21.11. - Uvedenie našej presv. Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu - odporúčaný sviatok.,
zajtra .22.11. - Svätý apoštol Filemon a spoločníci..

Milí priatelia, vrelo Vám odporúčam pozrieť sa aj do archívu týchto zamyslení z predchádzajúcich rokov.


MYŠLIENKA NA TÝŽDEŇ (22. OKTÓBRA 2017)


Milí priatelia, iste už viete, najmä Drieničania, že už pôsobím na novom mieste v kňazskom seminári v Prešove. Avšak napriek tomu Vás všetkých nosím vo svojom srdci a modlím sa za Vás. Teraz v Drienici na fare je môj brat, otec Anton. Hoci celý týždeň som bol v Prešove, dnes som znova tu v Drienici, aby som spolu s Vami prežil nedeľu a podelil sa s Vami o nasledujúcu myšlienku.


rúž – rúžové srdce


„Ako fajn, že už máme vymaľované,“ radostne si povzdychla mladá mamička a posilnená týmto vedomím sa pustila umývať riad. Ako každý deň ju čakalo mnoho drobných domácich prác. Deti sa zatiaľ hrali v detskej izbe.


„Mami,“ pribehol zrazu malý synček a ťahal ju na chodbu, „poď sa pozrieť, čo som ti nakreslil!“

Išla - a šok...! Na vynovenej čistej bielej stene sa skvelo veľké červené srdce. A na zemi v úlohe ceruzky ležal rúž. Vedľa vysypaná jej taštička, ktorú máva položenú na nízkom stolíku v predsieni. Pozrela na syna. Nevinné oči žiarili: „Tak moc ťa ľúbim!“ Nemohla inak. Objala ho: „Aj ja ťa veľmi ľúbim.“


Ak sa snažíme žiť láskou, neraz, ani nevieme ako, urobíme aj chyby. I vážne. A potom stratíme odvahu naďalej sa usilovať žiť s láskou. Myslíme si, často vďaka životným skúsenostiam, že ak nie sme stále dokonalejší, nevieme správne milovať. Ani nie sme milovania hodní. Ba očakávame za chyby trest.

Boh sa však správa podobne ako matka v predošlom skutočnom príbehu. Pozná našu slabosť, nedokonalosť, úmysly nášho srdca. Hoci naša láska svieti na neraz znehodnotenom pozadí – tak ako srdce na čerstvo vymaľovanej stene -, on, náš nebeský Otec, vníma zápal nášho srdca. Chce vidieť, hoci aj z bezodnej hĺbky, vystúpiť našu lásku.


Prostredníctvom sestry Faustíny, ktorá oznámila svetu cesty Božieho milosrdenstva, nám Boh vždy hovorí: „Daj mi svoje srdce. Ľúb ma, aký si. Ak čakáš, že sa musíš stať anjelom, aby si získal moju lásku, nikdy ma nebudeš ľúbiť. Ak si aj zbabelý v plnení svojich povinností a cvičení v čnostiach, aj keď upadáš do hriechov, ktoré nevieš pochopiť, nedovolím, aby si ma neľúbil! Ľúb ma, aký si! Počítam s tým, že mi urobíš radosť.“

Len príď ku mne a začni odznova...


Milí bratia a sestry, Boh nás vždy v láske objíme. Aj keď možno rúžom maľujúcim srdce zašpiníme čerstvo vybielenú stenu.


otec Milan, Váš brat na ceste


.....................................................................................................................................

Myšlienka na týždeň (8. októbra 2017)


pod balkónom


„... milujte aj svojich nepriateľov... tých, čo vám zle robia.“ (porov. Lk 6,27)


Ľahko vysloviteľné slová, no ťažko prijímané, ak sa nás to bytostne dotkne. Uvedomila si to aj Andrea. Pod balkónom ich panelového bytu na zvýšenom prízemí sa začala stretať mládež z rôznych kútov sídliska. Po večeroch do neskorej noci, v lete pomaly dvadsaťštyri hodín denne.

Neporiadok, cigarety jedna od druhej, „vyberaný“ slovník, krik, hluk, motorky k tomu... Neraz bolo mládežníkov vyše dvadsať! Okná v byte sa pre hluk a cigaretový zápach nemohli otvárať. Človek bol doma ako vo IV. cenovej skupine.


Darmo Andrea mladým pokojne dohovárala, vysvetľovala. Darmo hľadala pomoc na miestnom úrade, u štátnej i miestnej polície. Naopak — arogancia mladíkov rástla. Padali i pomstychtivé slová a Andreu opantával strach. Zatiaľ si to odniesla len jej poštová schránka, ktorú ktosi zničil. Odpovedať však podobne? Tadiaľ cesta nevedie, hoci má ma ňu tisíc chutí! Andrea cítila zlosť, bezmocnosť. Nervy mala napnuté na prasknutie...

