30. 3. - Piaty týždeň Veľkého pôstu. Veľký kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho. Náš prepodobný otec Ján, autor spisu Rebrík.,
zajtra - 31. 3. - Piaty týždeň Veľkého pôstu. Náš prepodobný otec Hypatios, gangriansky biskup.

Milí priatelia, vrelo Vám odporúčam pozrieť sa aj do archívu týchto zamyslení z predchádzajúcich rokov.

.....................................................................................................................................


MYŠLIENKA NA TÝŽDEŇ (23. MARCA 2017)


Milí priatelia, ešte máme pred sebou pár týždňov do Veľkej noci – sviatkov Kristovho zmŕtvychvstania. Aby sme ich mohli dobre prežiť a dobre sa pripraviť na tieto nádherné sviatky, ponúkam Vám úryvok z knihy Carla Carretta:

PÚŠŤ UPROSTRED MESTA


Táto časť má názov: DÔLEŽITOSŤ KONKRÉTNEHO ŽIVOTA


Ťažko si je predstaviť náš vzťah k Bohu. On sám radí nerobiť si plány. Je vhodnejšie prijať skutočnosť každodenného života ako prostriedok, ktorým si Boh poslúži, aby nás preporodil a pomáhal nám rásť. Boh je prítomný vo veciach, v udalostiach, v dejinách, a zjavuje sa prostredníctvom znakov.


Istá pieseň, inšpirovaná osemnástou kapitolou Exodu, znie takto:

Bolo teplo v ten deň — keď Abrahám sedel — pred svojím stanom. — Pozdvihol oči a zahľadel sa — a videl troch prichádzať... — Zastali pred ním... — len čo ich zbadal, pokľakol si — sklonil sa až k zemi a povedal: — Pane, neprechádzaj popri mne — bez toho, aby si sa u mňa nezastavil. — Prinesiem vám trocha vody — na umytie nôh — a potom môžete pokračovať v ceste... — Prinesiem vám niečo k jedlu — občerstvíte sa — a môžete pokračovať v ceste... — Nie náhodou, nie pre nič za nič — prechádzate okolo mňa... (Zo spevníka novokatechumenov).


Tieto slová, ktorými sa Abrahám obrátil na tri osoby, ktoré prechádzali v Mamre neďaleko duba za horúceho popoludnia, ma vždy dojímali. «Nie náhodou, nie pre nič za nič ste dnes prešli okolo mňa.»

Tieto slová by sme mohli nadpísať nad každú udalosť nášho života. Mohli by sme ich vytlačiť na prvú stránku každej historickej udalosti, odvodiť ich z každého nášho utrpenia a z každej radosti.

Nie náhodou, nie pre nič za nič ste prešli okolo mňa..., ó, bolesť, deň, noc, smrť!


Neviem, či sa to prihodilo aj vám. Mne často. Ťažko mi padlo odvodiť z udalostí, z vecí, z každodenného života skutočnosť, že by boli zložkou plánu Božej činnosti vo mne a v histórii ľudí.

Ľahšie mi padlo zacítiť Božiu prítomnosť v liturgickej slávnosti ako pri čítaní novín alebo pri návšteve dajakého priateľa.

Každodenné banálne udalosti, nech by už boli akejkoľvek povahy, sú menej výrečné ako západ slnka alebo hviezdna noc. Najmä ak ide o niečo chaotické alebo bolestné.

Táto skutočnosť je akýmsi metrom, ktorý nám presne ukáže, aké nepatrné rozmery má naša viera, naša chudoba a neschopnosť kontemplácie na uliciach a — to najosudovejšie — do akej miery sme sa odcudzili opravdivej náboženskosti.

Nie je ľahko žiť púšť mesta, lebo mesto akosi spontánne pokladáme za mimobožskú oblasť, určitý druh chaotickej zmesi, ktorá leží mimo dosahu Božej moci, kde je jeho vôľa vystavená na pospas ľudskej zloby a nerozumnosti.

