete pretekať s Bohom, pretože ste na jeho obraz stvorení, napodobujte jeho príklad. Vy, kresťania, ktorí sa už samým menom hlásite k ľudskosti, napodobujte Kristovu lásku.

Pozrite, aký je nesmierne dobrý! Keď chcel prísť skrze človeka medzi ľudí, poslal napred Jána, hlásateľa pokánia a vodcu, a pred Jánom všetkých prorokov, ktorí učili ľudí, aby sa spamätali, vrátili sa na cestu a začali prinášať lepšie ovocie.

Len čo prišiel sám, osobne, volal vlastnými ústami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ A ako prijal tých, čo počúvali jeho hlas? Ochotne im odpustil hriechy a hneď, v okamihu ich oslobodil od všetkého, čo ich trápilo. Slovo ich posvätilo, Duch ich posilnil, starý človek bol pochovaný vo vode, novozrodený sa zaskvel milosťou.

A čo sa stalo potom? Z nepriateľa sa stal priateľ, z cudzinca syn, zo svetáka človek svätý a nábožný.

Napodobujme pastierske spôsoby, ktoré používal Pán. Zahĺbme sa do evanjelií a tam akoby v zrkadle hľaďme na vzor starostlivosti a dobroty a priúčajme sa tomu.

Tam totiž v podobenstvách a obrazoch vidíme pastiera, ktorý má sto oviec. A keď sa mu jedna z nich oddelila od stáda a zablúdila, on nezostal s tými, čo sa pokojne pásli, ale vybral sa hľadať tamtú. Prešiel mnohé údolia a rokliny, prešiel vysoké a strmé hory, s veľkou námahou sa boril pustatinami a hľadal dovtedy, kým blúdiacu nenašiel.

A keď ju našiel, nebil ju, ani ju nehnal surovo k stádu, lež si ju vyložil na plecia, bol k nej nežný a niesol ju do stáda; a z tej jednej, nájdenej, mal väčšiu radosť ako z množstva ostatných. Rozvážme dobre túto skutočnosť, obostretú a zahalenú tajom podobenstva. Táto ovca vôbec neznamená ovcu ani pastier pastiera, ale čosi iné.

Takéto príklady skrývajú posvätné pravdy. Napomínajú nás totiž, že nesmieme ľudí pokladať za beznádejne stratených, ani opustiť ich, ak sú v nebezpečenstve, ani nesmieme otáľať, keď im treba pomôcť, ale ak sa odklonia od správneho spôsobu života a blúdia, máme ich priviesť späť na cestu, tešiť sa z ich návratu a pripojiť ich k množstvu tých, čo žijú správne a nábožne.

Priatelia, nech vám Boh žehná počas tohto pôstneho obdobia a zahrnie vás a vašich blízkych svojim bohatým milosrdenstvom!


14. február

Milí priatelia, prežívame Svätý rok milosrdenstva. Pred pár dňami som dostal list, v ktorom autor veľmi pekne písal o milosrdenstve a keďže ma to oslovilo, rád sa s jeho obsahom s Vami podelím:

V tomto svätom roku milosrdenstva počujeme veľa hovoriť o milosrdenstve. Ale čo je milosrdenstvo v skutočnosti?

V bežnom slovníku nájdeme definíciu milosrdenstva ako „súcit alebo odpustenie preukázané niekomu, koho by sa malo potrestať alebo získať od neho satisfakciu".

Má Boh tú moc potrestať nás? Rozhodne!

Má právo trestať nás za naše hriechy a priestupky proti nemu? Samozrejme, že áno!

Ale čo On vlastne urobí? Ukazuje nám svoje milosrdenstvo!

To znamená, že sa rozhodne mať s nami súcit (z latinčiny, trpieť s nami) a odpustiť nám všetky naše priestupky.

Avšak, je tam podmienka: musíme požiadať o Jeho odpustenie!

Získanie odpustenia bez pokorného požiadania oň by nebolo dobré pre nás. Pokora nás privádza k Bohu. Pýcha nás ženie od neho preč. Cvičíme svoju pokoru, keď žiadame o odpustenie.