Po istom čase Andrejke poradil jej duchovný otec, aby sa za mládež pod balkónom modlila. Hm, ale ako? So zaťatými zubami? Vtedy si uvedomila, ako ľahko sa o láske k tým, čo nám zle robia, hovorí a ako ťažko sa uskutočňuje. Aj jej situácia je ľahko prijateľná, riešiteľná tým, kto býva v tichej časti mesta či v rodinnom dome obkolesenom záhradami.


Po opätovnom zdôraznení duchovného otca, aby sa za nich modlila, ako i jeho presvedčení, že práve v tom byte je jej miesto, práve v tej situácii, sa teda Andrea pustila do modlitby Nie, aby mladí spod balkóna odišli... ale aby sa nechali premieňať pre ich dobro... Bol to úkon skôr vôle ako pocitov. Tie zostali dusivé, zuby zaťaté... Denne sa Andrea vytrvalo za mladých modlila, až v jeden deň spozorovala, že už nemá zaťaté zuby. Ba dokázala aj niektorému z mladíkov, napriek bontónu, podržať dvere, ak šiel dnu za nejakým kamarátom.


O nejaký čas sa prirodzeným spôsobom situácia zmenila. Mládež dozrela, odišla za svojimi záujmami. Jeden pán si pod balkónom urobil obchod s textilom, vchod doň potiahol zarovno balkóna. Tak sa už ani nedalo pod ním postávať.

„Azda preto treba vydržať hoci i na sídlisku, aj keď nám je ťažko,“ pomyslela si Andrea, „len ak sa cez vytrvalú modlitbu, Otcovu silu budeme snažiť byť malinkou kvapkou lásky, situácia sa zmení. Isto nie naším útekom.“


Moje želanie: Milí priatelia, želám vám i sebe, aby sme boli takou kvapkou lásky.


otec Milan, Váš brat na ceste


.....................................................................................................................................

MYŠLIENKA NA TÝŽDEŇ (1. OKTÓBRA 2017)


Milí priatelia, po dlhšej odmlke vám znova ponúkam pár slov na zamyslenie z knihy Vnuknutia lásky od Margarety Binderovej.


v kráse


Stalaktity, stalagmity, stalagnáty krasových jaskýň.

Prvý z nich je kvapeľ visiaci, druhý kvapeľ stojaci - rastúci zo zeme, tretí kvapľový stĺp vytvorený spojením prvých dvoch.

Voda zhora s rozpusteným vápencom a inými prímesami steká v maličkých kvapkách nadol. Jej pomalým vyparovaním rastie na skalnatom podklade stalaktit. Netvorí ho skala, ale to, čo zostáva po vyparení vody: zlomok milimetra kubického vápenca zmiešaného napr. so železom. Vtedy je jeho farba červenkastá.

Kvapky však padajú i na zem a podobným spôsobom ako stalaktit, iba zdola nahor, rastie aj stalagmit.

Nádhera, ktorú v jaskyniach obdivujeme, potrebuje čas. Dlhý čas. Tisícky rokov, kým kvaple dorastú do krásy Akoby šlo o trpezlivosť, s akou kvapky kvapkajú.

Ak stoja stalaktity a stalagmity oproti sebe, časom sa stane, že sa spoja do celku - stalagnátu. Nie však vždy. Ak sa nejakým otrasom ich osi navzájom posunú, stalagmit prestane rásť nahor, pretože voda, ktorá naň kvapkala, tečie už na iné miesto.


Nevdojak človeku príde na um krásna spojitosť. Aj my, ľudia žijúci tu na zemi sme akoby malé stalagmity. Voda Božej milosti obohatená o všetko, čo potrebujeme pre svoj rast, nás obmýva. Ak ju nechávame na seba pôsobiť, rastieme. Mení sa naša podstata podľa podstaty Otca. Veľmi, veľmi pomaly, ale predsa tak rastieme.

Boh na nás pôsobí trpezlivo, vytrvalo. Túži sa s nami spojiť v jedno. Podobne ako poznáme z fyziky, že veľmi ťažko sa spájajú dva rôzne kovy v jeden celok držiaci spolu dlhý čas, tak je i s nami. Naša podstata musí byť pre zjednotenie premenená v božskú podstatu. O to ide v pomalom procese očisťovania a rastu.

V živote však prichádzajú otrasy: sklamania, ťažkosti, bolesti, rôzne zranenia, prosto nejaký kríž. Ak nás vysunie z roviny dôvery v Boha, z viery, že všetko nám slúži na dobré (...tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré - pozri Rimanom 8,28), ak sa vzdáme, vymaníme sa spod vplyvu Božej milosti, prestávame rásť. Naša šanca spojiť sa s Milovaným bledne.

No na rozdiel od života kvapľov, Boha neodradí náš ústup z dosahu vody jeho milosti. Jeho vytrvalosť je veľká. Skloní sa k nám, nájde miestečko, kde nás opäť osloví svojou láskyplnou pozornosťou.