A keď ešte k tomu začneme hovoriť o takých príhodách, ktoré sú poznačené bolesťou, tak je koniec. Vtedy nás úplne spontánne prejde myšlienka: Boha nieto...

To by asi znamenalo, že Boh pre nás jestvuje len v čarovnej priehľadnosti západu slnka alebo uprostred povznášajúcej sa slávnosti sviatku. Nie však v zemetrasení alebo v chorobe, ktorá nás prinúti dať sa odviezť do nemocnice.

Keď nás zastihne dajaká anonymná udalosť, máme dojem, že nás niekto zaskočil, zranil, alebo že na nás niekto zabudol. Skutočnosť sa objaví so záporným znamienkom, bez tváre, bez zmyslu, nemá! Všetky naše sily zoradíme proti nej, ako keby šlo o nepriateľa alebo o čosi nepohodlné, čoho sa musíme zbaviť stoj čo stoj.

A ak potom táto negatívna skutočnosť nadobúda veľké rozmery a presahuje hranice našej nosnosti, vtedy sa mení na problém jestvovania Boha. Ako je možné, aby jestvoval Boh, ak dovolí umierať deťom? Je možné, aby jestvoval Boh, ktorý do¬volí, aby ľudia boli zlí a krivdili mi až do takej miery? A potom ľudia vedú vojny...!


Ako pri iných ťažkostiach aj tu nám prichádza na pomoc evanjelium. Pokúsme sa ho čítať, majúc na mysli Abrahámove slová: «Nie náhodou, nie pre nič za nič si prešiel popri mne.»

A či to bola azda náhoda, že cisár nariadil spísanie ľudu práve za Kvirínia? Bola to náhoda, že sa Ježiš narodil v Betleheme? Bola to náhoda, že žil v Nazarete skrytým životom? Nie pre nič za nič sa Ježiš stretol s Petrom, Jakubom a Jánom. Nie pre nič za nič ich vyviedol na vrch Tábor, utíšil búrku na mori, vzkriesil Lazára. A nie náhodou ho uväznili a ukrižovali medzi dvoma zločincami. A nie náhodou sa zem otriasala a slnko sa zatmelo.

Narodenie a smrť Božieho Syna, jeho účasť na dejinách ľudí, protirečenia, ktoré vyvolávala jeho osobnosť, uponíženie, ktorého sa mu dostalo, a jeho smrť na kríži — to všetko nie je náhoda.

A potom, reč na hore, blaženstvá, ktoré ohlasoval, majú dajaký vzťah k jeho mlčaniu pred Herodesom, k ochote dať sa — on Všemohúci — znetvoriť v Človeka bolestí od zlomyseľných ľudí?

Či nieto vari strašná závislosť medzi úbožiakom, prenasledovaným od mocných a rozhodnutím Božieho Syna stať sa nepoškvrneným sluhom Boha - Jahveho?

Je azda jeho smrť bez akejkoľvek súvislosti so zmŕtvychvstaním, a udalosti v jeho živote vari neurobili z neho onoho charakteristického Ježiša Krista? Cítite, akú jednotu má evanjelium?

Nevycítili ste aj v tých najbanálnejších epizodkách, aj v tých najnáhodnejších stretnutiach jasnú a neodvrátiteľnú činnosť KOHOSI, ktorý pripravoval a snoval históriu života a smrti Syna človeka?


Kde sa však všetko stáva ešte zrejmejšie, to sú vzťahy Ježiša voči tajomstvu Boha, voči Otcovi.

Ježiš — podobne ako my — nemohol byť spokojný,

ak sa veci nedarili,

ak sa šliapalo po pravde,

ak nevinní trpeli,

ak zlo triumfovalo,

ak hladní ostali hladnými,

ak otroci neprestali byť otrokmi.

A predsa sa na obrazovke histórie objavil on, Syn Boží, a to v podobe človeka, a nič viac.

Veci sa nezmenili, ľudia aj ďalej umierali, nevinných aj ďalej utláčali a hladní ostali hladnými.