Náš Pán, s vedomím si našej slabosti, našej hriešnosti a našej základnej potreby pokory, založil krásnu sviatosť milosrdenstva: svätú spoveď.

V poslednom vydaní katolíckeho morálneho vedenia d.p. John Trigilio popisuje počiatky tejto nádhernej sviatosti, ako aj dôvody pre sv. spoveď a podmienky nevyhnutné pre dobrú svätú spoveď.

click here to read Fr. Trijilio’s article on the Sacrament of Confession

Mnohí robia chybu, keď si myslia, že ich hriechy nie sú ospravedlniteľné. Nič nemôže byť ďalej od pravdy! Boh môže a odpustí všetky naše hriechy, ak ho požiadame s pokorným a skrúšeným srdcom o odpustenie skrze sviatosť svätej spovede.

Avšak duch nášho moderného sveta sa neustále snaží ospravedlniť hriech, spochybniť hriech, legalizovať hriech, premeniť hriech a prezliecť ho za slobodu, právo alebo akúkoľvek inú vec, len neukázať ho takého, aký v skutočnosti je.

Boh nepracuje týmto spôsobom. Boh chce, aby sme uznali svoje hriechy, lebo hriech ničí naše šťastie, našu radosť, náš pokoj. On to odjakživa vie, že sme hriešnici a preto ustanovil sviatosť svätej spovede, aby sme znovu získali šťastie, radosť a pokoj. On odpustí všetky naše hriechy, jednoducho chce, aby sme vyznali svoje hriechy s pokorou a verili v jeho milosrdenstvo.

Využime túto pôstnu dobu, aby sme si obnovili svoju horlivosť vo viere a získali Božie milosrdenstvo skrze sviatosť svätej spovede.

Nech vám Boh žehná počas tohto pôstneho obdobia a zahrnie vás a vašich blízkych milosrdenstvom!


7. február

Milí bratia, v týchto dňoch začíname Veľkopôstnu dobu, v ktorej by sme mali častejšie brať do rúk Sväté písmo – Bibliu a čítať si v nej a tak prehlbovať svoj vzťah k Bohu. Stretám ľudí, ktorí sa snažia každý deň alebo aspoň raz či dva razy do týždňa čítať Sväté písmo a ono sa stáva pokrmom pri ich dušu. Avšak sú ľudia, ktorí hovoria o sebe, že poznajú Sväté písmo, ale iba vedia, čo sa tam píše (niekedy len povrchne), ale vplyv na ich život má len malý alebo nijaký.

Tu Vám ponúkam slová svätého Bonaventúru, ktorý hovorí o tom, ako pristupovať k Svätému písmu, aby sme ho brali v tomto pôstnom období často do rúk a aby sa ono stalo pokrmom pre našu dušu a aby sme spoznali, že v ňom je ŽIVOT.

Z BREVILOKVIA SVÄTÉHO BISKUPA BONAVENTÚRU

Z POZNANIA JEŽIŠA KRISTA VYVIERA POCHOPENIE CELÉHO SVÄTÉHO PÍSMA

Sväté písmo nemá svoj pôvod v ľudskom bádaní, ale v Božom zjavení, ktoré prúdi „od Otca svetiel, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“. Z neho skrze jeho Syna Ježiša Krista prýšti na nás Duch Svätý a skrze Ducha Svätého, ktorý rozdeľuje a rozdáva dary každému, ako chce, dostávame vieru a „skrze vieru prebýva Kristus v našich srdciach“.

Toto je poznanie Ježiša Krista, z ktorého ako z prameňa vyviera sila a pochopenie celého Svätého písma. Preto ani nie je možné, aby doň niekto vnikol, ak v sebe nemá najprv vliatu vieru v Krista ako lampu, bránu a základ celého Písma. Veď kým sme vzdialení od Pána, iba viera je pevným základom, vedúcou lampou a vstupnou bránou k všetkému nadprirodzenému svetlu.

Podľa jej miery treba merať aj múdrosť, ktorú sme dostali od Boha, aby si nik nemyslel o sebe „viac ako myslieť treba, ale triezvo, každý podľa stupňa viery, aký mu udelil Boh“.