Stalagmit nemôže kvapkám sám od seba uhnúť, ale my Božím kvapkám áno. Dokonca slobodne. Vlastným rozhodnutím. V Písme sa však jasne hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo... čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (2 Kor 2,9) Nepredstaviteľná krása.


Nadchnime sa pre ňu hľadiac a premýšľajúc hoci o ešte len pozemskej nádhere, nádhere kvapľov. A nebojme sa nechať Bohom obmývať, čistiť a tak sa k nemu stále viac približovať.


Moje želanie: Milí priatelia, želám vám milosť Božiu, teda plnosť Svätého Ducha... a s ostatným si už poradíte.


otec Milan, Váš brat na ceste


.....................................................................................................................................

Milí priatelia, vrelo Vám odporúčam pozrieť sa aj do archívu týchto zamyslení z predchádzajúcich rokov.

11. september

Milí priatelia, oslávili sme náš chrámový sviatok Narodenie Panny Márie. Dúfam, že duchovná obnova našej farnosti i samotná odpustová slávnosť nám pomohli posilniť si svoju vieru a prehĺbiť svoj vzťah z Ježišom Kristom. Aj nasledujúce slová vybraté z uvedeného žalmu nám hovoria o tom, ako je veľmi dôležité spočívať v Bohu, čiže veriť v neho a s radosťou a s láskou zachovávať jeho slová.

Žalm 62, 6 - 7. 9

Iba v Bohu spočiň, duša moja,

lebo len on mi dáva nádej.

Iba on je moje útočište a moja spása,

moja opora, nezakolíšem sa.

Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase,

pred ním si srdce otvorte;

Boh je naše útočište.

„Iba v Bohu spočiň, duša moja.“ (Ž 62, 6)

Istý sedliak pravidelne sedával vzadu v kostole vo francúzskom Arse a hľadel na svätostánok. Keď sa ho sv. Ján Vianey, tamojší farár, opýtal, čo robí, sedliak odpovedal: „Ja hľadím na neho a on hľadí na mňa.“ Aký krásny a názorný príklad človeka, ktorého duša spočinula v Bohu. Toľké veci, ktoré hľadáme v modlitbe - pokoj, dôveru, nádej -, našiel tento muž, keď len tak v tichosti sedel a sústredil sa na Pána.

Každý z nás - od kontemplatívneho rehoľníka až po rodiča mnohých detí - môže spočinúť v Bohu. Začína sa to takou modlitbou, akú praktizoval spomínaný sedliak: V tichosti sedieť. Zamerať myseľ a srdce, myšlienky a pocity na Pána. Byť spokojný s tým, čo, kde a kým sme. Boh to vie. Vie o tebe viac dobrého, zlého či škaredého než ty sám. A miluje ťa. Teší sa, keď na neho obraciaš pohľad. Dychtivo sa s tebou túži stretnúť a sedieť v tichosti spolu s tebou.

Všetko v našom živote, dokonca aj v našom duchovnom živote, môže byť zamerané na vykonávanie, dosahovanie a riešenie vecí. Možno sa domnievame, že dobrá modlitba sa dá merať len tým, či sa človek aspoň desať minút dokázal sústrediť na Pána. Ale tak to nie je! Ježiš apoštolom povedal, aby s ním odišli do ústrania a odpočinuli si. On vedel, ako veľmi túžia po nejakých výsledkoch. A vie, že aj my prežívame rovnaké nutkanie. Preto volá aj nás, aby sme odišli do ústrania spolu s ním a našli pokoj v ňom.

Nájdi si čas a tiché miesto na sedenie s Pánom. Môže to byť lavička v parku, nepoužívaná kancelária v práci alebo prázdny kostol. Desať alebo pätnásť minút len v tichosti seď. Ak ti to pomôže, predstav si, že Ježiš sedí vedľa teba. Zotrvávaj v tichosti a uvedom si, že on je Boh. Pozvi ho do svojho srdca a sleduj, čo sa bude diať. „Človek nemusí pri modlitbe hovoriť veľa,“ radil svätý Ján Vianney, ktorý sa stal patrónom farárov. „My vieme, že Ježiš je tu: otvorme mu svoje srdce, tešme sa z jeho svätej prítomnosti. To je najlepšia modlitba.“

Pane Ježišu, radujem sa v tvojej prítomnosti! Príď dnes do môjho srdca!


grkat.drienica.sk

odpustová slávnosť - foto


(PDF document)Podávanie eucharistie deťom


(web document)Vatikánsky rozhlas


(PDF document) čo nás čaká v nasledujúcich mesiacoch roka 2017?


(PDF document) oprava chrámu Drienica


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.

teraz 1    dnes 2    celkom 56958
Gréckokatolícky farský úrad
Drienica 165
083 01 Sabinov
moc.liamg@acineird.takrg
7014854/150
0222181190