Ak predsa len vzkriesil dajakého mŕtveho, ak nasýtil dajakého hladného, tak potom len preto, aby tým, ktorí ho mohli porozumieť, dal znak, že prišiel mesiášsky čas, že je tu nový Mojžiš. Videli však, že Ježiš, ktorý žil uprostred nich, neprišiel, aby všetky veci od základu zmenil, aby vylúčil z ľudského života únavu a bolestnú perspektívu smrti.


Kto si ho predstavoval -

ako divotvorcu, ktorý prišiel, aby vyriešil ľudské problémy,

ako zázračného uzdravovateľa, ktorý vyprázdni nemocnice, ten sa nemilo sklamal.

Kto si od neho očakával brilantnú politickú kariéru víťaza, ktorý by navyše zázrakmi riešil veci každodennej povahy, narúšajúc zákony prírody, ktorý by bol z pliec ľudí sňal námahu, ten ho čoskoro znechutený opustil.

Opustili ho mocní, ktorí si chceli poslúžiť náboženstvom a Mesiášom na upevnenie svojej moci.

Opustili ho prenasledovaní, ktorí nechceli byť viac prenasledovanými, opustili ho trpiaci, ktorí sa chceli pomstiť na tých, kvôli ktorým trpeli.

Ostali s ním len chudobní, ktorí prijímali svoj stav byť chudobnými,

prenasledovaní, ktorí sa nechceli pomstiť,

plačúci, ktorí pochopili dôvod ich plaču a v slzách tušili tajomstvo Krista a zmysel ním ohlasovaných blaženstiev.


Ježiš, Syn všemohúceho Boha, nielenže nezmenil veci, ale o to ani Boha nepožiadal. Mohol sa obrátiť na Otca s prosbou, aby z človeka sňal kliatbu smrti, oslobodil svet od hladu, zničil násilníkov, vytvoril svet, kde by triumfovala spravodlivosť.

Neprosil o to. Nakoľko viem, prosil Otca iba o jednu vec: «Buď vôľa tvoja» (Mt 6,10).

Realitu, normálny chod vecí Ježiš pokladal za vôľu Božiu.

Udalosti, ktoré sa práve odohrávali, pokladal akoby za reč, ktorú treba vypočuť a za znaky časov, ktoré oznamovali Božie kráľovstvo a pripravovali jeho príchod.

Pozýval človeka, aby sa pred skutočnými vecami pozastavil a skúmal príčinu ich jestvovania, aby sa spytoval na dôvod utrpenia, keď bude stáť nad trpiacim.

A bude to práve ten okamih, v ktorom vyhladnutý bude hovoriť o egoizme a nenásytnosti boháča. Vtedy chudobné krajiny svojou prítomnosťou obžalujú krajiny bohaté pre ich neznesiteľnú chamtivosť, a plné väznice utrápených budú viditeľným rozsudkom nad tými, ktorí sa všetkými prostriedkami držali pri moci.

Umierajúci ma upozorní, že zem nie je mojou vlasťou a že dôsledok mojich chýb je správnosť a nutnosť odčiniť a zadosťučiniť spravodlivosti. Nikto sa nevyhne mnohotvárnosti tejto reality života, v ktorej sme ponorení a ktorá nám pomáha narodiť sa k novému životu.


Dôležité je vidieť veci jasne, a to nie je vždy ľahké. Na to je treba správne tlmočiť znaky udalostí. Lebo človek ľahko pokladá skalu za chlieb a hada za rybu.


V Evanjeliu podľa Lukáša jestvuje o tom krátke ale veľmi hlboké podobenstvo. «Keď medzi vami vlastný syn poprosí otca o chlieb, či mu podá kameň? Alebo o rybu, či mu miesto ryby podá hada? Alebo ak poprosí o vajce, či mu dá škorpióna?» (Lk 11,11-12).