Postavenie alebo ovocie Svätého písma nie je hocaké, ale je to plnosť večného šťastia. Veď v tomto Písme sú slová večného života a nebolo napísané iba preto, aby sme verili, ale aby sme dosiahli aj večný život, kde budeme vidieť a milovať a kde sa vyplnia všetky naše túžby. A keď sa vyplnia, vtedy naozaj spoznáme „lásku presahujúcu každé poznanie“, a tak nás naplní „Božia plnosť celá“.

A Sväté písmo sa usiluje voviesť nás do tejto plnosti, podľa pravdy uvedeného Apoštolovho výroku. Teda z tohto dôvodu a s týmto zámerom treba Sväté písmo skúmať, učiť i počúvať.

Aby sme toto ovocie a tento cieľ dosiahli správnym postupom po správnej ceste Písma, treba nám začať od začiatku. To znamená, že musíme s čistou vierou pristupovať k Otcovi svetiel a zohnúť kolená svojho srdca, aby nám on skrze svojho Syna v Duchu Svätom dal pravé poznanie Ježiša Krista a s poznaním lásku k nemu.

Keď ho budeme takto poznať a milovať, keď budeme upevnení vo viere a zakorenení v láske, budeme môcť poznať aj „šírku, dĺžku, výšku a hĺbku“ Svätého písma a týmto poznaním dospieť k najlepšiemu poznaniu a k nesmiernej láske najsvätejšej Trojice, kam smerujú túžby svätých a kde je stav a naplnenie celej pravdy a všetkého dobra.


24. január

Milí priatelia, v túto nedeľu sme počúvali pri sv. liturgii evanjeliovú stáť o márnotratnom synovi, ktorý sa s pokorou vrátil k svojmu otcovi a zmieril sa s ním.

Toto podobenstvo nám ponúka krásny obraz zmierenia sa s Bohom. Správnejšie by sa malo volať podobenstvo o nesmiernej láske nebeského Otca, lebo jeho hrdinom nie je márnotratný syn, ale milosrdný nebeský Otec. Viac totiž zdôrazňuje Otcovu lásku než synov hriech.

Svedčí o tom aj sloha, ktorú sme spievali na utierni: „Poznajme, bratia, silu tajomstva:* Pozrite, predobrý Otec kráča v ústrety márnotratnému synovi,* ktorý z bludných ciest sa vracia do rodného domu.* Tvár mu bozká a slzami zmáča.* Daruje mu slávu svojho poznania.* Anjelom prikazuje, aby sa radovali.* Dáva zabiť vykŕmené teľa,* aby sme žili dôstojne,* ako sa patrí na dietky takého Otca* a Spasiteľa našich duší.* Veď on sa za nás vydal ako obeť.“

Božia láska a dobrota je základným prvkom obrátenia; až potom prichádza do úvahy spolupráca človeka: uznanie vlastnej viny a ochota k návratu.

Podobenstvo má dve časti: obidve nám prinášajú vážne ponaučenie do života.

V prvej časti sa hovorí, čo musí človek urobiť, aby sa vrátil k Otcovi a ako ho Otec prijme.

V druhej časti podobenstva starší syn je odstrašujúcim príkladom, aby sme neboli nemilosrdnými sudcami chýb našich spolublížnych.

Najväčšou vinou márnotratného syna nebolo to, že si priam drzo vyžiadal od otca časť majetku, ktorá mu patrila; že ten majetok premárnil hýrivým životom v ďalekej krajine. Toto bolo iba dôsledkom jeho presvedčenia, že rodný dom bol pre neho väzením, prítomnosť otca v ňom neznesiteľná a opustenie domu slobodou. Toto bolo hriechom márnotratného syna a koreňom všetkých jeho neverností. Túžba po falošnej slobode väzí v každom hriechu. Túžba byť ako Boh zlákala našich prarodičov k neposlušnosti. Pokušiteľ nám vždy predkladá hriech ako slobodu, dobro a zisk, kým v skutočnosti je otroctvo, zlo a strata.

Pre márnotratného syna rozhodnou skutočnosťou bolo, že «vstúpil do seba». Toto požaduje Cirkev aj od nás v tejto prípravnej dobe na Veľký pôst: «Vstúpiť do seba». Lebo stále bývame obrátení iba navonok.