Zastavme sa pri týchto výrazoch: chlieb a kameň, ryba a had, vajce a škorpión. Ide o vonkajšiu podobnosť, ktorú poznajú najmä ľudia bývajúci na púšti. Škorpión sa niekedy za zimných nocí skrúti do klbka, pokryje sa bielymi šupinami, takže sa okoloidúci nazdávajú, že vidia vajce.

Ježiš nám týmto podobenstvom chcel povedať asi toto: Syn môj, ja som otec, nedám ti kameň namiesto chleba, či hada, keď prosíš o rybu, alebo škorpióna, keď potrebuješ vajce.

Možno budeš mať dojem, že tá alebo oná vec je kameňom, ale daj pozor: nie je to kameň, ale chlieb. Azda sa ti tá alebo oná choroba bude zdať hadom, a predsa je to ryba, ktorá ťa nasýti a dá do poriadku. Nešťastie, ktoré ťa postihlo, budeš na prvý pohľad pokladať za škorpióna, a predsa bolo vajcom, ktoré ti padlo na úžitok a obživilo ťa.

«Tomu, kto verí v Boha, všetko slúži k dobrému.» K tomu, ktorý má nádej, ktorý miluje, «sa nepriblíži nijaké zlo», ktoré by sa nepremenilo na milosť a ktoré by tak nemalo účasť na pláne spásy.

Nie bez dôvodu je nutnosť spoznať znaky časov taká základná vec pre kresťana a pre celú Cirkev.


Počas pontifikátu Pia IX. sa pád politickej moci pápežov zdal kameňom, ktorý vybíjal zuby, a predsa bol bielym chlebom, ktorý dejiny podávali Cirkvi, aby sa stala čistejšou, belšou a chutnejšou.

Počas pontifikátu Pia X. nie všetci modernisti boli hadmi, ktorých treba zašliapnuť, lež dobrými rybami, ktoré znepokojovali život v stojatých vodách Cirkvi, nútiac ju vyjsť zo svojej nehybnosti a pripraviť sa na budúci koncil.

Počas pontifikátu Pia XII. socializmus a porážka tzv. kresťanských politikov neboli škorpiónmi, ktorých sa treba báť, lež zdravými vajcami, ktoré mali sýtiť a nútiť ho k pokroku, aby čím skôr pochopil, že určité formy moci sa môžu stať protievanjeliovými a že niekedy pre kresťana je najpriliehavejšou poloha opozície — podľa príkladu Jána Krstiteľa, ktorý volal: «Nesmieš» (Mt 14,4).

Ale ako je ťažko spoznávať znaky času, a akí zruční sme my kresťania zamieňať hmotný blahobyt za blaženstvo a blaženstvo chudoby a prenasledovania za čosi, čo treba zašliapnuť a čomu treba zlorečiť.


Ale evanjelium nás odsudzuje. Odsudzuje mňa, keď sa snažím zachrániť sa dajakým trikom alebo rečičkami, ktoré nemajú nič spoločné s vôľou Božou. Odsudzuje Cirkev, ak sa vzďaľuje od chudoby, maskujúc svoju túžbu po pohodlí výhovorkou o dôstojnosti alebo opatrnosti alebo diplomatickosti.

Nijaká generácia nebola schopnejšia chápať nás lepšie ako generácia dneška, ak žijeme podľa evanjelia, alebo na druhej strane, ak sa snažíme dajako zariadiť sa, hľadať kompromisy.

Na šikovné kompromisy zbožných a nábožných ľudí odpovedá nezáujmom, odchodom. Na žité evanjelium odpovedá však nadšením. Čo zaváži, sú skutky, nie prázdne a zneužité slová. Skutky, ktoré sa stávajú znakmi a proroctvom.

Chcel by som byť čo i len jeden jediný deň pápežom. Možno by som urobil čosi nesprávne, ale mal by som nesmiernu radosť, keby sa mi podarilo predať Vatikán a odísť bývať do nejakého malého bytu na predmestí, alebo ešte lepšie do stanu medzi púšťou a stepou.

Utópia? Iste! Ale utópia, ktorá človeku dobre padne — napríklad tzv. utópia evanjelia. Mladí ľudia sú k nej takí náchylní. Najmä dnes.


Azda ťa myšlienka na predaj Vatikánu a jeho múzeí a investícia získaného kapitálu na výstavbu dedín pre malomocných oduševnila — ako voľakedy mňa.

Chceš však vedieť, kde je nelogickosť takého horlenia, alebo lepšie, nespravodlivosť? V tom, že rozmýšľam o cudzích záležitostiach a nie o svojich, zabúdajúc, že v mojej izbičke je teplejšie ako v izbách spolubratov, s ktorými bývam, že moja posteľ je mäkšia a môj život pohodlnejší ako ich. Na všetko mám hneď výhovorku. Preto sa nachádzam na čele tých, ktorí majú požiadavky. Posledné miesto ponechávam tým, ktorí sú slabší a tichší.

To inými slovami znamená, že keby som bol skutočne pápežom, čo i len jeden deň, neurobil by som nič z toho, na čo som myslel. Je také ľahké žiadať od iných prorocké gestá, hrdinskú chudobu, rozdeľovanie majetku.

Ťažké je však žiadať to od nás, ťažké je, aby sme to žili my sami.


Pamätám si na istého juhoamerického spisovateľa, ktorý bol známy svojimi protestami a svojimi strhujúcimi opismi mučenia, nespravodlivosti a potreby sociálnej revolúcie. No len čo malo prísť k prvej skúške, len čo mu po vojenskom puči hrozilo väzenie, ušiel prvým lietadlom zo svojej krajiny, nesúc so sebou ťarchu hanby pre svoju zbabelosť, lebo vedel, že nechal v nebezpečenstve tých, ktorí boli najbezbrannejší a najchudobnejší.


Bratia, ťažko je byť svedkom! A práve keď sme najneschopnejší ním byť, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa budeme skrývať za pekné slová. Len sa započúvajte do úmyslov, ktoré ľudia improvizujú pri omšovej modlitbe veriacich. Všetci robia dojem hrdinov. Všetci sú ochotní zbaviť Cirkev jej pokladov.

Ale čo my? Sme ochotní potvrdiť skutkami to, čo sme povedali? Kde sú hranice našej ochoty podeliť sa so svojím majetkom s chudobnými sveta? Preto musím povedať — ak nechcem byť rečníckym — že nie «keby som bol pápežom...», lež «keby som bol bratom Karlom», čo by som urobil, ako by som uviedol do praxe evanjelium?

Čo mám robiť, ak mám konkrétne odpovedať Ježišovi, ktorý mi - ako voľakedy Zachejovi - rozkazuje: «Zostúp rýchle, lebo dnes sa mám zastaviť v tvojom dome» (Lk 19,5)?


Milí priatelia, zamyslíme sa nad tým, vráťme sa a znova si to prečítajme.

Pomôže nám aj modlitba a odporúčame pomodliť sa:

ráno: žalm 30: Pane, v teba dúfam... a 103: Dobroreč, duša moja...; Kniha Exodus 15. kapitola

Cez deň: žalm 40: Blažený, kto pamätá... a 116: Chváľte Pána...; Kniha Jonáš 2. kapitola

večer: Kniha Deuteronómium 6., 7. a 8. kapitola; Kniha Exodus 16. kapitola; Evanjelium podľa Jána 18. a 19. kapitola


Želám Vám krásne prežitie zvyšku Veľkého pôstu!


otec Milan, Váš brat na ceste


....................................................................................................................................

Myšlienka na týždeň – Veľký pôst (2. marca 2017)


Milí priatelia, zamyslíme sa nad slovami svätého pápeža Leva Veľkého, ktorými nás povzbudzuje správne prežívať obdobie Veľkého pôstu.


Duchovné očistenie pôstom a milosrdenstvom


Teraz, keď nadchádzajú dni, ktoré sú osobitne poznačené tajomstvom obnovy človeka, dni, ktoré v istom poriadku a bezprostredne predchádzajú veľkonočný sviatok, ešte naliehavejšie sa nám pripomína príprava: duchovné očistenie.