«Vstúpiť do seba» je prvou podmienkou obrátenia.

V podobenstve sa v prvom rade hovorí o nesmiernej Božej láske. Mierou Božieho srdca je byť bez miery a rozumnosť nebeského Otca spočíva v tom, že podľa nášho ľudského chápania je nerozumná. Kto by uveril, že «v nebi bude väčšia radosť z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, ako z deväťdesiaťdeväť spravodlivých, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7), keby nám to nebol povedal sám Kristus, večná pravda? Pre nás je takáto rozšafná Božia láska nepochopiteľná, ba nespravodlivá. Je skúškou nášho: «Byť kresťanmi». Sme schopní prijať otvorené Božie náručie, v ktorom je miesta pre všetkých, aj pre tých, čo boli kedysi márnotratnými synmi?

Istý spisovateľ opisuje posledný súd. Obrovská masa spravodlivých čaká pred nebeskou bránou, lebo je presvedčená, že v nebi už majú zaistené miesto. Naraz nastane zástupe pobúrenie. Vidia, že Boh odpúšťa aj tým druhým a otvára im bránu. Spravodliví zmeravejú, onemejú a keď sa konečne spamätajú, začnú preklínať Boha, že je nespravodlivý. Ale v tej chvíli sú odsúdení. A odsúdili sa sami. Ukázala sa im totiž Láska, a oni ju odmietli uznať a prijať...

Tak postupoval aj starší syn v podobenstve. A žiaľbohu, tak postupujú mnohí ľudia. Podobenstvo o márnotratnom synovi nás učí, aby sme sa najprv hodili nebeskému Otcovi do náručia a bezpodmienečne prijali jeho lásku a jeho odpustenie. Mravná očista sa urobí potom, v otcovom dome.

V tomto týždni si prečítajme celú 15. kapitolu evanjelia podľa Lukáša a tam sa dočítame, že toto podobenstvo, vlastne tri podobenstvá, povedal Pán Ježiš tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali. V každom z nich sa hovorí o radosti, ktorá je v nebi, keď sa hriešnik obráti.

Dajme si otázku: Patrím aj ja medzi tých šťastlivcov, z ktorých sa teší nebo?


18. január

V nedeľu sme, milí priatelia, začali prípravné obdobie na Veľký pôst (tohto roku začne už v pondelok 8. februára) a dnes sme si vypočuli podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi, ktoré Pán Ježiš povedal „tým, ktorý si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali“:

„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 18,9-14)

Farizej v tomto podobenstve prišiel k Bohu s plnými rukami. Zozbieral všetky svoje pôsty, desiatky a poslušnosť voči Mojžišovmu zákonu a pozdvihol ich k Bohu. "Pozri, Pane Bože," povedal, "zhliadni na moju dobrotu." A Boh to musel vidieť. Nemohol poprieť nič z toho, čo mu farizej priniesol.

Ale bol v tom istý problém. Ruky tohto muža boli plné. Nemal v nich však už miesta pre Božie milosrdenstvo. Natoľko sa sústredil na svoje dobré skutky, až sa zdalo, že vôbec nepotrebuje Božiu milosť. Domnieval sa, že všetky jeho dobré skutky by vyšli nazmar, keby - hoci len náhodou - urobil nejaký chybný krok. Tento pyšný muž pozeral s opovrhnutím na vyberača daní, ktorý stál vzadu v chráme (Lk 18, 11).

A čo ja a ty, brat či sestra? Aj ja sa vidím, ako iba náhodne padnem na svojej ceste k Bohu, a jediné, čo potrebujem, je trocha viac sa usilovať? Taký bol farizej.

Alebo sa vidím ako hriešnik, ktorý nedokáže naplniť Boží zákon bez jeho pomoci a milosti? Taký bol mýtnik.

Všetci hrešíme. Nedá sa tomu vyhnúť. Ale nestavajme sa k svojim hriechom tak, že si budeme viac všímať hriechy iných ľudí a že sa budeme chváliť dobrými skutkami. Naopak, naše hriechy si priznajme a ľutujme ich a ukážme ako potrebujeme Božie odpustenie a ako sme vďační Bohu, že nám naše hriechy odpúšťa.

Mali by nás pobádať k zvolaniu: "Buď milostivý mne hriešnemu!" (Lk 18, 13). Potom môžeme zakúsiť radosť z Božieho odpustenia. On je vždy pripravený prijať nás.

Spomeňme si na troch kráľov, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježiškovi. Akou cestou sa vrátili domov? Inou! a tiež iní!!! Obohatení o Božiu lásku!

Teda aj my sa máme z nášho chrámu vracať domov dnes a tiež na budúce a vždy iní – premenení Božím slovom a obohatení o Božiu lásku.


10. január

Priatelia, dnes vám ponúkam niekoľko myšlienok spracovaných príhovoru pápeža Františka, a ktoré sme mohli počúvať aj dnes v našom chráme – o veľkej Božej láske k nám ľuďom.

„Slovo ‚láska‛ sa používa veľmi často a mnohokrát sa presne nevie, aký má presne význam. Čo je to láska? Niekedy myslíme na lásku z telenoviel, ale to nie je láska. Alebo niekedy sa môže láska javiť ako nadchnutie sa pre niekoho a potom zhasne.

Odkiaľ však pochádza pravá láska? Ktokoľvek miluje, bol stvorený Bohom, lebo Boh je láska. Nepíše sa: ‚Každá láska je Boh‛, ale: ‚Boh je láska‛.“

Sv. Ján apoštol poukazuje na jednu dôležitú charakteristiku lásky Boha a to, že on miluje prvý. „Lebo Ježišova láska, ktorú prechováva k ľuďom, čo ho obklopujú, ho privádza k tomu, aby s nimi znášal utrpenie, aby sa nechal vtiahnuť do života ľudí.“

Táto láska, Božia láska, sa krásne ukazuje aj cez Vianoce, iste sme ju zažili pri dobrej sv. spovedi, či v chráme pri spoločnej modlitbe, a tiež aj v našich rodinách, priateľských stretnutiach. Aj dnešné evanjelium nám poukazuje na túto Božiu lásku, ktorá sa necháva vtiahnuť do života mýtnika Zacheja.

„Keď máme niečo v srdci a chceme Pána poprosiť o odpustenie, je to on, ktorý nás čaká, aby nám odpustil. V tomto Roku milosrdenstva o to práve ide: aby sme vedeli, že Pán nás čaká, každého jedného z nás. Prečo? Aby nás objal. Nič viac. Aby nám povedal: syn môj, dcéra moja, milujem ťa. Nechal som, aby pre teba ukrižovali môjho Syna; toto je cena mojej lásky; toto je dar lásky.“

Majme vždy istotu, že Pán Ježiš nás čaká, že Pán Ježiš chce, aby sme otvorili brány našich sŕdc. Boh nás miluje vždy a ako prvý, pričom nezáleží na tom, akí veľkí sme hriešnici. Ak by sa v nás aj zrodilo znepokojenie, či sme hodní tejto lásky Boha, „je to tak lepšie, lebo on nás čaká, takých akí sme, nie takých, akí by sme ‚mali byť‛“.

„Poďme k Pánovi a povedzme: ‚Ty vieš, Pane, že ťa mám rád‛. Alebo ak sa na to necítim, môžem povedať: ‚Ty, Pane, vieš, že ťa chcem milovať, ale som veľký hriešnik, hriešnica, že všeličomu dávam prednosť pred tebou‛. A on urobí to isté, čo urobil so Zachejom, ktorý žil len pre peniaze, alebo s márnotratným synom, ktorý premárnil všetok majetok: nenechá ťa dohovoriť, ale umlčí ťa objatím. Objatím Božej lásky.“


3.január

Priatelia, začali sme nový rok 2016 a ako iste vieme, prvý deň nového roka je už od čias svätého pápeža Jána Pavla II. svetovým dňom mieru.

Deň mieru, pokoja nás vyzýva, aby prestala nenávisť medzi národmi, medzi kultúrami, medzi náboženstvami, a tiež medzi ľuďmi vôbec. Veď koľko je nepokoja v rodinách, v mestách a dedinách, medzi susedmi, medzi súrodencami... Čosi treba urobiť!