Veď charakteristickým znakom veľkonočnej slávnosti je to, že sa celá Cirkev raduje z odpustenia hriechov, z ktorého sa majú tešiť nielen tí, čo sa znovuzrodia vo svätom krste (na vigíliu Paschy, teda vo Veľkú – bielu sobotu, je najvhodnejší čas na krst), ale aj tí, čo majú už dlhší čas šťastie patriť medzi adoptívne deti.

Lebo hoci kúpeľ znovuzrodenia (sviatosť krstu) úplne obnovuje človeka, predsa všetkým ostáva povinnosť denne sa obnovovať zo skazy smrteľnosti, a pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.

Čo má teda, milovaní, robiť každý kresťan v každom čase, to treba teraz, počas Veľkého pôstu, konať usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým tým, že sa zbavujeme nerestí.

S rozumným a svätým pôstom nemožno užitočnejšie spájať nijaké iné skutky ako almužnu, kde sa pod jedným menom milosrdenstva skrývajú mnohé chvályhodné skutky nábožnosti, aby si mohli byť všetci veriaci v duchu rovní, aj keď majú nerovnaké možnosti.

Veď láske, ktorú dlhujeme tak Bohu, ako aj človeku, nemôžu nikdy stáť v ceste také prekážky, aby sme sa nemohli vždy slobodne rozhodnúť pre dobro. Keď anjeli spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,“ znamená to, že každý, kto má s láskou účasť na akejkoľvek biede iného, nepožíva len blaženosť plynúcu z Božieho zaľúbenia, ale aj z daru pokoja.

Ohromne široké je pole skutkov lásky, ktoré svojou rozmanitosťou umožňujú pravým kresťanom rozdávať almužnu nielen vtedy, keď sú bohatí a zámožní, ale aj keď majú menej, ba aj keď sú celkom chudobní. A tak tí, čo sú nerovní v schopnosti obdarovať, môžu si byť podobní v ochote ducha.


Prajem veľa chutí a veľa síl pri obnove nášho srdca!


otec Milan, Váš brat na ceste


....................................................................................................................................

Myšlienka na týždeň (26. februára 2017)


Milí priatelia, zajtra začíname veľkopôstnu dobu. V našich chrámoch nám kňazi hovoria, že sa máme kajať, zbaviť sa hriechov, lebo hriech je zlo. Lenže odkiaľ sa toto zlo vzalo?


Odkiaľ sa vzalo zlo?

V prvej knihe Svätého písma (Genezis) sa hneď na začiatku pri opise stvorenia sveta dozvedáme, že všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Opakuje sa to päť raz na konci každého dňa. A na konci šiesteho dňa je povedané, že to bolo veľmi dobré. Odkiaľ je teda zlo?

Ako dospel autor k tomu, že hriešny pád, čiže toto „nie" človeka voči Bohu, zaodel práve do tvaru takejto príhody akú si môžeme prečítať v Biblii o prvom hriechu? Prečítaj si Genezis - Prvá kniha Mojžišova 2,4-17 a 3,1-24.

Prečo majú v správe o hriešnom páde had, strom, záhrada osobitný význam?


Na tieto otázky možno odpovedať takto: Biblický autor používa staré mýtické obrazy pohanských náboženstiev susedných národov, aby v týchto obrazoch vyjadril svoje teologické výpovede. Autor však nepreberá mýty z Babylonu a Fenície v ich celku, pokiaľ ide o ich obrazy a obsah.

Preberá len obraz, čiže nádobu, a vlieva do nej nový teologický obsah. Často prevezme obraz len preto, aby ukázal, že jeho výpovede sú celkom iné.


Biblického autora nepochybne ovplyvnil starý babylonský epos Enuma Eliš. Tento rozpráva o pôvode zla takto: Jeden boh sa dopustil bezprávia, a tým privolal pohromu a kliatbu na celé pokolenie bohov. Bohovia sa chcú od tejto kliatby oslobodiť; ale ako? Zlosyna zviažu a usmrtia. Z jeho krvi a hliny zeme vytvoria človeka. S hriešnou krvou zločinca prechádza vina, zlo na ľudí.

Čo sa týmto príbehom povedalo? Odkiaľ prichádza zlo vo svete? Zlo pochádza od bohov. Dobro a zlo sú človeku vštepené už pri jeho stvorení.


Chápanie biblického autora je však iné. Aj u neho Boh vytvorí človeka. Tvrdí však práve opak toho, čo hovorí babylonský mýtus: Človek je dobrý! Boh stvoril dobrého človeka. Stvoril ho z dobrej, úrodnej ornej pôdy, z „Adamy". Nijaká hriešna krv neprúdi v žilách prvých ľudí. Boh nevložil do nich zlo. Zlo prichádza až neskôr.

Biblický autor teda odmieta odpoveď babylonského mýtu, hoci preberá jeho spôsob podania.

Zlo prichádza od človeka, ktorý sa nechá zviesť na zlo zvonka. Kto je však táto zlá moc, ktorá zvádza človeka? Ako ju má autor zobraziť? Vo svojom okolí nachádza obraz, ktorý preň stelesňuje zlo, kliatbu: hada.


HAD - OBRAZ ZLA

Izrael dobyl územie Kanaán a usadil sa tam. Obyvatelia Kanaánu boli pohania s nádherným kultom bohov, ktorý ovplyvňoval izraelský ľud. Had bol pre Kanaáncov „zvieraťom bohov", svätým zvieraťom, ktoré dodávalo život a úrodnosť a znázorňovali ho vztýčené.

Had predstavoval pohanstvo a jeho kultové zvyky. Vždy znova bol Izrael pokúšaný, aby prešiel k tejto modloslužbe. Za hadom ako znakom pohanského náboženstva Kanaánu stojí démonická moc zla. Izrael mal s tým vo svojej histórii skúsenosti: vždy, keď sa prikloní k modloslužbe, postihne ľud pohroma a bieda.

Táto skúsenosť sa prenáša späť až do raja. Aj tam sa ľudia odvrátili od Boha a dali sa zviesť zlom. Toto zlo sa k nim priblížilo, práve tak ako k Izraelitom v Kanaáne, v podobe hada. Súčasne bol tento obraz hada pre ľud varovaním: Kto sa k modloslužbe, k hadovi prikloní, prepadne skaze, tak ako naši prarodičia v raji.


OBRAZ STROMU

My, ľudia, chceme niečo mať od života: moc, peniaze, pohodlie.

Ľudské srdce je vždy rovnaké vo svojich želaniach a túžbach. Ľudia odjakživa túžili po zvyšovaní životného pocitu, po zvyšovaní moci.

V Oriente je strom symbolom života a plodnosti. Tam, kde v Oriente rastie strom, tam je voda, tieň a podmienky pre život sú dobré. Človek teda pristúpi k stromu, lebo chce byť mocný. Ukradne zo stromu poznania dobra a zla. Poznanie všetkých vecí je zvyšovaním moci, je zvyšovaním životného pocitu. Chce ho dosiahnuť vlastnou silou.

Človek sa chce vyrovnať Bohu. Chce ako on vládnuť z vlastnej sily, z vlastnej životnej plnosti. Hriech človeka väzí v tom, že Boha odsunie nabok: Ja ťa nepotrebujem, svoj život si môžem zariadiť sám, svoje šťastie si môžem zabezpečiť a nájsť sám. A práve plod zo stromu poznania mu túto moc má zabezpečiť. Tak mu to prisľúbil had.


ŽENA A HAD

Treba objasniť ďalšiu zvláštnu črtu v správe o hriešnom páde. Prečo práve ženu pokúša had, prečo nie muža? Ide o náhodu, alebo je to zámerné?

Žena je od prírody viac nábožensky založená ako muž. Preto izraelským ženám hrozilo viac než ich mužom nebezpečenstvo, že podľahnú kanaánskemu kultu hada. Odtiaľ pochádza autorovo varovanie adresované ženám: „Dajte si pozor na hada! Už v raji to bola žena, čo sa dala zviesť!“


Čo z toho vychádza pre mňa, pre každého z nás?

Každý človek je v podstate dobrý, lenže v každom človeku je niečo, čo ostalo po našich prarodičoch: túžba po moci, túžba po poznaní, túžba zabezpečiť si šťastie podľa svojich predstáv a najlepšie, aby mi do toho nikto nehovoril. Ani Boh!

Či to necítime každý deň?

A práve preto je tu toto veľkopôstne obdobie, aby sme spoznali svoje vnútro, svoje srdce a snažili si uvedomiť, že sami – bez Boha – nemôžeme byť opravdivo šťastnými. Máme sa snažiť odhaliť hriešne túžby svojho srdca, všetko zlo, na ktoré nás nahovára zlý duch a cez modlitbu, cez vytvorenie si dôverného - priateľského osobného vzťahu s Bohom si budovať svoje osobné šťastie.

Preto využime tento veľkopôstny čas práve na toto.


(Viac o tom si môžete prečítať v rubrike LITURGIKA)


Milí priatelia, nech poznanie týchto vecí nás približuje k Bohu, ktorý je dobrý a aj nám pomáha byť dobrými.


otec Milan, Váš brat na ceste


....................................................................................................................................

Myšlienka na týždeň (10. februára 2017)

Milí priatelia, pred pár dňami od náš odišiel jeden z nášho farského spoločenstva Pavol Olejár. Pán Boh ho povolal k sebe cez krutú chorobu. Mne osobne chýba a myslím, že aj mnohým z nás, ktorí sme ho poznali. Nech mu Pán dá večnú slávu!

Pred časom som si prečítal myšlienky o umení malých krokov, ktoré som spomínal aj na jeho pohrebe, lebo aj Pavol sa snažil podľa nich žiť. Prečítajme si ich a zmyslíme sa. Iste nám pomôžu zorientovať sa v našom živote, ktorý máme ešte pred sebou.

UMENIE MALÝCH KROKOV

Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život.

Nauč ma umeniu malých krokov.

Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas.

Obdaruj ma jemnocitom, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého.

Prosím o silu disciplíny a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil; aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok.

Dovoľ mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či budúcnosti mi nepomôže. Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.

Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame.

Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu.

Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.

Chlieb každodenný daj mi pre telo i dušu, to je prejav tvojej lásky, priateľské echo, a aspoň tu a tam náznak, že budem užitočný.

Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním; daj, aby som dokázal čakať.

Nech vždy nechám teba i ostatných dohovoriť.

To najdôležitejšie si človek nehovorí sám. To najdôležitejšie mu býva povedané.

Ty vieš, ako veľmi potrebujem priateľstvo.

Daj, aby som dorástol do tejto najkrajšej, najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej záležitosti života.

Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra, slovami či bez slov.

Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život.

Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem.

Nauč ma umeniu malých krokov!

Antoine de Saint-Exupéry

Prajem Vám, milovaní priatelia,i sebe, aby umenie malých krokov sa stalo naším životom!

otec Milan, Váš brat na ceste

grkat.drienica.sk

(PDF document) Kardinál Vlk


(PDF document) Kvetný víkend - POZVÁNKA PRE MLADÝCH


(PDF document) Pozvánka - 90. výročie biskupskej vysviacky


(web document)Denník Postoj


(web document)Pôst s Konferenciou biskupov Slovenska


(PDF document) čo nás čaká v nasledujúcich mesiacoch roka 2017?


(PDF document) oprava chrámu Drienica


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.

teraz 3    dnes 45    celkom 49588
Gréckokatolícky farský úrad
Drienica 165
083 01 Sabinov
moc.liamg@acineird.takrg
7014854/150
3974634090