Pritom však je v našich srdciach toľko túžby po pokoji a toľko modlitieb na tento úmysel...

Je možné, aby sa to zmenilo?

Aj Carlo Carretto sa nad tým zamýšľa a pozýva nás k zamysleniu...

Svitanie novej epochy

Vo vzduchu cítiť čosi nové. Dych Svätého Ducha oživuje celý vesmír. Starý svet umiera, a nový sa rodí. Sme svedkami svitania nových čias poznačených veľkou túžbou po láske a mieri medzi ľuďmi a medzi národmi. Pravda a láska opäť vykročili, aby sa stretli. Ekumenické hnutie rozväzuje tie najzložitejšie uzly a túžba po vzájomnom poznaní a pochopení prekonáva pokušenie zostať uzavretí za starými múrmi našej domnelej pravdy. Človek azda po prvý raz vychádza na bojisko bez obrany a s nádejou v plodné stretnutia.

Priateľstvo sa stáva bežným v medziľudských vzťahoch a náboženské vojny zapadli do minulosti.

(Hoci z času na čas ožívajú.)

Vravíte, že sa nemožno zaobísť bez zbraní, a ja vám hovorím, v mene Ježišovom, že je to lož, že to ide i bez. A v tom nám môže pomôcť svedectvo dvoch prorokov, Mahatma Ghándího a Martina Luthera Kinga, ktorý mal jeden sen...

Oni verili v blaženosť umiernenosti. Ale aké ťažké je veriť v umiernenosť. Práve v tom mal Ježiš najväčšiu pravdu: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta! - prejde“ (Mt 17,20).

Nie je to veľa, horčičné semienko viery, ale my ho nemáme. Inými slovami, neveríme Ježišovi. Jeho slová nás ubíjajú, pohoršujú, prinajlepšom iba ohromujú.

Ako presvedčiť vlka a nevyprázdniť pritom zásobník pušky do jeho kožucha?

Vo Svätom písme čítame:

„...z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože.

Národ proti národu nezdvihol meč a nebudú sa viac priúčať boju“ (Iz 2,4).

Áno, z našich mečov ukujeme radlá a z kopijí nože.

Že sú to sny?

Áno, ale sny, ktoré nás oživia, ktoré nám dodajú odvahy, ktoré nás vyvedú zo základnej pochybnosti, čo je naším skutočným hriechom a ukážu nám iný svet, svet, ktorý je v nás, a keby to záviselo od nás, vybudovali by sme ho hneď, bez meškania.

Kto vraví, že ten, ktorý „stvoril nebo a zem“, si nemyslí to isté, netúži po tom istom?

A kto vraví, že to nie je práve On, ktorý má vplyv na sen nášho srdca, ktorý nám ho našepkáva, ktorý nám vraví, že musíme kráčať tak, aby sa naozaj uskutočnil, ktorý vraví, že to dokážeme... že raz príde.

Áno, príde...

Mesiášov sen, to je posolstvo medzi nebom a zemou, most medzi dvoma brehmi, strom na tvojej večnej ceste.

Inšpirácia prichádza z diaľky, ale iba ty to všetko prežívaš. Dostal si posolstvo, ale je na tebe, aby si o ňom premýšľal. Prichádza z druhého brehu, ale ty ho uskutočníš na tom tvojom. Verím, že takto nás Boh vyzýva, vychováva, privyká svojmu spôsobu myslenia. Počúvaj, kráčaj, postoj, a sen sa v tebe vyjasní.

grkat.drienica.sk

(PDF document) OLTÁR KAMEŇ 2023


(web document)Rok sv. Jozefa


(web document)Vladyka Vasiľ: Keď sa ohlasovanie Božej pravdy stane nepohodlným...


(web document)Ochrana osobných údajov


(PDF document)Podávanie eucharistie deťom


(web document)Vatikánsky rozhlas


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.


Warning: mysqli_connect() [function.mysqli-connect]: (28000/1045): Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES) in /www/d/r/u57025/public_html/_sub/grkat/counter.php on line 34
Connect Error (1045) Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES)