26. 4. - Svätý hieromučeník Bazil, amázijský biskup.,
zajtra .27. 4. - Svätý hieromučeník Simeon, Pánov príbuzný, Náš prepodobný otec Štefan, biskup volynského mesta Vladimír..

VIANOCE 2014

Milí priatelia, tajomstvo, ktoré v týchto dňoch prežívame (pevne dúfam, že ho prežívame), je ťažko vyjadriť slovami. Možno nasledujúca myšlienka z Katolíckych novín nám pomôže poodhaliť toto tajomstvo. Prosím, pozorne čítajme:

Skupina potápačov, ktorí sa zaoberali hľadaním vrakov starých potopených lodí, raz pri brehoch Írska objavila španielsku loď, ktorá sa potopila pred viac ako 400 rokmi. Okrem iných cenných vecí urobil na objaviteľov najväčší dojem zlatý snubný prsteň. Na jeho vonkajšom obvode bolo vygravírované srdce na dlani a pod ním napísané: „Nič viac ti nemôžem dať.“

Milovaní, slová „Nič viac ti nemôžem dať“ vyslovuje aj Boh, ktorý zoslal na svet svojho jednorodeného Syna. Dáva nám tak najväčší dar, ktorý si pripomíname každé Vianoce, a na znak toho sa aj my navzájom obdarúvame.

Vianoce, sviatky Narodenia Krista Pána, sú v našich mysliach spojené s motívom svetla, prežarujúceho aj tú najväčšiu tmu. Tento motív je nám blízky, lebo v období vianočných sviatkov sú v našej zemepisnej šírke najkratšie dni a najdlhšie noci. V Knihe múdrosti nachádzame nádherné slová, viažuce sa na symbol tmy a na Vianoce: Kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice, zostúpilo tvoje všemohúce slovo z neba (porov. Múd 18, 14). Hovoria o veľkom tajomstve našej viery, o Spasiteľovi, ktorý sa zo slova plného milosti a lásky stal telom a daroval sa nám. Nič viac nám nemohol dať.

Milí priatelia, kiež Božie Svetlo, sám Boží Syn Ježiš Kristus, zažiari v týchto dňoch v našich srdciach, v našich slovách, v našich skutkoch, ba v celom našom živote!

15. december 2014

Milí priatelia, pokračujme v našom rozjímaní nad slovami, ktoré nás naučil sám Pán Ježiš. Dnes sú to tieto:

Otče náš,... Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi...

Tak sa modlí človek, ktorý zastal nad zhoreniskom dlho a krvopotne stavaného sna.

Tak šepká po beznádejnom lekárskom zákroku vyhasínajúci mladý život a tak sa mu i na náhrobný kríž napíše pre potešenie a uspokojenie pozostalých.

Nazdávame sa, že Ježiš myslel len na beznádejne trpiacich, keď nás učil túto prosbu?

To by bol omyl, veľký omyl.

Toto volanie má byť predovšetkým heslom zdravých a silných, ktorí prijali od Pána mnoho darov tela i ducha.

Vôľu Božiu nám treba v živote plniť nielen pasívne, ale aj aktívne. Treba ju i konať, nielen trpieť - a konať ju tak, ako ju vykonávajú anjeli v nebi, ktorí stále stoja pred tvárou Najvyššieho a dávajú pozor i na ten najmenší jeho pokyn.

„Ako v nebi, tak i na zemi...“

A čo je vôľa Božia, čo od nás chce Boh, to nám jasne hovoria sväté Božie evanjeliá: Vôľa Božia je, aby sme sa stali svätými...

Čo dnes vykonám pre svoje posvätenie a pre posvätenie iných?

Milí priatelia, prajem Vám zo srdca, aby sme s radosťou pracovali na našom posväcovaní!

8.december 2014

Otče náš,... Príď kráľovstvo tvoje...

Pozri na náboženskú mapu sveta. Sotva jedna tretina je označená bielou farbou, farbou radosti z prijatia evanjelia. Dve tretiny nepoznajú Otca...A keby sa mal graficky znázorniť duševný stav i tej jednej tretiny, možno by pohanstvo zaujalo zas dve tretiny grafického kruhu...

Denne toľko kresťanov volá k Otcovi: „Príď kráľovstvo tvoje: a predsa také malé je to jeho panstvo vo svete i v nás.

Príčina?

Zle sa modlíme - a zvlášť túto druhú prosbu tejto Ježišovej modlitby.

Toto zvolanie nie je len prosba. To je predovšetkým bojový výkrik – výzva do práce. Na to nesmieme zabúdať. To nemajú byť len slová, ale predovšetkým skutky!

Druhú prosbu Ježišovej modlitby sa treba modliť s vyhrnutými rukávmi...

Veď Otec neuskutoční svoje kráľovstvo v nás bez nás - a iných ľudí včlení doňho tiež len pomocou ľudí...

Nie je kresťan, kto je ním len pre seba. Nie je dobrý kresťan, kto sa neusiluje o to, aby všetci boli dobrými kresťanmi! Či to nerobila aj Panna Mária?

Čo teda mám robiť?

Nájdem si dnes príležitosť urobiť niekoho viac kresťanom. Ak sa mi tým nepodarí urobiť lepším iného, podarí sa mi tou snahou urobiť lepším seba. A ak tento môj pokus nebude môcť byť skutok, bude to, istotne, aspoň modlitba.

Milí priatelia, prajem Vám v tomto predvianočnom čase zakúsiť nevysloviteľnú Božiu lásku, ktorá sa na nás zjavila cez Ježiša Krista!

1.december 2014

Milí priatelia, prijmite niekoľko slov na ďalšiu prosbu s najkrajšej modlitby, lebo vyšla z Ježišových úst a predovšetkým jeho srdca.

Otče náš... Posväť sa meno tvoje...

Úzkostlivo dbáme o to, aby sa naše meno všade s úctou spomínalo. Veď je to náš najvzácnejší poklad, veď aj keď všetko stratíme, vždy sme ešte dosť bohatí, ak máme úctu u ľudí.

Naše dobré meno chráni Boh pred poškodením ôsmym prikázaním. No nezabúda ani na svoje. Proti jeho zneuctievaniu postavil druhé prikázanie z Desatora. Lebo chce, aby všetky jeho vlastnosti vyvolávali v našich dušiach vždy zodpovedajúce ozveny: spravodlivosť - spasiteľný strach pred zlým skutkom; všemohúcnosť - dôveru v jeho pomoc; velebnosť - posvätnú úctu; zvlášť, ale aby jeho otcovstvo plodilo v našich srdciach zodpovedný cit synovstva a lásky, tej opravdivej, ktorá je zárukou našej budúcej slávy a nepomíňajúcej radosti...

Čo teda budem robiť?:

Pripomeniem si častejšie jednotlivé Božie mená: Spravodlivosť, Všadeprítomnosť, Všemohúcnosť, - ale zvlášť jeho otcovskú a láskavú Starostlivosť o mňa a o nás...

30. november 2014

Milí priatelia, pokračujme v našom zamyslení o Otcovi, ktorý je naším Otcom, teda každého človeka a ktorý je na nebesiach...

Otče náš, ktorý si...

Niektorí z našej božsko -ľudskej rodiny nerozumne zatúžili po neviazanosti, a preto presviedčajú seba a iných, že my ľudia nemáme spoločného Otca.

A ak vraj nejaký bol, tak už iste dávno umrel, a preto si každý môže robiť, čo sám chce.

Niet Boha - a preto môže silný biť slabého, bohatý využívať chudobného, zlý dobrého.

Niet Boha - tak hovoria jedni, aby mohli biť a utláčať; a druhí to za nimi opakujú, aby sa im mohli pomstiť.

My im denne protirečíme, keď opakujeme v modlitbe: „Otče náš, ktorý si...“ No slabé by bolo naše protirečenie, keby spočívalo len v slove. Toho sme si plne vedomí. Preto, zachovávajúc Otcove prikázania, voláme skutkom proti skutku: „Otče náš, ktorý si...“

Otče náš, ktorý si na nebesiach...

„Ubi páter, ibi patria. - Kde je otec, tam je otčina.“ A náš Otec je na nebesiach.

Zem nie je naším domovom. Tu nebývame. To je iba most, po ktorom máme prejsť z jedného brehu večnosti na druhý. To je prechod zo stvoriteľskej ruky Božej do oblažujúcej Otcovej dlane...

Krásne sú rozkvitnuté lúky, dozrievajúce obilné polia, šumiace zelené háje, ale to ešte nie je vlasť.

Velebné sú snehom a slnkom skrášlené horské temená, ale to ešte nie je nebo.

Sladko je v objatí Adamových dcér a rozkošné sú bozkávajúce detské ústočka, ale i toto je ešte stále cudzina. Keď sa človek v tom všetkom pokochá, povie s Augustínom: „Nespokojné je naše srdce, pokým nespočinie v tebe, ó, Bože!“

Otčina je tam, kde je Otec.

Zadívaj sa cez most svojho života na druhý breh, tým smerom, kde je nebo, naša pravá vlasť, a popros Boha, aby ťa zachránil od toho strašného omylu, ktorému toľkí podliehajú, keď hľadajú svoj konečný cieľ, svoje spočinutie tu vo vyhnanstve - tu v tomto Babylone.

Čo urobím? Okrem iného aj poprosím:

Pane, daj nám sily prekričať všetky tie hriešne nezmysly, ktoré sa dnes slovami i skutkami hlásajú vo svete. Daj nám sily byť živými a stálymi dôkazmi tvojej existencie. Daj nám milosť byť tvojimi deťmi - lebo kde sú deti, tam bude svet musieť priznať Otca.

Prajem Vám požehnaný prípravný čas na sviatky Kristovho narodenia a tešme sa teraz všetci na sv. Mikuláša.

23. november 2014

Milí priatelia, aj dnes Vás pozývam na spoločné zamyslenie sa nad úžasnou pravdou našej viery a to sú prvé slová modlitby, ktorú nás naučil sám Pán Ježiš – Syn nebeského Otca.

OTEC

Modlitba je neviditeľná ruka, ktorou sa dotýkame Boha. Modlitba, ktorú nás naučil Ježiš, je ruka, ktorou objímame Otca. Otče náš...
Boh mi je Otcom. - Otec!

Najradostnejšie zvolanie, aké zem vysiela k nebu... Veď v tom je moja veľkosť i moja spása, že som dieťaťom takého Otca. V tom je celá moja nádej a radosť.

Predstavme si tie dve otvorené náručia a tie dva radostné výkriky: otec! - dieťa! - ktoré sa stretajú na ceste medzi zemou a nebom.

Predstav si i pri svojich 20-30 rokoch (možno menej alebo aj viac) svoje nemohúce, nadrapujúce sa detstvo a všemohúce, skláňajúce sa Božie otcovstvo...

Ďakuj Duchu Svätému, veď práve on - ako podstatná Láska - spôsobuje ten dvojitý pohyb; on otvára obe náručia. On volá v nás: Otče! - a v Otcovi k nám: dieťa!

Zlož ruky detsky dôverne a zavolaj na Otca. Ozve sa ti v srdci svojím spôsobom. Počúvaj...

Uvedom si svoje detstvo a uvedomuj si ho celý deň, celý život. Lebo i tu platí, čo povedal Pán Ježiš: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského.“ - To je podmienka: musíš byť Otcovým dieťaťom, ak chceš raz byť i jeho dedičom.

Čo mám teda robiť?

Budem sa dnes v duchu stavať pred Otcom do postoja dobrého dieťaťa.

OTČE NÁŠ

Nie iba môj, ale náš. A nás detí je mnoho. Sme veľká rodina nebeského Otca.

Sú medzi nami dobrí i zlí bratia, sväté i hriešne sestry, - ale máme sa všetci radi. Zlých milujeme tým, že im odpúš¬ťame a že ich karháme; dobrých tým, že si ich uctievame a oslavujeme.

O chorých a slabých sa staráme so zvláštnou láskou. Tých, ktorým dal Otec na starosť naše časné i večné blaho, vo všetkom ochotne poslúchame - tak ako jeho samého.

Keď prídeme k bratom, ktorí obývajú iné morské brehy, cítime sa ako doma. Nikdy sme sa nevideli, a predsa sa v láske objímame, prekračujúc hranice spoločenských vrstiev i územných celkov...

Niektorým dal Otec do opatery väčšie majetky, aby ich užívali a dali užívať, ale my im nezávidíme, lebo veď všetko je Otcovo, a teda všetko je naše.

Brat, sestra, skloňme hlavu a so zahanbením prosme Otca o odpustenie, že toto, čo tu o sebe čítame, nie je vždy pravda. Prosme za seba a prosme aj za iných, veď sme jedno, sme jedna rodina...

A ďakujme mu, že sa neprestáva chovať k nám ako Otec ani vtedy, keď my úplne zabúdame, že sme bratia a sestry - že sme jeho deti...

Čo mám teda robiť?

Pri každom stretnutí s človekom si budem pripomínať, že som mu brat, sestra, a tak sa k nemu aj správať.

Prajem Vám požehnaný prípravný čas na sviatky Kristovho narodenia.

16. november 2014

Milý priatelia, venujme sa nasledujúce dní znameniu kríža, ktorý by mal poznať každý kresťan a často ho používať.

Znak svätého kríža

Často sme už videli - ba azda aj sami skúsili - ako sa bolesťou zvíjalo srdce na troskách milovaného diela; ako plakal človek, že sa mu pokazilo to, čo chcel priviesť ku šťastnému koncu.

Prečo?

Najčastejšie preto, že zabudol na začiatku prežehnať seba a svoju prácu. Začal vo svojom mene, v mene človeka, v mene svojich svalov a svojho umu - a nie v mene Otca i Syna i Svätého Ducha ... Vynechal Boha, a to sa mu vypomstilo, a preto musel bolestne konštatovať so žalmistom: „Nisi Dominus aedificaverit domum, in vanum laborant qui aedificant eam. - Ak Pán nestavia dom, máme sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“ Sú už vopred odsúdené na tragický zánik všetky diela, ktoré sa rodili bezbožne, ktoré tvoril človek bez myšlienky na trojjediného Boha.

Čo teda urobím?

V budúcnosti pred každým svojím podujatím, pred každou prácou vyznám svoju slabosť a Božiu silu znakom svätého kríža.

Prežehnanie je nádherný symbol, dômyselná skratka Kréda - Verím, - ale predovšetkým priliehavý a nepostrádateľný úvod do každého ľudského podnikania.

Z nedôvery vo vlastné sily rodí sa v nás dôvera vo všemohúcu silu Božiu, ktorá je taká veľká, že nás núti volať s apoštolom Pavlom: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

Rozumie sa, milosť predpokladá prirodzenosť a Boh pomôže len tam, kde sa človek namáha. - Prácu, ktorá nejestvuje, Boh ani podporiť, ani požehnať nemôže...

Keď začíname dielo a kladieme pritom na seba znak svätého kríža, vyznávame, že prijímame na seba utrpenie spojené s prácou tak ochotne, ako Ježiš, ktorý keď šiel dovŕšiť svoje vykupiteľské dielo, vzal na seba kríž a všetko, čo s ním súviselo...

Pri dotyku čela žiadame Otca o múdrosť, pri dotyku hrude Syna o lásku a keď sa dotýkame pliec, prosíme Svätého Ducha o silu.

V stredoveku sa chodilo do boja proti neveriacim na čele s krížom. Aj v novoveku sa musí s krížom na čele začínať každodenný boj o časné i večné blaho.

Otec a Syn, pohnutí Láskou, ktorou je Duch Svätý, sa rozhodli, že nám Synovov smrťou na dreve kríža ukážu, ako veľmi nás milujú.

Znak svätého kríža je teda pripomienka Božej lásky k nám. - Ale by mal byť aj výrazom našej lásky k Bohu...

Ako smutno je hľadieť na kresťana, ktorý koná tento znak lásky bez lásky - mechanicky nedbalo.

Ježiš sa kvôli nám nezdráhal natiahnuť ruky do polohy čo najnepohodlnejšej, znášal ochotne bolestné vykĺbenie a tri hodiny zostal tak na kríž pribitý - a my hľadáme pri konaní tohto posvätného znaku to najväčšie pohodlie?

Bože, ako veľmi urážame tvoju lásku, najmä tým, že si túto nedbalosť už ani len za chybu nepokladáme!

Čo teda urobím?

V tomto začnem nápravu hneď, a to najprv u seba — a začnem ju: v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen

9. november 2014

Dnes Vás, milí priatelia, pozývam zamyslieť s nad nadchádzajúcim Slovom života. Kiež by sme spoznali, že jediným a opravdivým zdrojom života je Boh.

Slovo života – November 2014

„Veď u teba je zdroj života“ (Ž 36, 10)

Toto slovo Písma nám prezrádza čosi, čo je tak veľmi dôležité pre život, že sa stáva nástrojom na zmierenie a otvorenosť pre život v spoločenstve. V prvom rade nám hovorí o tom, že jediným zdrojom života je Boh. V ňom, v jeho stvoriteľskej láske má pôvod celý svet a stáva sa domovom pre človeka. On je ten, ktorý nám dáva život i všetky jeho dary. Žalmista dobre pozná drsnosť podmienok a nedostatok vlahy na púšti, vie teda, aký významný je zdroj vody spolu so životom, ktorý okolo nej prekvitá, takže nemohol nájsť krajší obraz na ospievanie stvorenia ako rieky vytekajúcej z Božieho lona. A tak mu prúdi zo srdca oslavná pieseň uznania. Toto je prvý krok, ktorý treba urobiť, i to prvé, čo treba prijať zo slov žalmu: chváliť Boha a ďakovať mu za jeho diela, za nádhery sveta a za živého človeka, ktorý je jeho slávou, ale aj jediným stvorením, ktoré mu vie povedať:

„Veď u teba je zdroj života“

Otcovej láske sa však videlo primálo iba preriecť slovo, ktorým všetko stvoril. Chcel, aby sa jeho Slovo samo zaodelo naším telom. Boh, sám pravý Boh, sa v Ježišovi stal človekom a priniesol na zem zdroj života. Prameň všetkého dobra, všetkého stvoreného a všetkého šťastia prišiel a ostal medzi nami, aby sme ho mali takpovediac na dosah ruky. Sám Ježiš hovorí: „Ja som prišiel, aby mali života aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Všetok čas a priestor nášho života naplnil sebou. A chce zostať s nami navždy, aby sme ho mohli poznávať a milovať v tých najrozmanitejších veciach. Niekedy nám napadne: „Aké krásne by bolo žiť v Ježišových časoch!“ Lenže jeho láska našla spôsob, ako byť s nami nielen na malom kúsku palestínskeho územia, ale na každom kúsku zeme: sprítomňuje sa v Eucharistii, ako prisľúbil. Ňou sa môžeme ovlažiť, nachádzať v nej pokrm a udržiavať sa pri živote.

„Veď u teba je zdroj života“

Ďalším prameňom, v ktorom nájdeme živú vodu Božej prítomnosti, sú brat a sestra. Je ním každý blížny, ktorý prechádza popri nás, najmä núdzny. Keď mu prejavujeme lásku, nesmieme v ňom vidieť toho, kto prijíma naše dobré skutky, ale svojho dobrodinca, lebo nám prináša Boha. Totiž keď v ňom milujeme Ježiša [„Bol som hladný..., smädný..., pocestný..., vo väzení...“ (Mt 25, 31 – 40)], dostávame za to Ježišovu lásku a jeho život, pretože on sám, prítomný v našich bratoch a sestrách, je ich zdrojom.

Prameňom bohatým na vodu je aj Božia prítomnosť v nás. On sa nám neprestajne prihovára, treba len počúvať jeho hlas, a tým je svedomie. Čím viac sa usilujeme milovať Boha a blížneho, tým silnejší a zreteľnejší je jeho hlas v porovnaní s ostatnými. Existuje však osobitná chvíľa, počas ktorej môžeme prežívať v sebe jeho prítomnosť tak ako nikdy. Je to vtedy, keď sa modlíme a snažíme sa v priamom spojení s ním ísť čo najhlbšie, až na dno svojej duše, kde prebýva. Je tam ako nevysychajúce hlbinné žriedlo, ktoré je nám stále naporúdzi a môže kedykoľvek uhasiť náš smäd. Postačí zavrieť na okamih okenice duše a sústrediť sa, a nájdeme tento zdroj i uprostred najvyprahnutejšej púšte. Dovtedy, kým nedosiahnem túto jednotu s ním, v ktorej cítim, že už nie som sám, lež sme dvaja: on vo mne a ja v ňom. A tak – vďaka jeho daru – sme jedno, ako voda a zdroj, ako kvet a jeho semeno.

Slová žalmu nám budú pripomínať, že jedine Boh je zdrojom života, čiže aj plnosti spoločenstva, pokoja a radosti. Čím viac budeme piť z tohto prameňa, čím viac budeme žiť zo živej vody, ktorou je jeho slovo, tým si budeme bližší a budeme nažívať ako bratia a sestry. Potvrdí sa to, čo hovorí druhá časť verša citovaného žalmu (podľa talianskeho ekumenického prekladu): „Keď nás ty osvecuješ, žijeme vo svetle.“ Ľudstvo očakáva práve toto svetlo.

Chiara Lubichová

Priatelia, radi a často prichádzajme k tomuto nevyčerpateľnému zdroju života.

DUŠIČKOVÉ OBDOBIE 2014

Milovaní priatelia, blíži mesiac november, na začiatku ktorého si spomíname na tých, ktorí nás predišli na večnosť a sú v nebi alebo v očistci.

Iste nikomu neželáme, aby sa dostal do pekla, lebo veríme v nesmierne Božia milosrdenstvo.

Nasledujúca myšlienka Z Listu svätého pápeža Klementa Prvého Korinťanom nám hovorí práve o tom, čo máme robiť, aby sme tú blaženú večnosť dosiahli.

Kráčajme cestou pravdy

Oblečme si svornosť, buďme pokorní a zdržanliví, vyhýbajme akémukoľvek ohováraniu a osočovaniu a svoju spravodlivosť dokazujme činmi, nie slovami. Veď povedal: „Kto veľa hovorí, mal by aj počúvať; alebo si mnohovravný muž myslí, že je spravodlivý?“

Musíme teda mať ducha ochotného konať dobro, lebo všetko prichádza od Boha. „Hľa, Pán, a jeho odmena ide pred ním, aby odplatil každému podľa jeho skutkov.“ Preto povzbudzuje nás, čo v neho celým srdcom veríme, aby sme neboli leniví a záhaľčiví na nijaké dobré dielo. Naša chvála a dôvera nech spočíva v ňom. Podriaďujme sa jeho vôli a majme živo pred sebou ten ohromný zástup jeho anjelov, ako stoja pred ním, aby plnili jeho vôľu. Lebo Písmo hovorí: „Desaťtisíce desaťtisícov stáli okolo neho a tisíce tisícov mu slúžili a volali: Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov; celé stvorenie je plné jeho slávy.“

Aj my teda, vedení svedomím, svornosťou združení v jedno, vytrvalo volajme akoby jednými ústami k nemu, aby sme sa stali účastnými na jeho veľkých a slávnych prisľúbeniach. Lebo hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, aké veľké veci pripravil tým, ktorí ho očakávajú.“

Milovaní, aké veľké a obdivuhodné sú Božie dary! Život v nesmrteľnosti, vážnosť v spravodlivosti, pravda v slobode, viera v dôvere, vyrovnanosť v svätosti. A toto všetko je v oblasti nášho poznania. Aké sú potom dary, ktoré pripravuje tým, čo ho očakávajú?! Iba najsvätejší Stvoriteľ a Otec vekov pozná ich veľkosť a krásu.

Ak teda chceme mať účasť na prisľúbených daroch, usilujme sa urobiť všetko, aby sme patrili do počtu tých, čo ho očakávajú. Ale ako to dosiahnuť, milovaní? Tak, že bude naše zmýšľanie vierou zakotvené v Bohu, že budeme usilovne hľadať to, čo je milé a príjemné jemu, že budeme robiť to, čo zodpovedá jeho svätej vôli, že pôjdeme cestou pravdy a odhodíme od seba akúkoľvek nespravodlivosť.

Milí priatelia, prajem Vám, aby ste počas nasledujúcich dní (osobitne 1 a 2. novembra), keď pôjdeme do chrámu a na naše cintoríny, zažili Božiu blízkosť...

5. otóber 2014

Milí priatelia, život nám tak rýchlo ubieha, že človek akoby nemal čas zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, čo robí, čo prežíva alebo o týchto veciach sa porozprávať s ľuďmi okolo. Píšem to preto, lebo aj ja som sa nepodelil s vami o myšlienku v posledných dňoch pre zaneprazdnenosť. a keďže v utorok odchádzam do kúpeľov, aj teraz Vám ponúkam myšlienku, ktorá dúfam, bude nás sprevádzať počas celého tohto mesiaca. Hovorí sa tu o Eucharistii. Ako je dôležité, aby sme ju často prijímali a tiež uvažovali nad tým, koho vlastne prijímame a kvôli čomu. V nasledujúcich riadkoch môžeme nájsť odpoveď:

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6, 35)

Ján na jednom mieste vo svojom evanjeliu rozpráva o tom, ako Ježiš na druhý deň po rozmnožení chlebov v Kafarnaume v obsažnom rozhovore okrem iného povedal: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6, 27).

Ježišovým poslucháčom je jasné, že je to narážka na mannu, ale aj na očakávanie „ďalšej“ manny, ktorá príde z neba v mesiášskom čase.

O chvíľku, počas toho istého rozhovoru, pred zástupom, ktorý je stále nechápavý, Ježiš vyhlási, že on sám je ten pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba, čomu treba uveriť:

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Ježiš sa už vidí chlebom. To je vlastne posledná pohnútka jeho života tu na zemi. Byť chlebom, ktorý sa bude jesť. Byť chlebom, aby nám tak dal svoj život, aby nás pretvoril na seba. Až potiaľ bol poslucháčom duchovný zmysel týchto slov s ich odvolávaním sa na Starý zákon jasný. No rozhovor sa stáva záhadným a vyvoláva odpor, keď potom Ježiš o sebe vyhlási: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51b) a „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53).

Zvestovanie Eucharistie pohoršilo a odradilo veľký počet učeníkov. Pritom ide o najväčší Ježišov dar, ktorý chce odovzdať ľudstvu: svoju prítomnosť vo sviatosti Eucharistie, ktorá sýti dušu i telo a na základe dôverného spojenia s Ježišom poskytuje i plnosť radosti.

Koho živí tento chlieb, ten už nemá dôvod po ničom lačnieť. Každú našu túžbu po láske a pravde nasýti ten, ktorý sám je Láska a Pravda.

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Tento chlieb nás ním živí, kým sme tu na zemi. Lenže nám bol daný aj preto, aby sme i my z našej strany mohli nasycovať duchovný a telesný hlad ľudí okolo nás.

Svet neprijíma natoľko zvesť Krista na základe Eucharistie, ako skôr na základe života kresťanov, živených touto Eucharistiou a Slovom, keď počas ohlasovania evanjelia sprítomňujú Krista medzi ľuďmi svojím životom a svojimi slovami.

Vďaka Eucharistii sa život kresťanského spoločenstva stáva životom samého Ježiša, čiže životom, ktorý je potom schopný dávať lásku a život samého Boha i ostatným.

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Cez podobu chleba nás Ježiš učí aj pravdivejší, „kresťanskejší“ spôsob, ako milovať svojho blížneho.

Čo totiž znamená milovať?

Milovať znamená „zjednocovať sa“ so všetkými, zjednocovať sa s nimi vo všetkom, po čom túžia, aj v tých najmenších a najbezvýznamnejších veciach a v takých, na ktorých nám málo záleží, no ostatných zaujímajú.

Ježiš dal príklad na takéto prejavovanie lásky priam uchvacujúcim spôsobom, keď sa stal pre nás chlebom. Robí sa chlebom, aby mohol vstúpiť do každého človeka, aby ho bolo možné jesť, aby sa mohol s každým spojiť, aby mohol slúžiť a milovať všetkých.

Aj my sa máme až do tej miery zjednocovať s druhými, že sa im vydáme ako pokrm. Toto je láska, zjednotenie sa s inými natoľko, aby mali pocit, že ich naša láska živí, pozdvihuje a strháva.

Chiara Lubichová

Milí priatelia, kiež by sme túžili prijať Ježiša v Eucharistii každý deň a kiež by nás to viedlo k väčšej láske k Bohu i k blížnym....

15. september 2014

Milí priatelia, iste mi dáte za pravdu, že najviac nás teší v našom živote to že v našej rodine, v našej farnosti či inom spoločenstve vieme dobré medi sebou vychádzať, keď sa navzájom rešpektujeme, keď si prejavujeme úctu, lásku a pomoc. Ale vieme všetci, že to nie je vždy tak a to nás trápi a chceme urobiť niečo, aby to bolo také, aké to má byť, aby sme boli spokojní my a predovšetkým náš Pán, Ježiš Kristus.

Hľa, tu máme návod ako to robiť. Skúsme sa dnes i nasledujúce dni zamýšľať nad nasledujúcim Slovom života na tento mesiac.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“ (Rim 15 7)

Tieto slová sú jedným zo záverečných odporúčaní, ktoré dáva svätý Pavol vo svojom liste rímskym kresťanom. Toto spoločenstvo, podobne ako mnohé iné, roztrúsené v grécko-rímskom svete, tvorili veriaci pochádzajúci sčasti z pohanstva, sčasti zo židovstva, čiže zmýšľaním, kultúrou a duchovnou vnímavosťou veľmi odlišní. Táto odlišnosť bola príležitosťou na posudzovanie, predpojatosť, oddeľovanie a neznášanlivosť jedných voči druhým, čo sa celkom iste nezhodovalo s postojom prijímať sa navzájom, ktorý by od nich chcel Boh.

V snahe pomôcť im apoštol nenachádza účinnejší spôsob než to, že im pripomína milosť ich obrátenia. Tá skutočnosť, že ich Ježiš povolal k viere a dal im dar svojho Ducha, bola hmatateľným dôkazom lásky, s akou Ježiš prijal každého jedného z nich. Navzdory ich minulosti a rozličnosti pôvodu ich Ježiš prijal, aby z nich utvoril jedno telo.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Tieto slová svätého Pavla nám pripomínajú jeden z najpôsobivejších prejavov Ježišovej lásky. Je to láska, s akou Ježiš počas svojho pozemského života prijímal všetkých, najmä tých najopovrhovanejších, najnúdznejších a najodcudzenejších. Práve láska, s akou Ježiš všetkým venoval svoju dôveru, úprimnosť a svoje priateľstvo, rúcala postupne všetky prekážky, čo ľudská pýcha a sebectvo vytvorili vo vtedajšej spoločnosti. Ježiš sa stal verejným prejavením sa lásky nebeského Otca, s akou úplne prijíma každého z nás, lásky, akú máme mať v dôsledku toho jedni voči druhým aj my. Toto je prvotný Otcov zámer s nami; preto nemôžeme vzdať Otcovi väčší hold ako ten, že sa budeme snažiť jedni druhých navzájom prijímať tak, ako nás prijal Ježiš.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac?

Ono vlastne upriamuje našu pozornosť na jeden z prejavov nášho sebectva, ktorý sa veľmi často vyskytuje a – povedzme si to úprimne – veľmi ťažko sa prekonáva. Je to snaha izolovať sa, odmietať, zavrhovať, vylučovať druhého preto, že je odlišný od nás a mohol by rušiť náš pokoj.

Budeme sa teda snažiť žiť toto Slovo života predovšetkým v našich rodinách, združeniach, spoločenstvách, pracovných skupinách, odstraňovať zo svojho vnútra posudzovanie, odmietanie, predsudky, nevraživosť, neznášanlivosť s tým či oným blížnym, ktoré tak ľahko vzbĺknu a tak často sa vyskytujú. Navyše veľmi zoslabujú a ako hrdza kazia ľudské vzťahy, zamedzujú a blokujú vzájomnú lásku.

Ďalej si zaumienime, že všeobecne v spoločnom živote sa budeme usilovať Ježišovu prijímajúcu lásku prejavovať každému blížnemu, ktorého Pán postaví vedľa nás, najmä tým, ktorých sa spoločenský egoizmus snaží čo najľahšou cestou vylúčiť alebo odvrhnúť.

Prijať toho druhého, odlišného od nás, patrí k základom kresťanskej lásky. Je to východisko, prvý stupienok na vytvorenie civilizácie lásky, tej kultúry spoločenstva, ku ktorej nás Kristus vyzýva najmä dnes.

Chiara Lubichová

Milí priatelia, kiež Pán svojim milosrdenstvom a cez naše úsilie zmení vzťahy v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách...

8.september 2014

Milí priatelia, nedá mi, aby som sa nevrátil k uplynulému týždňu v našej farnosti. Som nesmierne rád, že sme mohli spoločne prežiť od 1. do 7. septembra duchovnú obnovu aj odpustovú slávnosť v našej farnosti.

Boli to z duchovného hľadiska krásne dni a som rád, že mnohí z našej farnosti to vedeli využiť: napriek zamestnaniu prišli večer do chrámu, aby sa mohli vyspovedať a nasýtiť svoju dušu Božím slovom a Eucharistiou.

Mnohí z Vás ste nechali prácu na poli či v záhradke a prišli ste pomodliť sa spolu Akatist požehnania rodín, tiež v piatok zúčastniť sa krížovej cesty, v sobotu spievať a rozjímať na večierni nad textami sviatku Narodenia presv. Bohorodičky, v nedeľu sláviť slávnostnú sv. liturgia spolu s kňazmi.

Preto chcem zo srdca poďakovať kurátorom, kantorke Gabike a jej pomocníčkam, mládeži, miništrantom, deťom, rodinám a tým, ktorí upratali a vyzdobili náš chrám a tiež všetkým, ktorí prišli počúvať Krista a stretnúť sa s ním vo sviatosti zmierenia, v jeho slove a v Eucharistii a pričinili sa o tento pekný priebeh našej slávnosti. Prosím Pána, aby to všetko sa hlboko vrylo do našich sŕdc a prinieslo tridsaťnásobnú, či šesťdesiatnásobnú a možno aj stonásobnú úrodu.

Pán Boh zaplať!

A nezabudnite, že náš chrám je stále otvorený pre všetkých hľadajúcich pokoj, lásku, Božiu blízkosť, zmierenie...

Prajem Vám požehnaný čas!

1. september 2014

Milí priatelia,jak radi sa stretáme s priateľom, ktorému môžeme povedať všetko, alebo jednoducho len tak pri ňom mlčíme a cítime jeho blízkosť. Modlitba, o ktorej hovorí Carlo Carretto, je takýmto miestom

Ruženec

S modlitbou je to ako s láskou: na začiatku prevyšujú slová, vedú sa rozhovory. Potom nastane ticho a začneme sa vyjadrovať v jednoslabičných slovách. V ťažkostiach stačí len pokyn, pohľad, vlastne nič, stačí milovať.

Nadíde teda čas, keď slovo je nazvyš a meditácia je priťažká, takmer nemožná.

Je to čas jednoduchej modlitby, čas, keď sa duša zabáva s Bohom len jednoduchým milujúcim pohľadom, aj keď často sprevádzaným horkosťou a utrpením. V tomto čase rozkvitajú takzvané litánie: čiže nekonečné opakovanie rovnakých vyjadrení, chudobných na slová, ale bohatých obsahom. „Ave Maria...“, (Raduj sa, Mária) „Ježišu, milujem ťa...“, „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, .zmiluj sa nado mnou...“.

Je to čas ruženca, preživaného ako jedna z najvyšších modlitieb. Často som bol prítomný na živých rozhovoroch o ruženci. Názory za i proti. Ale nakoniec som nebol nikdy úplne uspokojený. Bolo to na púšti, kde som pochopil, že tí, čo viedli tieto rozhovory, ešte nepochopili podstatu tejto modlitby.

Ruženec patrí k tým modlitbám, ktoré o málo predchádzajú, alebo sprevádzajú kontemplatívnu modlitbu Ducha... Ak meditujete, uvoľňujete sa. Ak ale hlboko milujete ruženec (alebo podobnú modlitbu), a nedokážete stráviť deň bez toho, aby ste sa ho nemodlili, znamená to, že ste ľuďmi modlitby. Ruženec je ako ozvena vlny, ktorá doráža na breh, na Boží breh: „Ave Maria... Ave Maria... Ave Maria“, alebo: Raduj sa... Raduj sa... Raduj sa..., alebo: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym. Pane Ježišu Kriste... Pane Ježišu Kriste...

Je to ako ruka matky na kolíske dieťaťa, je to ako znak vzdania sa každého ľudského uvažovania o modlitbe, aby sme definitívne prijali našu malosť a našu biedu. Ruženec je miestom stretnutia sa s Večnosťou, s Láskou..., s Milosrdenstvom...

Prajem Vám požehnaný čas!

24. august

Milí priatelia, objavil som nádherné zamyslenie od Carla Carretta o modlitbe. Je radostné vedieť, že modlitba je čosi také jednoduché ako Boh sám.

Prajem Vám, aby nasledujúce slová sa stali balzamom pre dušu každého z Vás, podobne ako pre moju.

Sme tým, za čo sa modlíme

Toto môžeme povedať – je to pravda. Stupeň našej viery je stupňom našej modlitby, sila našej nádeje je silou našej modlitby, teplo našej lásky je teplom našej modlitby. Nič viac a nič menej.

Naša modlitba mala počiatok, pretože i my sme mali svoj počiatok. Ale nebude sa končiť a dovedie nás do večnosti a bude dychom našej kontemplácie (nášho vnímania) zanietenej Bohom, spevom našej večnej radosti. Modlitba je slovo, ktoré sa neustále mení, aj keby sa donekonečna opakovala tými istými slabikami a tým istým tónom hlasu. Mení sa len duch Pána, ktorý ju oživuje. A On sa nikdy neopakuje, je stále iný.

Svätá Bernadeta Soubirousová, ktorá nevedela povedať iné, len „Ave Maria“ (čiže: Raduj sa, Mária), alebo mystik, ktorý nedokáže opakovať nič, len „Bože“, alebo „Pane, zmiluj sa“, majú takú bohatú a osobnú modlitbu, akú si len možno predstaviť, pretože pod závojom tohto jediného slova je celý duch Ježiša, ktorý je duchom Otca.

Aby sme správne pochopili modlitbu, musíme sa s Bohom zhovárať. Existujú tu teda dva póly: Jeden je malý a slabý a je ním moja duša. Druhý ohromný a všemocný a to je Boh. Ale tu narážame na prvé prekvapenie: že On, taký veľký, sa znížil k rozhovoru so mnou, takým malým. On, Stvoriteľ, sa rozpráva so mnou, stvorením. Nebol som to ja, ktorý som potreboval modlitbu, bol to On, ktorý ju chcel. Nie ja som stvoril jeho, ale On stvoril mňa. Márne by bolo moje hľadanie jeho, ak by pred všetkými vekmi nehľadal On mňa.

Nádej, na ktorej spočíva moja modlitba, je v skutočnosti to, že je to On, ktorý žiada moju modlitbu. A ak idem na stretnutie s Ním, tak len preto, že On ma tam už očakáva.

Prajem Vám požehnaný zvyšok leta!

17. august

Milí priatelia, nedávno som bol v nemocnici na jedno vyšetrenie a všimol som si, že na chodbách je napísané: Ticho lieči. Ani nevieme, aká je to veľká pravda aj pre nás kresťanov. Je veľmi dôležité aj v chráme pri bohoslužbách, alebo doma, či na prechádzke vedieť sa odovzdať tichu, v ktorom sa môžeme stretnúť s našim Bohom. Myslím si, že aj na veľkých odpustových slávnostiach by sa nemalo na to zabúdať.

Aj Carlo Carretto vedel aká je to nádherná chvíľa byť ticho a rozprávať sa pritom s Bohom. Tu je jedna z jeho skúsenosti. Kiež aj nás povzbudí hľadať tiché chvíle v živote, aby sme sa mohli stretnúť so živým Bohom.

Chvíle s Bohom

Počas dňa som nikdy nemal problémy pohybovať sa medzi ľuďmi, ale večer... áno, večer som sa vždy snažil postaviť si stan čo najďalej, aby som sa tešil zo sústredenia, a vychutnával „veľké ticho“.

Keď zapadne slnko po celodennej námahe, vietor na púšti sa utíši a tiež i páľava. Zdá sa, akoby opäť ožila.

Nastala chvíľa pokoja! Rozložíš si oheň.

Je to prvá vec, ktorú musíš urobiť, aby zovrela voda na polievku, do ktorej si nadrobíš chlieb.

Posilnený teplou polievkou a niekoľkými datľami, prihodíš na oheň posledné kusy dreva, ktoré ti ostalo, aby si týmto fantastickým svetlom ožiaril svoj chrám pod nebom posiatym hviezdami.

Potom sa trochu vzdiaľ, usaď sa na dunu, či na kameň, a bez náhlenia, bez pýchy, bez programu sa začni modliť.

Bratia moji, nikdy vám presne nevysvetlím, čo znamená takto zostať hodiny a hodiny s Bohom, v nesmiernosti noci.

Nezriekajte sa ich, aj keby vás to stálo nejakú počiatočnú námahu a budete musieť prelomiť ľady prvého stretnutia s ostrím vašej viery.

V tomto boji nezostanete sami. Niekedy sa mi stávalo, že prešla aspoň hodina, kým som sa znovu našiel, kým som sa oddal modlitbe. Aj ja som sa naučil, čo znamená bojovať s anjelom, ako sa to prihodilo Jakubovi v tú noc prechodu (pozri Kniha Genezis 32).

Naučil som sa, aká nevyhnutná je očista v modlitbe, a že sa netreba vzdávať pri prvých ťažkostiach. Ale naučil som sa pociťovať to, čo príde po prvom chlade, pozorovať prvé znaky Božieho pokoja, okúsiť Božiu prítomnosť, vychutnávať jeho zjavenie.

Príjemnosť modlitby nemá hraníc, ako nemá hraníc ani jej vyprahnutosť to sú nezameniteľné znaky Božieho pôsobenia v nás a nikdy ich nebudete môcť držať v rukách, nikdy nebudete schopní predvídať, čo príde. Dianie je vždy v Božích rukách.

Drahí priatelia, prajem Vám veľa krásnych stretnutí s naším Bohom v tichu chrámu alebo aj prírody...

3. august 2014

Milí priatelia, pred nami je sviatok Premenenia nášho Pána Ježiša Krista. Tajomstvo tohto sviatku je veľké a obohacujúce. Aby sme ho mohli viac duchovne prežívať, ponúkam Vám nasledujúcu myšlienku.

Z Reči biskupa Anastáza Sinajského v deň Premenenia Pána

DOBRE JE NÁM TU

Ježiš zjavil svojim učeníkom na vrchu Tábor tajomstvo. Keď s nimi chodil, rozprával im o kráľovstve a o svojom druhom príchode v sláve. Ale asi neboli dosť presvedčení o tom, čo hlásal o kráľovstve, preto sa nakoniec rozhodol dať im v hĺbke srdca nezvratnú istotu. Aby z prítomných vecí uverili budúce, na vrchu Tábor im obdivuhodne ponúkol božské zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Akoby im chcel povedať: „Aby časový odstup nezapríčinil vo vás neveru, hneď teraz vám hovorím: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v sláve svojho Otca.“

A aby evanjelista ukázal, že Kristus má aj moc urobiť, čo chce, dodáva: „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev zbelel ako sneh. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.“

Toto sú divy dnešnej slávnosti, toto je naše spasiteľné tajomstvo, ktoré sa teraz naplnilo na vrchu. To nás teraz zhromažďuje Kristova smrť i sviatok. Aby sme teda spolu s vyvolenými, Bohom inšpirovanými učeníkmi prenikli do hĺbky týchto nevýslovných svätých tajomstiev, počúvajme božský, svätý hlas, ktorý nás z výšin, z temena vrchu naliehavo zvoláva.

Tam sa máme ponáhľať – odvážim sa povedať – ako Ježiš, ktorý je teraz v nebi naším vodcom a predchodcom. S ním sa budeme skvieť pred duchovným zrakom istým spôsobom obnovenými črtami našej duše, pripodobnení jeho obrazu, a ako on sám trvalo premenení, účastní na božskej prirodzenosti a pripravení na vyššie veci.

Bežme ta s nadšením a radosťou a vojdime do vnútra oblaku ako Mojžiš a Eliáš alebo Jakub a Ján. Buď ako Peter uchvátený božským videním a zjavením, premenený týmto krásnym Premenením, povznesený nad svet, odpútaný od zeme. Opusť telo, zanechaj stvorenia a obráť sa k Stvoriteľovi, ktorému Peter vo vytržení povedal: „Pane, dobre je nám tu.“

A naozaj, Peter, „dobre je nám tu“ s Ježišom a naveky tu zostať. Čo je šťastnejšie, čo vznešenejšie, čo lepšie, ako byť s Bohom, stať sa mu podobným a byť vo svetle? Určite každý z nás, keď v sebe bude mať Boha a premení sa podľa jeho božského obrazu, s radosťou zvolá: „Dobre je nám tu,“ kde je všetko žiarivé, kde je radosť, blaženosť a lahodnosť, kde je v srdci všetko pokojné, jasné a príjemné, kde možno vidieť Boha (Ježiša Krista), kde si sám robí s Otcom príbytok, a keď doň vchádza, hovorí: „Dnes prišla spása do tohto domu,“ kde sa s Kristom zjavujú a hromadia poklady večných dobier, kde sa ako v zrkadle črtajú prvotiny a obrazy budúcich vekov.

Kiež by nám pri Ježišovi bolo stále dobre!

27. júl 2014

Milí priatelia, dali ste si niekedy otázku: O čom je kresťanstvo? Kresťanstvo je okrem iného poznávanie Božej lásky voči nám. Poznať ju môžeme len v modlitbe, ktorou sa približujeme k Bohu. O tejto dôležitej veci hovorí vo svojich knihách Carlo Carretto.

Aj nasledujúca myšlienka je z jednej jeho knihy a ja Vám ju veľmi rád ponúkam...

MODLITBA A ŽIVOT

Ak sa chceme naučiť modliť, musíme sa predovšetkým pevne stotožniť s celou skutočnosťou človeka, s jeho osudom a osudom celého sveta. Musíme ho úplne prijať.

A to je zásadný čin, ktorý vykonal Boh vtelením, a ktorý sa pre nás stáva príhovorom.

Keď myslíme na príhovor, zväčša sme presvedčení, že spočíva v tom, že mierne pripomíname Bohu veci, ktoré zabudol vykonať. V skutočnosti príhovor spočíva vo vykonaní kroku, ktorý nás privedie až k podstate tragickej situácie, a je to krok rovnakej kvality ako ten, čo vykonal Kristus, ktorý sa raz navždy stal človekom.

Ale najhoršie je, že máme mylnú predstavu o živote ako i o modlitbe.

Pričasto si myslíme, že život spočíva v rozrušovaní sa a modlitba v utiahnutí sa do úzadia a v zabudnutí na nášho blížneho aj na naše ľudské postavenie. To je omyl: to je obviňovanie života a ohováranie samotnej modlitby.

Ak aj sú chvíle či obdobia, keď sa pre utvorenie osobného vzťahu s Bohom uzatvárame do seba, zabúdame, vedzme, že to bude On, kto nám pripomenie bratov a sestry a pošle nás za nimi, aby sme spolu s nimi uskutočňovali našu lásku.

Bol to sám Boh vtelený v Kristovi, najvyššie a najživšie vyjadrenie lásky, ktorý dal každému z nás a celej svojej Cirkvi prikázanie lásky k blížnemu: „Milujte sa, ako som i ja miloval vás“, to znamená až po úplné obetovanie sa.

Musíme premeniť vlastný život na dar seba samého. Od toho okamihu sa stane môj život „modlitbou“ a ja zrazu zjednotím svoju bytosť, preniknem skutočnosťou.

Kto je darom, je dokonalý, stane sa nesmrteľným, je svetlom.

Byť darom pre Boha, byť darom pre ľudí.

Zjednotením týchto dvoch pólov vzniká kresťan, pravý človek, svätec.

Prajem Vám veľa krásnych chvíľ pri modlitbe, teda pri poznávaní Božej lásky...

21. júl 2014

Milí priatelia, pre mnohých z nás je tu čas prázdnin, dovoleniek, výletov... Aj takto strávený čas je príležitosťou na stretnutie s našim Pánom pri modlitbe. Veď je tu čas aj odpustových slávnosti, kde modlitba – stretnutie s Bohom, je prvoradou vecou.

Aj nasledujúca myšlienka od Carla Carretta nás chce priviesť k ozajstnému stretnutie s Kristom, ktoré je plné dôvery v Božiu prítomnosť a jeho mocnú pomoc.

Len On

Jedna z najhlbších myšlienok, ktorá sa nástojčivo vracia na stránkach listu zvaného Biblia, či Sväté Písmo, a ktorý Boh napísal pred tisícročiami, je táto: Ja, žijúci Boh, všemohúci, ti stačím, synu. Prečo naďalej hľadáš modly, ktoré nepočujú, nevidia, alebo nepomôžu? Prečo vkladáš svoju nádej do toho, čo ti nemôže pomôcť? Dôveruj len vo mňa... a uvidíš! A Boh nás volá, a nadväzuje s nami najintímnejší vzťah dôvernosti a dôvery. Mohli by sme zredukovať náš život na skutok viery. Sám Ježiš trval na tomto skutku viery, aby uskutočnil zázrak. Môžeš veriť? A tak: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 10,52).

Čím skôr si človek zvykne na myšlienku, že Boh môže všetko, tým viac pocíti pravdu, tým skôr bude mať účasť na veľkom a najpríjemnejšom spoločenstve s Bohom. „Kto vydrží v boji proti nám?“ kričali svätí.

Don Bosco, ktorý začal so stavbou baziliky Panny Márie Pomocnice s veľmi malou sumou, Cottolengo, ktorý sa pokúšal o nemožné s nadľudskou istotou, ako cítili prítomnosť Božieho spojenca! S akou pravdou opakovali slová žalmu: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 27,1).

Treba vychutnať až do dna, až po tú najživšiu „konkrétnosť“ to, čo hovorí Kniha prísloví o dôvere v Boha: „Vtedy si budeš bezpečne chodiť svojou cestou a noha sa ti nepotkne. Ak uložíš sa, strachovať sa nebudeš, ak budeš odpočívať, bude sa ti sladko spať. Nebude sa ti treba náhlej hrôzy ľakať, ani presily ničomníkov, keď prikvačí, lebo Pán bude tvojou dôverou a chrániť bude tvoju nohu pred slučkou“ (Prís 3,23-26).

Môže existovať väčšia radosť ako žiť v tomto svetle? Dokonalejší pokoj?

Prajem všetkým, aby nás modlitba očisťovala a pomáhala nám stále viac dôverovať nášmu Pánovi!

6. júl 2014

Milí priatelia, raz som stretol mladého človeka, ktorý mi povedal, že on sa nemodlí, len tak občas, keď dolieha naňho nejaká starosť. Pýtal som sa ho: Máš dievča? Hovorí: Áno! A prejde nejaký deň, aby si sa s ním nestretol alebo aspoň nezavolal? Nie, myslím, že nie. Teda, ak veríš, že Pán Ježiš ťa má rád, necítiš potrebu sa s ním každý deň aspoň trošku porozprávať? Viete, máte pravdu... Dúfam, že ten človek neostal len pri „máte pravdu“, ale že začal sa s Bohom rozprávať a nie sám, ale možno aj so svojou priateľkou. Veď ako hovorí nasledujúce Slovo života, modlitba v spoločenstve má veľkú moc... Preto venujme čas tomuto Slovu, ktoré nám pripravila Chiara Lubichová a zamyslíme sa nad ním...

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 19 – 20)

Toto Ježišovo slovo je podľa mojej mienky jedno z tých, pri ktorých človeku radosťou poskočí srdce. Jestvuje toľko životných potrieb, toľko oprávnených a dobrých túžob, ktoré nevieš ako uspokojiť a nemôžeš ich splniť! Si hlboko presvedčený, že iba zásah zhora, milosť z neba by ti mohli dať to, po čom prahneš celým bytím. A tu zrazu opäť počuješ z Ježišových úst slová žiarivo jasné, skalopevne isté, slová plné nádeje a prísľubu: „A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Určite si už v evanjeliu čítal, že Ježiš viackrát odporúča modlitbu a učí nás, čo máme robiť, aby sme boli vypočutí. Tá, na ktorú dnes obraciame pozornosť, je skutočne originálna. Táto modlitba, aby dosiahla odpoveď z neba, vyžaduje viac osôb, spoločenstvo. Hovorí: „Ak budú dvaja z vás...“ Dvaja. To je najmenší počet nutný na vytvorenie spoločenstva. Ježišovi nezáleží ani tak na počte osôb, ako na ich rozmanitosti.

Aj v židovskom spoločenstve – ako vieš – sa vedelo, že Boh nepohŕda modlitbou spoločenstva, ale tu Ježiš hovorí čosi nové: „Ak budú dvaja z vás... jednomyseľne...“ Chce niekoľko osôb, ale zjednotených. Kladie dôraz na ich zhodu, na ich jednomyseľnosť. Chce, aby boli jedným hlasom.

Samozrejme, potrebné je, aby sa dohodli na tom, o čo budú prosiť, ale táto prosba má byť postavená predovšetkým na zhode sŕdc. Ježiš sám tvrdí, že podmienkou na získanie toho, za čo prosíme, je vzájomná láska medzi ľuďmi.

Môžeš mi dať otázku: „Prečo modlitby vykonané v jednote Otec skôr prijme?“

Je to preto, že sú viac očistené. Veď vieme, čím sa niekedy stáva modlitba. Sériou sebeckých prosieb, ktoré pripomínajú skôr žobrákov pred kráľom než deti, ktoré prosia otca.

To, o čo prosíme spolu s inými, je zaiste menej poškvrnené osobným záujmom. V styku s inými sa stávame ochotnejšími počuť aj ich potreby a podieľať sa na nich.

Nielen to. Dvom alebo trom osobám je ľahšie pochopiť, o čo majú prosiť Otca.

Ak chceme, aby naša modlitba bola vypočutá, je najlepšie presne sa pridržiavať toho, čo Ježiš hovorí: „A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás...“

Ježiš nám hovorí, v čom je tajomstvo úspechu tejto modlitby. Celé tajomstvo je v tom „byť zhromaždení v jeho mene“. Ak sme takto zjednotení, on je prítomný medzi nami a všetko, o čo prosíme spolu s ním, dostaneme oveľa ľahšie. Totiž Ježiš, prítomný tam, kde vzájomná láska spája srdcia, sám spolu s nami prosí Otca o milosti. A myslíš si, že Otec nevypočuje Ježiša? Otec a Kristus sú jedno.

Nezdá sa ti toto všetko nádherné? Nedáva ti to istotu? Nedodáva ti to dôveru?

Teraz by si azda rád vedel, o čo by si mal prosiť, aby to bolo to, čo chce Ježiš.

On sám to hovorí jasne: „O ktorúkoľvek vec...“ Nie je teda nijaké obmedzenie.

Zaraď teda i túto modlitbu do programu svojho života. Azda tvojej rodine, tebe samému, tvojim priateľom, spoločenstvu, v ktorom žiješ, vlasti, svetu, ktorý ťa obklopuje, sa nedostáva v nesčíselných potrebách pomoci, pretože ty si o ňu nikdy neprosil.

Zhodni sa so svojimi drahými, s tými, ktorí ťa chápu a majú tie isté ideály ako ty. Ak budete schopní milovať sa tak, ako prikazuje evanjelium, a zjednotiť sa tak, aby Ježiš mohol byť prítomný medzi vami, proste. A proste, ako len môžete. Proste v liturgickom zhromaždení, proste v kostole, proste o čokoľvek.

Predovšetkým nekonajte tak, aby Ježiš bol sklamaný vašou nedbalosťou, keď vám dal také veľké možnosti.

Ľudia sa budú viac usmievať, chorí budú dúfať, deti budú vyrastať pod väčšou ochranou, rodinné kozuby budú harmonickejšie, veľké problémy sa vyriešia doma... A vy si zaslúžite nebo, pretože modlitba pre potreby živých i mŕtvych je jedným z tých skutkov milosrdenstva, ktoré sa budú od nás vyžadovať pri poslednom súde.

Chiara Lubichová

29. jún 2014

Milí priatelia, pred pár dňami začalo leto a niektorí z nás sa poberajú na dovolenky, rekreácie, výlety. Či sme doma alebo z domu preč, stále máme pamätať, že máme nesmrteľnú dušu, o ktorú sa treba starať. Veď život na tejto zemi je ako rosa, ktorá sa rýchlo stratí, keď vyjde slnko. A naším Slnkom je Ježiš Kristus, ktorému na nás záleží a chce pre nás len to najlepšie. Avšak čaká aj od nás, že budeme aj my s ním spolupracovať na našom duchovnom povznesení.

Práve z týchto dôvodov Vám ponúkam nasledujúcu myšlienku z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského:

BOHA MOŽNO NÁJSŤ V SRDCI ČLOVEKA

Zdravie tela je v živote človeka istým dobrom. Lenže neblaží iba poznanie, v čom zdravie spočíva, ale zdravý život. Lebo ak niekto vychvaľuje zdravie a je pokrm, ktorý vyvoláva nedobré šťavy a choroby, čo mu pomôžu chvály na zdravie, keď ho ničia choroby? Podobne máme chápať aj výrok: „Blahoslavení obdarení čistým srdcom, lebo oni uvidia Boha;“ že Pán nenazýva blahoslaveným toho, kto niečo o Bohu vie, ale toho, kto má Boha v sebe.

Lebo sa mi nezdá, že ten, kto bude mať oko duše čisté, bude vidieť Boha, akoby stál pred ním, ale nadsadenosť tohoto výroku nám azda dopĺňa to, čo sa na inom mieste hovorí otvorenejšie: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Aby sme vedeli, že ten, kto si očistil srdce od všetkých tvorov a zlých náklonností, bude vo svojej vlastnej kráse vidieť obraz Božej prirodzenosti.

A zdá sa mi, že čo povedalo Slovo, dá sa zhrnúť do takejto krátkej rady: Vy, ľudia, čo máte v sebe nejakú túžbu hľadieť na opravdivé dobro, keď budete počuť, že Božia veleba je vyššia a vznešenejšia ako nebesia, že jeho sláva je nevysvetliteľná, jeho krása nevysloviteľná a jeho prirodzenosť nemožno vnímať ani pochopiť, neupadnite do zúfalstva, že nemôžete uvidieť to, po čom túžite.

Ak si zasa usilovným a usporiadaným životom obmyješ srdce obtiahnuté a zahalené špinou, zaskveje sa v tebe božská krása. Čo sa stane so železom, keď ho ostrým kameňom obrúsia od hrdze, a to, čo bolo ešte pred chvíľou čierne, odráža od seba slnečné lúče a žiari, to sa stáva aj s vnútorným človekom, ktorého Pán nazýva srdcom. Keď zotrie hrdzavé škvrny, ktoré vykvitli na obraze zo zlého spôsobu života, opäť nadobudne podobnosť s pôvodným a hlavným obrazom a bude dobrý. Lebo čo sa podobá dobru, je iste dobré.

Kto teda vidí seba samého, v sebe samom hľadí na to, po čom túži. A tak sa stáva blaženým ten, kto je obdarený čistým srdcom. Lebo keď hladí na svoju čistotu, cez obraz vidí pôvodinu. Veď ako tí, čo vidia slnko v zrkadle, hoci neupierajú oči priamo na nebo, nevidia slnko v lesku zrkadla ináč ako tí, čo hľadia do slnka na jeho dráhe, tak aj vy. Aj keď nemáte dosť sily pozorovať a vidieť neprístupné svetlo, ak sa vrátite k tomu, ktorý vo vás od počiatku vytvoril pôvabnú krásu svojho obrazu, máte v sebe, čo hľadáte.

Čistota, oslobodenie od chýb a vášní a odklon od všetkého zla je božské. Ak je teda toto v tebe, potom je v tebe Boh. A keď v tebe bude duch očistený od akéhokoľvek kazu, oslobodený od vášní a chýb a zbavený každej poškvrny, si blažený, lebo budeš ostro a jasne vidieť, a čo uniklo zraku tých, ktorí neboli očistení, to ty očistený uvidíš. Po odstránení materiálnej chmáry z duchovného zraku na čistom bezoblačnom nebi srdca jasne uvidíš blaživé divadlo. A to je čo? Svätosť, čistota, jednoduchosť a všetky lúče tej žiarivej božskej prirodzenosti, pomocou ktorých možno vidieť Boha.

Prajem Vám, milí priatelia, krásne a s Kristom prežité leto!

16. jún 2014

Milí priatelia, v tomto týždni nás čaká krásny sviatok Najsvätejšej Eucharistie, Kristovho tela a krvi. Je to akoby návrat k Veľkému štvrtku, kde sme si spomínali, ako Pán Ježiš pri Poslednej (tajomnej) večeri premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv a apoštolom prikázal, aby toto robili na jeho pamiatku. Tento sviatok sv. Cirkev ustanovila preto, lebo vo Veľký štvrtok sme si pripomínali viacero tajomstiev toho dňa a pretože Eucharistia je veľké ba najväčšie tajomstvo, vraciame sa znova k nemu, aby sme toto tajomstvo mohli viac prežiť a zahĺbiť sa do neho.

Nech nám v tom pomôže aj nasledujúca myšlienka od Carla Carretta, ktorý bol veľkým ctiteľom Eucharistického Krista.

EUCHARISTIA

Na svete existuje pamiatka na Pánovu smrť: Eucharistia. Hostia mierumilovná, ktorá je živou a obetnou prítomnosťou Krista, je večným sprítomňovaním obete Kalvárie. Omša (liturgia) je pokračovaním obete Veľkňaza, klaňanie sa Baránkovi, Otcovi, je mostom sveta, živou bránou, nádhernou príkladnosťou. Je a zostane najdôležitejšou vecou na svete...

Stredobodom nášho náboženstva malo byť tajomstvo, ktoré je zhrnutím dvoch základných tajomstiev viery: Prvé je Jednota a Trojica Božia, druhé je vtelenie a utrpenie Ježiša. Kto hľadí na Eucharistiu a klania sa Eucharistii, môže vidieť pred sebou celú ľudsko-božskú skutočnosť, obsiahnutú vo svete. Trojica je prítomná, vtelenie je viditeľné, utrpenie Kristovo je vyrozprávané a Božia láska je hmatateľná.

Všetko je zhrnuté tam, v hostii..., v premenenom chlebe a víne.

Je to raj na zemi, a skutočne je potrebná celá naša necitlivosť a nedostatok viery, aby sme ukázali opustenosť, do ktorej sme uvrhli Ježiša.

Aký nepokoj, aká tvrdosť, aký nedostatok viery opustiť Eucharistiu, nepremýšľať o Eucharistii, neprežívať ju. V tom tkvie najväčší nedostatok kresťanov. Tu treba už zajtra pôsobiť. Krajiny bez tajomstva Eucharistie, živé mestá, kde Ježiš zostal bez viery, ktorá by ho odhalila, apoštolské činnosti bez neho, modlitby bez tohto tlmočníka.

Čo je platné všetko naše konanie, ak ho On nepredostrie Otcovi?

Čo sú platné všetky naše reči, ak nie sú spojené s jeho hlasom? Naša modlitba bez tej živej modlitby?

Bože, daj mi vieru v Eucharistiu!

Milí priatelia, využime tento sviatok na to, aby náš vzťah k Eucharistickému Kristovi stále rástol a aby nám jeho prijímanie bolo – povedané slovami Liturgie sv. Jána Zlatoústeho – na „občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva, na posilnenie dôvery v Boha, nie na súd alebo odsúdenie.“

8. jún 2014

Milí priatelia, máme tu nový mesiac, vlastne už týždeň sme z neho prežili, prežívame krásny sviatky Zoslania Svätého Ducha a máme tu pred sebou aj Slovo života na tento mesiac. Skúsme si ho prečítať, zamyslieť sa nad ním a porozmýšľať, či verím tomu, že Ježiš je vždy so mnou.

„A HĽA, JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI AŽ DO SKONČENIA SVETA.“ (Mt 28, 20)

Evanjelista Matúš začína svoje evanjelium upozornením, že ten Ježiš, o ktorom rozpráva, je Boh s nami, Emanuel (porov. Mt 1, 23), a končí ho práve slovami života na tento mesiac. Ježiš v nich sľubuje, že ostáva s nami navždy, aj po svojom návrate do neba. Až do konca sveta bude Bohom s nami.

Ježiš tieto slová povedal učeníkom, keď ich poveril ísť do celého sveta a šíriť jeho posolstvo. A bol si vedomý toho, že ich posiela ako ovce medzi vlkov, takže budú podstupovať protivenstvá a prenasledovania (porov. Mt 10,16 – 22). Nechcel ich teda v ich poslaní nechať osamotených, preto vo chvíli, keď má odísť, sľubuje, že ostáva! Prestanú ho síce vidieť svojimi očami, nebudú viac počuť jeho hlas, ani sa ho už nebudú môcť dotýkať, no on ostáva medzi nimi ako predtým, ba ešte väčšmi ako predtým. Ak sa totiž doteraz nachádzal na určitom presnom mieste, v Kafarnaume či pri jazere, na vrchu či v Jeruzaleme, odteraz bude všade tam, kde sú jeho učeníci.

No Ježiš mal pred očami i všetkých nás, ktorí musíme žiť v ťažkostiach každodenného života. A keďže je vtelenou Láskou, zmýšľal takto: chcem stále ostávať s ľuďmi, chcem mať účasť na ich starostiach, chcem im radiť, chcem kráčať po ich cestách spolu s nimi, vstupovať do ich domov a svojou prítomnosťou oživovať ich radosť.

Preto chcel ostať s nami a dávať nám pociťovať svoju blízkosť, svoju silu a svoju lásku.

V Lukášovom evanjeliu sa uvádza, že keď ho učeníci uvideli vystúpiť do neba, „vrátili sa do Jeruzalema s veľkou radosťou“ (porov. Lk 24, 52). Ako k tomu mohlo dôjsť? Tak, že zakúšali skutočnosť týchto jeho slov.

Aj nás naplní radosť, ak skutočne uveríme tomu, čo Ježiš sľubuje:

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

Tieto slová, vlastne posledné, ktorými sa Ježiš obracia na učeníkov, znamenajú skončenie jeho pozemského života a zároveň začiatok života Cirkvi, v ktorej je prítomný mnohorakým spôsobom: v Eucharistii, vo svojich slovách, vo svojich služobníkoch (biskupoch, kňazoch), v chudobných, maličkých, zaznávaných – vlastne vo všetkých blížnych.

My pritom radi zdôrazňujeme jednu osobitnú Ježišovu prítomnosť, na ktorú on sám poukázal takisto v Matúšovom evanjeliu: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Touto prítomnosťou chce mať možnosť prebývať trvalo na každom mieste.

Ak žijeme, čo prikazuje, najmä jeho nové prikázanie, môžeme zakusovať túto jeho prítomnosť aj mimo jednotlivých cirkví, medzi ľudom, na miestach, kde tento ľud žije, všade.

To, čo sa od nás žiada, je vzájomná láska, ktorá slúži, chápe, má účasť na bolestiach, úzkostiach i radostiach našich blížnych; láska, ktorá všetko prikrýva, všetko prepáči, typická pre kresťanstvo.

Žime tak, aby všetci mali možnosť stretnúť sa s Ježišom už tu na tejto zemi.

Chiara Lubichová

Aké je krásne žiť v presvedčení, že Ježiš je stále so mnou...

2. jún 2014

Milí priatelia, sme v období po sviatku Nanebovstúpenia Krista Pána a zároveň je to aj príprava na sviatok Zoslania Svätého Ducha. Veď v tieto dni pri sv. liturgii spievame tieto slová v tropári:

„Kriste Bože, slávne si vstúpil do nebies a naplnil si radosťou svojich učeníkov, lebo ako svoj požehnaný dar prisľúbil si im Svätého Ducha. Veď ty si Syn Boží a Vykupiteľ sveta.“

Čo nám to hovorí? Že apoštoli aj keď Ježiš odišiel od nich do neba, boli naplnení radosťou, lebo očakávali iný dar z neba a to Svätého Ducha, ktorý ich o niekoľko dní naplnil.

Tento Svätý Duch nech naplní každého z nás opravdivou radosťou z vykúpenia.

V tom nech nám pomôže aj nasledujúca myšlienka od sv. Cyrila Jeruzalemského.

Živá voda Svätého Ducha

„Voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom živej vody prúdiacej do večného života.“ Nový druh vody, ktorá žije a prúdi. Prúdi však na tých, čo sú jej hodni. Ale prečo nazval milosť Ducha vodou? Preto, že od vody všetko závisí; že voda je tvorkyňou rastlín i živočíchov; že voda padá z neba v podobe dažďa; že padá vždy tým istým spôsobom a v tej istej podobe, ale má mnohotvárne účinky: iný je v palme, iný zasa vo viniči a iné sú vo všetkých ostatných veciach, lebo má iba jedinú podobu a nejestvuje iná ako táto. Veď dážď sa nemení, či padá tu alebo tam, ale prispôsobuje sa stavbe tých, čo ho prijímajú, a v každom vytvára to, čo potrebuje.

Takisto aj Duch Svätý. Je jeden, má jednu podobu, je nerozdielny, a predsa rozdeľuje milosť každému, ako chce. A ako keď vyprahnutý strom dostane vodu, vyháňa mládniky, tak aj hriešna duša, ktorá sa pokáním stala hodnou daru Ducha Svätého, prináša ovocie spravodlivosti. A hoci Duch je jeden a má tú istú podobu, predsa na Boží pokyn a v Kristovom mene robí rozmanité zázraky.

Lebo jazyk jedného používa na hlásanie múdrosti, myseľ iného osvecuje proroctvom, ďalšiemu dáva moc vyháňať zlých duchov, inému uštedruje dar vysvetľovať božské Písma. U jedného posilňuje zdržanlivosť, iného učí milosrdenstvu. Jedného učí postiť sa a konať rozličné cvičenia asketického života, ďalšieho pohŕdať tým, čo je telesné, iného zasa pripravuje na mučeníctvo. V každom je iný, sám v sebe však ostáva ten istý, ako je napísané: „Každý dostáva prejavy Ducha na to, čo je užitočné.“

Tichý a lahodný je jeho príchod, príjemný a vonný je jeho dotyk a jeho jarmo je veľmi ľahké. Jeho príchod predchádzajú žiarivé lúče svetla a poznania. Prichádza so srdcom dôverného priateľa. Veď prichádza spasiť, uzdravovať, učiť, napomínať, posilňovať, utešovať, osvecovať myseľ najprv u toho, kto ho prijíma, a potom skrze neho aj u ostatných.

A tak ako ten, kto bol predtým vo tme, a potom zrazu uzrie slnko, vníma svojím telesným okom svetlo a jasne rozlišuje, čo predtým nevidel, aj ten, kto je hoden daru Ducha Svätého, dostáva duchovné svetlo a nad svoje ľudské možnosti vidí, čo nepoznal.

Milí priatelia, prajem každému človekovi dobrej vôle, aby zakúsil radosť z prijatie Svätého Ducha.

25. máj 2014

Milí priatelia, občas sa pozriem do kresťanského časopisu NOVÉ MESTO, ktorý vydáva cirkvou schválené Hnutie Fokoláre (viac o ňom nájdete na www.focolare.sk, ale môžete sa tam dostať aj cez našu rubriku SLOVO ŽIVOTA). V tomto časopise je dosť zaujímavých článkov a skúsenosti rôznych ľudí so žitím Božieho slova. V čísle 05-06/2014 tohto časopisu ma zaujal článok od Martina Uhera a ja vám ho tu ponúkam.

Nenechajme si ukradnúť...!

Nemal som doteraz vo zvyku čítať celé pápežské dokumenty, občas len nejaký ten úryvok alebo časť. V poslednom období som zobral, tak trochu zo zvedavosti, do rúk novú exhortáciu Evangelii gaudium (o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete) pápeža Františka, ktorý ma ako „obvykle“ zasa prekvapil. Začal som čítať a... čítam a meditujem si z nej každý deň. Nie preto, že by ma pritiahol štýl jeho písania, ale najmä preto, že sa novým spôsobom dotkol môjho srdca.

Jeho výzva Nenechajme si ukradnúť!, opakovaná na niekoľkých miestach, vo mne vyvolala otázku: „Prečo?“ Keď František tak zdôrazňuje radosť, lásku a podobne, nebolo ťažké nájsť odpoveď. Môžem, môžeme dávať niečo, čo máme, čo sme si nenechali ukradnúť. Preto ten dôraz nenechajme si ukradnúť radosť, entuziazmus, nádej...

V kontexte uplynulých udalostí na Ukrajine sa ma dotkli slová práve z menovaného dokumentu: „Riešenie nikdy nespočíva v úteku od osobného a angažovaného vzťahu s Bohom, ktorý nás núti zaujímať sa o druhých (...), objaviť Ježiša v tvári druhých, v ich hlase, v ich prosbách. Aby sme sa naučili trpieť v náručí ukrižovaného Ježiša vtedy, keď zažívame nespravodlivé útoky alebo nevďačnosť...“ (91). „Opravdivé uzdravenie je (...) bratstvo, ktoré dokáže vnímať svätú veľkosť svojho blížneho, dokáže spoznať Boha v každom človeku, znášať ťažkosti spoločného života, spoliehajúc sa na lásku Boha, a otvárať tejto Božej láske svoje srdce, hľadajúc šťastie druhých podľa vzoru dobrého Otca“ (92).

Aj cez tieto Františkove slová som sa začal pozerať na svet, aj na udalosti na Ukrajine, na ľudí okolo seba. Navonok sa toho veľa nezmenilo, ale vnútri áno... Veď práve takto sa rodila radosť, rodil sa pokoj, ktorý som si nechcel dať a nedával ukradnúť svetom okolo mňa. V tomto pokoji a aj s týmto pohľadom „objavovať Ježiša v tvári druhých“ som sa pozeral na televízne noviny a na správy z kyjevského Majdanu alebo z Krymu. Koľko ráz som bol v pokušení dať si ukradnúť tento pokoj, naštvať sa, odsudzovať a odsúdiť! Takto sa však bolesť tých na Ukrajine stávala mojou bolesťou, objavoval som Ježiša v ich bolesti, v ich prosbách - a to ovplyvňovalo moje správanie, moje modlitby, môj pohľad, moje hodnotenia...

Niekedy ma prepadala až takmer beznádej, minimalizovala sa chuť hlásať..., keď som videl, čo sa deje v našej spoločnosti v rozličných snahách diskreditovať rodinu, nehovoriac o tom, že som čelil pokušeniu nechať si ukradnúť vieru, že nezištnosť by mohla ešte u nás existovať.

Napriek tomu však pápežove slová v Evangelii gaudium ma vracali do tej reality, ktorá je nad tou našou všednou realitou (kto¬rá nás môže gniaviť) - vracali ma k tomu, že aj dnes, v súčasnej kultúre, sa dá „ryžovať zlato“ a nie zriedka (možno každý deň) to zlato má aj tvár kríža. Ale aj tak to zlato je pravé! A to si nechcem dať ukradnúť.

Martin Uher

Milí priatelia, nenechajme si ukradnú radosť, pokoj, nádej... a všetko, čo súvisí s našou vierou v Boha.

Otec Milan, Váš brat na ceste

18. máj 2014

Milí priatelia, v našej liturgii kňaz viac raz hovorí zhromaždeným: „Pokoj všetkým!“ To je vlastne to, čo Pán Ježiš povedal svojim apoštolom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale je nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27). Takýto pokoj môžeme získať len pri Kristovi. Kto z nás netúži po takom pokoji?

Aj v dnešnom evanjeliu sa hovorí o žene Samaritánke, ktorá našla pokoj pri stretnutí s Pánom Ježišom. Toto stretnutie sa odohralo v Sychare, v blízkosti starodávnej studne, kam žena chodila každý deň pre vodu. V ten deň sa tam nachádzal Ježiš, sedel tam «unavený z cesty» (Jn 4,6). Ihneď jej hovorí: «Daj sa mi napiť!» (Jn 4,7). Týmto spôsobom prekonáva prekážky nepriateľstva, ktoré existovali medzi Židmi a Samaritánmi a ruší formy predsudkov voči ženám.

Jednoduchá Kristova požiadavka je začiatkom úprimného rozhovoru, prostredníctvom ktorého On s veľkou jemnosťou vstupuje do vnútorného sveta tej osoby, ku ktorej by podľa spoločenských vzorcov nemal prehovoriť ani slovka. Ale Ježiš to robí. Ježiš nemá strach. Ježiš, keď vidí človeka, robí krok vpred, pretože miluje. Miluje nás všetkých. Nikdy sa nenechá zastaviť pred nejakou osobou kvôli predsudkom. Ježiš sa s ňou púšťa do rečí nie aby ju odsúdil, ale aby jej dal pocítiť, že je braná na vedomie, uznávaná, že nie je mu ľahostajná.

Ježišov smäd však neprahol tak veľmi po vode, ako po stretnutí s vyprahnutou dušou. Ježiš potreboval stretnúť Samaritánku, aby jej otvoril srdce: žiada ju, aby sa mu dala napiť preto, aby upozornil na smäd, ktorý bol v nej samej. Žena ostáva zasiahnutá týmto stretnutím: obracia sa na Ježiša s tými najhlbšími otázkami, ktoré máme všetci vo svojom vnútri, ale ktoré často ignorujeme. Aj my máme mnohé otázky, ktoré by sme sa chceli opýtať, ale nenachádzame odvahu položiť ich Ježišovi!

Toto obdobie po Veľkej noci, drahí bratia a sestry, je vhodným časom na to, aby sme nazreli do svojho vnútra, aby sme umožnili vynoriť sa našim najprenikavejším duchovným potrebám a žiadali o Pánovu pomoc v modlitbe. Príklad Samaritánky nás pozýva, aby sme sa vyjadrili nasledovne: «Ježišu, daj mi z tej vody, ktorá uhasí môj smäd vo v mojom srdci.»

Výsledkom tohto stretnutia pri studni bolo, že žena sa zmenila: «nechala svoj džbán a s ním všetky svoje hriechy» (Jn 4,28), s ktorým prišla pre vodu a utekala do mesta, aby hovorila o svojom nezvyčajnom zážitku. „Našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš - Kristus?“

Bola nadšená. Išla pre vodu k studni a našla inú vodu, živú vodu milosrdenstva, ktorá vyviera pre večný život. Našla vodu, akú vždy hľadala! Bežala do mesta, toho mesta, ktoré ju odsudzovalo, zavrhovalo a odmietalo a hlásala, že stretla Mesiáša: toho, ktorý jej zmenil život, pretože každé stretnutie s Ježišom nám mení život. Vždy. Je to krok vpred, jeden krok bližšie k Bohu. A tak každé stretnutie s Ježišom mení náš život. Vždy je tomu tak.

V tomto evanjeliu nachádzame aj my podnet «nechať náš džbán», symbol všetkého toho, čo sa zdá byť dôležité, avšak stráca hodnotu pred «Božou láskou». Všetci máme jeden takýto džbán, či viac ako jeden, je to tak? Pýtam sa vás a tiež seba samého: «Aký je tvoj vnútorný džbán, taký, ktorý ťa ťaží, ktorý ťa vzďaľuje od Boha?» Zanechajme ho tak trochu bokom a so srdcom načúvajme Ježišovmu hlasu, ktorý nám ponúka inú vodu, odlišnú vodu, ktorá nás približuje k Pánovi.

Sme pozývaní k tomu, aby sme opätovne objavili význam a zmysel nášho kresťanského života, ktorý sa začal krstom, a aby sme ako Samaritánka vydávali svedectvom našim bratom. O čom? O radosti! O nádeji! Svedčiť o radosti zo stretnutia s Ježišom, pretože, ako som povedal, každé stretnutie s Ježišom mení náš život a tiež každé stretnutie s Ježišom nás napĺňa radosťou, tou radosťou, ktorá vychádza z vnútra. A radostný človek má nádej. A takýto je Pán. Hovorme o toľkých úžasných veciach, ktoré dokáže Pán vykonať v našom srdci, ak máme odvahu zanechať bokom náš džbán.“

Milí priatelia, Samaritánka pri Ježišovi našla pravý pokoj, ktorý sa rozhodla ponúknuť aj ďalším ľuďom. Aj my hľadajme pri Ježišovi pokoj a on nám ho rád daruje, ako ho daroval Samaritánke a mnohým ďalším, ktorí prišli k nemu s otvoreným srdcom.

Toto sú myšlienky prevzaté od pápeža Františka a modlím sa, aby tak, ako pomohli mne, pomohli aj každému z vás, nájsť pravý pokoj.

4. máj 2014

Milí priatelia, dnes sme slávili nedeľu myronosičiek. Spomínali sme na ženy, ktoré boli pri Ježišovom pochovaní i pri jeho zmŕtvychvstaní. Obyčajne tieto state evanjelia v liturgii nečítame spolu ale dnes áno, a je to tak pekné, lebo Kristova smrť i vzkriesenie patria spolu. Táto skutočnosť nás pobáda, aby aj v našom živote nebol kríž či bolesť oddelené od radosti. Na Kristovi vidíme, že jeho smrť je náš život. A preto si prečítajme v tomto mesiaci nasledujúce Slovo života, ktoré nás pozýva, aby sme svoj život (bolesť i radosť) úplne spojili so životom, smrťou i so zmŕtvychvstaním Pána Ježiša. Áno, lebo len tak to budeme môcť ponúkať aj ľuďom okolo nás, len tak im budeme môcť prinášať pokoj, aby aj oni boli šíriteľmi pokoja.

Slovo života na máj 2014

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20)

Ide o Pavlovu výzvu Korinťanom, ktorá nasleduje po dôležitej myšlienke evanjelia: „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5, 19).

Na kríži, v smrti svojho Syna, nám Boh dal najvyšší dôkaz svojej lásky. Skrze Kristov kríž nás zmieril so sebou.

Táto základná pravda našej viery má dnes svoj aktuálny význam. Je zjavením toho, čo celé ľudstvo očakáva: skutočnosti, že Boh je svojou láskou prítomný v živote každého človeka a každého miluje bezpodmienečnou láskou. Svet okolo nás toto posolstvo potrebuje, ale my ho môžeme odovzdať druhým, len ak ho najprv ohlasujeme a znovu ohlasujeme sami sebe, až tak, že si uvedomujeme skutočnosť, že sme obklopení touto láskou, a to i napriek tomu, ak by nám všetko naznačovalo myslieť si úplný opak.

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“

Táto viera v Božiu lásku však nemôže zostať skrytá v našom vnútri. Dobre to vysvetľuje sv. Pavol, keď hovorí: „Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5, 18). Každému kresťanovi tak zveruje veľkú zodpovednosť svedčiť o Božej láske Božím stvoreniam. Ako?

Celé naše správanie by malo vypovedať o dôveryhodnosti tejto nami odovzdávanej pravdy. Ježiš jasne povedal, že skôr než prinesieme svoj dar na oltár, musíme sa zmieriť s naším bratom alebo sestrou, ak by mali niečo proti nám (porov. Mt 5, 23 – 24).

A toto platí predovšetkým v našich komunitách – v rodinách, skupinách, združeniach, cirkvách. Sme totiž povolaní prekonávať všetky prekážky, ktoré bránia porozumeniu medzi ľuďmi a národmi. (...)

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“

„Ako Kristovi vyslanci“ znamená „z jeho pozície“. Tak, že budeme jeho zástupcami, že budeme žiť s ním a ako on, budeme sa navzájom milovať tak, ako on miloval nás, bez toho, že by sme sa uzatvorili a boli plní predsudkov. Dosiahneme to našou otvorenosťou prijať a uznať pozitívne hodnoty našich blížnych, našou pripravenosťou dať život jeden za druhého. Toto je najväčšie Ježišovo prikázanie, poznávacie znamenie kresťanov, platné aj dnes rovnako ako za čias prvých Ježišových nasledovníkov.

Žiť toto slovo znamená stať sa zmierovateľmi. Takto každý náš pohyb, každé slovo, každý náš postoj sa stane Ježišovým konaním, ak bude naplnený láskou. Budeme ako on šíriteľmi radosti a nádeje, porozumenia a pokoja, a teda výrazom sveta zmiereného s Bohom (porov. 2 Kor 5, 19), ktorý celé stvorenie očakáva.

Chiara Lubichová

Prajem Vám, milí priatelia, krásny mesiac máj so vzkriesením Kristom... a nezabudnite si v rubrike našej stránky „Slovo života“ nájsť a pozrieť prezentáciu Slova života. Neviete ako? Napíšte alebo zavolajte.

29. apríl 2014

Milí priatelia, teším sa, že spolu prežívame Paschu – Veľkú noc – slávne Kristovo zmŕtvychvstanie. Je to veľký dôvod k radosti. A práve o tejto radosti nedávno rozprával aj Svätý Otec František. Bolo to 24. apríla tohto roku pri rannej svätej omši. Jeho slova ma hlboko oslovili a modlím sa, aby oslovili aj vás.

Hľa, tu sú:

Existujú kresťania, ktorí majú strach z radosti zo vzkriesenia, ktorú nám Ježiš chce dať. Ich život sa javí ako pohreb, ale vzkriesený Pán je vždy s nami. Evanjelium liturgie dňa (Lk 24,35-48) rozpráva o zjavení sa vzkrieseného Krista jeho učeníkom. Na Pánov pozdrav «Pokoj vám!» zachvátil učeníkov zmätok a strach namiesto radosti. Mysleli si, že vidia ducha. Ježiš sa usiluje o to, aby pochopili, že to, čo vidia, je realita, povzbudzuje ich, aby sa dotkli jeho tela, pýta si jedlo. Chce ich priviesť k radosti zo vzkriesenia, radosti z jeho prítomnosti medzi nimi. Ale učeníci – ako povedal Svätý Otec – „nemohli uveriť pre radosť, báli sa radosti“:

„Toto je akási choroba kresťanov. Bojíme sa radosti. Je lepšie myslieť si: ,Áno, Boh existuje, ale je kdesi tam; Ježiš vstal z mŕtvych, je tam.‘

Nechávame si trochu odstup. Bojíme sa Ježišovej blízkosti, pretože tá nám dáva radosť. A tak si možno vysvetliť, prečo je tak veľa pohrebných kresťanov, ktorých život sa javí ako pretrvávajúci pohreb. Dávajú prednosť smútku pred radosťou. Lepšie sa cítia nie vo svetle radosti, ale v tme, ako tie zvieratá, ktoré vychádzajú len v noci, vo svetle dňa nič nevidia, ako netopiere. A s trochou zmyslu pre humor môžeme povedať, že sú to netopierí kresťania, ktorí uprednostňujú tmu pred svetlom Pánovej prítomnosti.“

Ale Ježiš nám svojím vzkriesením dáva radosť. Radosť z toho, že sme kresťania, radosť z toho, že ho môžeme nasledovať zblízka, radosť z toho, že môžeme ísť cestou blahoslavenstiev, radosť, že môžeme byť s ním:

„A my sme mnohokrát alebo zmätení, keď príde táto radosť, alebo máme strach, že vidíme ducha, alebo sa domnievame, že Ježiš predstavuje nejaký spôsob konania: ‚Ale my sme kresťania, a musíme konať takto‘. Ale kde je Ježiš? ‚Nie, Ježiš je v nebi.‘ Rozprávaš sa s Ježišom? Hovoríš Ježišovi: ‚Verím, že žiješ, že si vstal, že si blízko mňa, že ma neopustíš‘?

Kresťanský život má byť toto: dialóg s Ježišom, pretože – a to je pravda – Ježiš je stále s nami, je stále s našimi problémami, našimi ťažkosťami a s našimi dobrými skutkami.“

Koľkokrát my kresťania nie sme radostní, pretože sa bojíme! Sme kresťanmi, ktorí boli premožení krížom:

„V mojej krajine je jedno príslovie, ktoré hovorí: ‚Keď sa niekto popáli horúcim mliekom, potom plače, keď zbadá čo len kravu.‘ A títo sa popálili drámou kríža a povedali si: ‚Nie, nezostaneme tu. On je v nebi; dobre, že vstal, ale nech sem druhý raz nepríde, lebo to bude na nás priveľa.‘

Prosme Pána, aby urobil s nami všetkými to, čo urobil s učeníkmi, ktorí sa báli radosti. Aby nám otvoril myseľ: «Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu». Nech otvorí našu myseľ a dá nám pochopiť, že on je živou skutočnosťou, že on má telo, že je s nami, že nás sprevádza a že on zvíťazil. Prosme Pána o milosť, aby sme sa nebáli radosti.“

Milí priatelia, prosme našich nových svätých: Jána Pavla II. a Jána XXIII. aby sme sa vedeli radovať s Kristom tak, ako oni.

Prajem Vám, milí priatelia, krásny a požehnaný veľkonočný čas!

Otec Milan, Váš brat na ceste

PASCHA – VEĽKÁ NOC 20.apríl 2014

Christos voskrese!

Kristus slávne vstal z mŕtvych!

Milí priatelia, tento pozdrav budeme medzi sebou používať za 40 dní. Počas nich budeme mať príležitosť svedčiť o Kristovi práve týmto pozdravom, ale nesmie pri tom chýbať svedectvo nášho života – pokorného, láskavého, odpúšťajúceho...

Aj nasledujúca myšlienka nám môže pomôcť viac pochopiť, čo Veľká noc – Pascha vlastne je.

Z Veľkonočnej homílie biskupa Melitona Sardského

CHVÁLOSPEV NA KRISTA

Chápte, milovaní: veľkonočné tajomstvo je nové i staré, večné i časné, porušiteľné i neporušiteľné, smrteľné i nesmrteľné.

Staré je podľa Zákona, nové podľa Slova; časné je v predobraze, večné v milosti; porušiteľné je v obetovaní baránka, neporušiteľné v Pánovom živote; smrteľné je v jeho pochovaní do zeme, nesmrteľné v jeho zmŕtvychvstaní.

Zákon je starý, ale Slovo nové; predobraz je časný, milosť večná; baránok je porušiteľný, Pán neporušiteľný; on sa obetoval ako baránok, vstal z mŕtvych ako Boh.

Lebo „ako baránok bol vedený na zabitie“, a pritom nebol baránkom, a „ako ovca, ktorá onemie“, a nebol ani ovcou. Predobraz sa pominul a zjavila sa skutočnosť: namiesto baránka Boh a namiesto ovce človek, ale v človeku Kristus, ktorý v sebe zahrnuje všetko.

A tak obetovanie baránka, slávenie Veľkej noci a čítanie Zákona mali za cieľ Krista Ježiša, kvôli ktorému sa všetko dialo v Starom zákone, tým viac potom v novom poriadku.

Zákon sa stal Slovom a Starý sa stal novým, (ale obidva vyšli zo Siona a Jeruzalema), príkaz sa zmenil na milosť a predobraz na skutočnosť, baránok na Syna, ovca na človeka a človek na Boha.

Pán, hoci bol Bohom, obliekol si človeka, trpel za trpiacich, bol uväznený za zajatca, odsúdený za vinníka, pochovaný za pochovaného, no vstal z mŕtvych a zvolal mohutným hlasom: „Ktože ma môže odsúdiť? Nech pristúpi ku mne!“ Ja som odsúdeného oslobodil, mŕtveho oživil, pochovaného vzkriesil. Kto sa môže prieť so mnou? Hovorí: Ja som Kristus, ja som zničil smrť, ja som zvíťazil nad nepriateľom, ja som pošliapal podsvetie, zviazal silného a uchvátil človeka do nebeských výšin; ja, hovorí, ja, Kristus.

Poďte, teda, ľudia všetkých národov, stmelení hriechom, a prijmite odpustenie. Lebo ja som vaše odpustenie, ja som spásna a veľkonočná obeta, ja som baránok obetovaný za vás, ja som váš kúpeľ, ja som váš život, vaše vzkriesenie, ja som vaše svetlo, vaša spása a váš kráľ. Ja vás vynesiem do nebeských výšin, ja vás vzkriesim z mŕtvych a ukážem vám Otca, ktorý je na nebesiach; ja vás vyvýšim svojou pravicou.

Kristus vstal z mŕtvych a vzkriesi aj nás!

18. apríl 2014

Milí priatelia, v tieto dni je naša myseľ obrátená ku Kristovi, preto práve k týmto dňom Vám ponúkam dve myšlienky. Verím, že v nich nájdete posilu s Kristom trpieť a s Kristom aj vstať z mŕtvych.

Z Katechéz svätého biskupa Jána Zlatoústeho

Sila Kristovej krvi

Chceš poznať silu Kristovej krvi? Vráťme sa k jej náznaku, pripomeňme si jej predobraz, čítajme dávne písma.

Mojžiš hovorí: „Zabite jednoročného baránka a jeho krvou natrite dvere.“ Čo to vravíš, Mojžiš? Môže vari krv ovce zachrániť rozumom obdareného človeka? Pravdaže, hovorí, no nie preto, že je krvou, ale preto, že naznačuje Pánovu krv. Teraz sa teda nepriateľ stiahne oveľa skôr, keď uvidí už nie krv predobrazu na dverách, ale pravú krv žiariť na ústach veriacich, lebo ona posväcuje veraje Kristovho chrámu.

Chceš poznať inú silu tejto krvi? Pozoruj, prosím, odkiaľ začala vytekať a z akého prameňa vytryskla. Zo samého kríža vyprýštila ponajprv, jej žriedlom bol Pánov bok. Lebo keď Ježiš zomrel a ešte visel na kríži, pristúpil vojak, kopijou mu prebodol bok a vytiekla z neho voda a krv; jedno symbolom krstu, druhé Eucharistie. Vojak otvoril bok, a tým otvoril stenu svätého chrámu, a ja som našiel prevzácny poklad a som šťastný, že som objavil skvelé bohatstvo. Tak to bolo aj s tamtým baránkom: Židia zabili ovcu a ja som poznal ovocie obety.

„Z boku krv a voda.“ Poslucháč, prosím ťa, neprejdi tak ľahko ponad toto veľké tajomstvo. Ešte mi ostáva povedať niečo hlboké a tajomné. Povedal som, že tá voda a krv sú symbolom krstu a Eucharistie. Z nich vznikla svätá Cirkev kúpeľom znovuzrodenia a obnovou v Duchu Svätom, čiže skrze krst a Eucharistiu, ktoré akoby boli vzišli z boku. Teda Kristus zo svojho boku vybudoval Cirkev, tak ako z Adamovho boku vzišla manželka Eva.

Preto aj Pavol vyhlasuje: „Sme z jeho tela a z jeho kostí,“ pričom myslí na bok. Lebo ako z Adamovho boku stvoril Boh ženu, tak nám Kristus dal zo svojho boku vodu a krv a z nich vznikla Cirkev. A ako Boh otvoril bok spiaceho Adama, tak nám on hneď po smrti daroval vodu a krv.

Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil.

19. apríl 2014

Zo starobylej homílie na svätú a veľkú sobotu

Pánovo zostúpenie do ríše zosnulých

Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých.

Isto ide hľadať prvého otca ako stratenú ovcu. Určite chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu.

Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí. Len čo ho zbadal prvý otec Adam, od úžasu sa bil do pŕs a zavolal na všetkých: „Môj Pán so všetkými.“ A Kristus odpovedá Adamovi: „I s duchom tvojím.“ Berie ho za ruku, budí ho a hovorí: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus.

Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom, kvôli tebe a kvôli tým, čo vzídu z teba, teraz hovorím a svojou mocou rozkazujem tým, čo sú vo väzení: Vyjdite, tým, čo sú vo tme: Zažiarte, a tým, čo spia: Vstaňte!

Rozkazujem ti: Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz! Vstaň, vyjdime stadiaľto! Veď ty si vo mne a ja v tebe; sme jedna a nerozdielna prirodzenosť.

Pre teba som sa ja, tvoj Boh, stal tvojím synom. Pre teba som si ja, tvoj Pán, vzal tvoju prirodzenosť sluhu. Pre teba som ja, čo som nad nebesiami, prišiel na zem, ba zostúpil som do podsvetia. Pre teba, človeka, stal som sa človekom, ktorému niet pomoci; moje lôžko je medzi mŕtvymi. Pre teba, čo si odišiel zo záhrady, v záhrade som bol vydaný Židom a v záhrade som bol ukrižovaný.

Pozri na sliny na mojej tvári, ktoré som prijal pre teba, aby som ti vrátil prvotný život. Pozri, ako ma bili po tvári; zniesol som to, aby som obnovil tvoju znetvorenú tvár podľa svojho obrazu.

Pozri sa na môj zbičovaný chrbát, na rany, ktoré som prijal, aby som odstránil bremeno tvojich hriechov, ktoré zaťažovali tvoj chrbát. Pozri na moje ruky, pre teba klincami pevne pribité k drevu, lebo ty si kedysi siahol rukou po strome zla.

Zaspal som na kríži a kopija prenikla do môjho boku, lebo ty si zaspal v raji a z tvojho boku vzišla Eva. Môj bok zahojil ranu tvojho boku. Môj spánok ťa vyvedie zo spánku v ríši smrti. Moja kopija odrazila kopiju namierenú proti tebe.

Vstaň, poďme stadiaľto. Nepriateľ ťa vylákal z rajskej krajiny a ja ti dám miesto už nie v raji, ale na nebeskom tróne. On ti zahatal obrazný strom života, ale ja, ktorý som sám život, spojil som sa s tebou. Ustanovil som cherubov, aby ťa strážili ako sluhovia; teraz urobím, že sa ti budú klaňať, akoby si bol Boh.

Nebeský trón je prihotovený, nosiči ochotní a prichystaní, svadobná komnata zariadená, jedlá pripravené, večné stánky a príbytky vyzdobené, pokladnice otvorené a nebeské kráľovstvo je od vekov pripravené.“

Kristus z lásky k nám zomrel a vstal z mŕtvych!

Milí priatelia, prajem Vám požehnané sviatky Kristovho zmrtvychvstania!

13. apríl 2014

Milí priatelia, dnes sme slávili Kvetnu nedeľu a od zajtra začíname strastný – bolestný týždeň, v ktorom budeme mať pred očami trpiaceho Krista. To, čo Kristus vytrpel, nám vlastne zjavilo, aký Boh v skutočnosti je.

Prečítajme si myšlienku od Carla Carretta, ktorá nám o tejto skutočnosti hovorí.

TRPIACI SLUHA

Akí len boli ľudia vzdialení od odhalení, aké Ježiš robil o skutočnosti, o živote, o Bohu!

Predovšetkým o Bohu.

Boh zostal v ľudských rukách ako trstenica, (ktorý trestá tých, čo ho neposlúchajú,) žiarlivý na svoje prednostné práva a žiadostivý vidieť svet usporiadaný a pokojný ako dievčenská škola.

Úbohý človek si formoval úbohého Boha, neschopného zmien a spásy.

Aké vzdialené boli Ježišove myšlienky od moralistických znepokojení v chrámoch!

A aký obmedzený bol ľudský pohľad na skutočné Božie veci!

Boh v Ježišovi zjavoval svoju osobnosť.

Na zemi nastal výbuch neba!

Žiara bola taká silná, že prinútila všetkých zatvoriť oči.

Ešte aj Satana zasiahla žiara tohto blesku a viac sa z toho prekvapenia neprebral.

Aké to bolo zjavenie?

Bolo to zjavenie biedneho, trpiaceho a porazeného Boha.

Človek zvyknutý na hrmenie neba a nariekanie uväznených, sa zrazu ocitol pred umierajúcim Ježišom na kríži.

Spomedzi všetkých tvárí, pod akými si človek vo svojich modlitbách predstavoval Mesiáša, tou najvýstižnejšou bola Izaiášova predstava: tvár trpiaceho sluhu.

Bola to Láska, ktorá sa zaodela do chudoby a bolesti, aby spasila človeka, ktorý upadol do biedy a bolesti.

Bola to Láska, ktorá sa pevne spojila s milovaným, s človekom, a neváhala zostúpiť až na dno jeho hriechu, len aby ho zachránila.

Milí priatelia, prajem Vám hlboké prežívanie nasledujúceho týždňa, ponorme sa do Božej lásky, ktorá sa nám zjavuje v Kristovi. Snažme sa preto byť na všetkých cirkevných obradoch a snažme sa čo najviac ich duchovne prežívať.

7. apríl 2014

Milí priatelia, odporúčam Vám, aby ste sa často vracali k Slovu života na tento mesiac, lebo v ňom je obsiahnutý pravý život.

Ale ponúkam Vám aj niečo novšie: sviatky Veľkej noci, čiže Paschy, sa blížia. Tento týždeň je už akoby prípravou na Lazarovú sobotu a Kvetnú nedeľu. Aj liturgické texty nám o tom hovoria. Tieto dva radostné dni (sobota vzkriesenia spravodlivého Lazára a Kvetná nedeľa) nás už pripravujú na radostné sviatky Veľkej noci. Práve na túto tému hovorí aj sv. Atanáz, alexandrijský biskup. Nasledujúce slová nám môžu pomôcť lepšie sa na tieto radostné sviatky pripraviť.

Z Veľkonočných listov svätého biskupa Atanáza

VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO JEDNOTOU VIERY SPÁJA TÝCH, ČO SÚ TELOM VZDIALENÍ

Bratia moji, je nádherné ísť od jedného sviatku k druhému, prechádzať od modlitby k modlitbe a od jednej slávnosti k druhej. Lebo je tu čas, ktorý nám ponúka nový začiatok, veď oznamuje sväté veľkonočné sviatky, keď sa Pán obetoval. My sa ním živíme ako pokrmom života a jeho predrahou krvou stále obveseľujeme svoju dušu ako vodou z prameňa, a pritom sme stále smädní, stále horíme. Veď náš Spasiteľ sa ujíma tých, čo sú smädní, a vo svojej dobrote volá vo sviatočný deň tých, čo majú smädné srdce: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije“ (Jn 7,37b).

No nielen vtedy môže každý pristúpiť a uhasiť si smäd, ale kedykoľvek niekto prosí, ochotne sa mu dovolí pristúpiť k Spasiteľovi. Milosť tohto sviatku nie je obmedzená len na určitý čas. Jej žiarivý lúč nepozná západ, ale vždy je pripravený osvietiť ducha tých, čo po tom túžia. A nepretržite pôsobí na tých, ktorí majú osvietenú dušu a vo dne v noci uvažujú nad Božími knihami. Oni sú ako človek, o ktorom sa hovorí, že je blažený, ako sa píše vo svätom žalme: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (žalm 1.).

Ale Boh, moji milovaní, ktorý pre nás na začiatku ustanovil tento sviatok, umožňuje nám sláviť ho každoročne. On vydal svojho Syna na smrť pre našu spásu a z toho istého dôvodu nám dáva sviatok, ktorý je zaradený do ročného cyklu. Tento sviatok nás vedie cez útrapy tohto sveta. Boh nám už teraz dáva spasiteľnú radosť prýštiacu z tohto sviatku, lebo nás privádza do jedného spoločenstva, všetkých všade duchovne zjednocuje, dáva nám možnosť spoločne sa modliť a spoločne vzdávať vďaky, ako to má byť na tento sviatok. A to je zázrak jeho dobroty: veď to on na tento sviatok zhromažďuje tých, čo sú ďaleko, a jednotou viery spája tých, čo sú azda telom vzdialení.

Milí priatelia, prajem Vám krásnu a požehnanú prípravu na sviatky Kristovho vzkriesenia, aby Kristus vstal z mŕtvych aj v našom živote.

1. apríl 2014

Milí priatelia, niet nič krajšieho ako je láska, a predovšetkým vzájomná láska. Mať niekoho rád nie je vždy ľahká vec. My kresťania by sme sa mali o to snažiť každý deň, lebo Boh, v ktorého veríme je láska. Z lásky k nám prišiel Boží Syn Ježiš Kristus na túto zem. Ako to dosiahnuť? Tu je Slovo života od Chiary Lubichovej, zakladateľky hnutia Fokolare. Bolo by dobré, keby sme si prečítali nie raz, ale podľa možnosti každý deň. Môžeme ho tiež nájsť na stránke: www.focolare.sk.

Apríl 2014

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34)

Chcel by si vedieť, kedy Ježiš povedal tieto slová? Vyslovil ich predtým, ako sa začalo jeho utrpenie. V tej chvíli hovorí svoju rozlúčkovú reč, ktorá je jeho testamentom a sú v nej obsiahnuté aj tieto slová.

Predstav si teda, aké sú dôležité!

Ak sa na slová otca, ktorý zomiera, nikdy nezabúda, ako by sa mohlo zabudnúť na slová Boha?

Zober ich teda veľmi vážne a spolu sa pokúsme do hĺbky ich pochopiť.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Ježiš sa chystá na smrť a všetko, čo hovorí, je pod vplyvom nastávajúcich udalostí. Jeho blízky odchod vyžaduje predovšetkým riešenie jedného problému. Ako to urobiť, aby zostal medzi svojimi a mohol tak naďalej viesť svoju Cirkev?

Ty vieš, že Ježiš je prítomný napríklad vo sviatostných úkonoch: pri svätej omši (či liturgii) sa sprítomňuje v Eucharistii. Teda aj tam, kde sa žije vo vzájomnej láske, je Ježiš prítomný. Veď povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene (a to je možné cez vzájomnú lásku), tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Preto v spoločenstve, ktorého hlbokým životom je vzájomná láska, môže byť účinne prítomný. A cez spoločenstvo sa môže naďalej zjavovať svetu, môže naďalej vplývať na svet.

Nezdá sa ti to nádherné? Necítiš v sebe túžbu prežívať hneď túto lásku spolu s kresťanmi – s tvojimi blížnymi?

Keď Ján spomína tieto slová, o ktorých uvažujeme, vidí vo vzájomnej láske prikázanie pre Cirkev par excellence (teda čosi veľmi vznešené). Veď jej poslaním je práve byť spoločenstvom, byť jednotou.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Ježiš hneď potom hovorí: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).

Ak teda chceš hľadať skutočný znak pravosti Kristových apoštolov a chceš spoznať to, čo ich charakterizuje, musíš ho spoznať vo vzájomnej láske.

Kresťanov spoznáme podľa tohto znaku. A ak tento znak chýba, svet už neobjaví v Cirkvi Ježiša.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Vzájomná láska plodí jednotu. Ale čo spôsobuje jednota? ... „Aby všetci boli jedno,“ hovorí ešte Ježiš, „aby svet uveril“ (Jn 17, 21). Jednota, ktorá odhaľuje Ježišovu prítomnosť, strháva svet k nasledovaniu Krista. Keď svet vidí jednotu a vzájomnú lásku, verí v neho.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

V tej istej rozlúčkovej reči Ježiš nazýva „svojím“ toto prikázanie.

Je jeho, a preto je mu obzvlášť drahé.

Nemôžeš ho považovať jednoducho za normu, za pravidlo alebo za príkaz ako každý iný. Tu ti chce Ježiš odkryť spôsob života, chce ti povedať, ako máš budovať svoju existenciu. Prví kresťania skutočne vzali toto prikázanie za základ svojho života. Peter povedal: „Predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým“ (1 Pt 4, 8).

Pred prácou, pred štúdiom, pred odchodom na svätú omšu (či liturgiu), pred každou činnosťou skúmaj, či vládne medzi tebou a tým, kto žije s tebou, vzájomná láska. Ak je to tak, na tomto základe má hodnotu všetko. Bez tohto základu nič nie je milé Bohu.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Ježiš ti okrem toho hovorí, že toto prikázanie je „nové“. „Nové prikázanie vám dávam.“

Čo to znamená? Že azda toto prikázanie predtým nebolo známe?

Nie. „Nové“ znamená, že je určené pre „novú dobu“.

O čo teda ide?

Pozri: Ježiš zomrel za nás. Miloval nás teda až do krajnosti. Aká však bola jeho láska? Zaiste nie ako tá naša. Jeho láska bola a je „božská“. Hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“ (Jn 15, 9). Miloval nás teda tou istou láskou, akou sa milujú on a Otec.

Tou istou láskou sa musíme vzájomne milovať aj my, aby sme uskutočnili „nové“ prikázanie.

Takú lásku však ty ako človek nemáš. Buď však šťastný, pretože ako kresťan ju dostaneš. Kto ti ju dá? Duch Svätý ju vloží do tvojho srdca, do sŕdc všetkých veriacich.

Je tu teda podobnosť medzi Otcom, Synom a nami kresťanmi pre jedinú božskú lásku, ktorú vlastníme. Je to táto láska, ktorá nás začleňuje do Trojice. Je to táto láska, ktorá nás robí Božími synmi.

A táto láska spája nebo a zem akoby silným prúdom. Pre túto lásku je kresťanské spoločenstvo nesené do sféry Boha a Božia realita žije na zemi, kde sa veriaci milujú.

Nezdá sa ti to všetko božsky krásne a kresťanský život mimoriadne príťažlivý?

Chiara Lubichová

Milí priatelia, nech vzájomná láska nás stále viac preniká. Toto Vám zo srdca prajem a vyprosujem.

23. marec 2014

Milí priatelia!

Viete, že dnes sme slávili krížupoklonnú nedeľu? Boli ste dnes na sv. liturgii? Všimli ste si aký kondák sa dnes spieval? Či ste boli, alebo Vám to z nejakého vážneho dôvodu nevyšlo, pripomeniem Vám túto krásnu pieseň:

Plamenný meč už viac nechráni rajskú bránu. Navždy ju otvorilo drevo Kríža, ten najslávnejší kľúč. On zničil osteň smrti i víťazstvo pekla. A ty, môj Spasiteľ, si zostúpil k tým, ktorí žili v temnotách predpeklia. Radostne si ich vyzval: „Znovu sa vráťte do raja!“

Je to jedna z tých najradostnejších správ, aké mohol kedy človek počuť, totiž že brána do raja je znova otvorená. Zatvorená bola pre hriech prvých ľudí, aby človek nemohol jesť zo stromu života. Ale teraz je už otvorená a človek môže tam vojsť a oberať ovocie zo stromu života, ktorým je Kristov kríž a Svätá Cirkev nám ho dnes postavila uprostred chrámu, aby sme na to nezabudli. Kristus nám bránu do raja otvoril svojim krížom, aby nám ukázal, že niet nijakej prekážky, ktorá by nám bránila vstúpiť do raja. Ani hriech nie je prekážkou, ak ho ľutujeme. Tento týždeň by sme si mali každý deň opakovať tento kondák a tak sa utvrdzovať v tejto viere.

Kristus si za tento jeho prejav lásky na kríži zaslúži našu pozornosť, trebars aj tým, že budem v tomto období viac napodobňovať jeho samého ako Dobrého Pastiera ako o tom hovorí aj nasledujúca myšlienka:


Z Homílií svätého biskupa Astéria Amazejského

NAPODOBUJME PRÍKLAD PÁNA, DOBRÉHO PASTIERA

Ak sa chcete pretekať s Bohom, pretože ste na jeho obraz stvorení, napodobujte jeho príklad. Vy, kresťania, ktorí sa už samým menom hlásite k ľudskosti, napodobujte Kristovu lásku.

Pozrite, aký je nesmierne dobrý! Keď chcel prísť skrze človeka medzi ľudí, poslal napred Jána, hlásateľa pokánia a vodcu, a pred Jánom všetkých prorokov, ktorí učili ľudí, aby sa spamätali, vrátili sa na cestu a začali prinášať lepšie ovocie.

Len čo prišiel sám, osobne, volal vlastnými ústami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ A ako prijal tých, čo počúvali jeho hlas? Ochotne im odpustil hriechy a hneď, v okamihu ich oslobodil od všetkého, čo ich trápilo. Slovo ich posvätilo, Duch ich posilnil, starý človek bol pochovaný vo vode, novozrodený sa zaskvel milosťou.

A čo sa stalo potom? Z nepriateľa sa stal priateľ, z cudzinca syn, zo svetáka človek svätý a nábožný.

Napodobujme pastierske spôsoby, ktoré používal Pán. Zahĺbme sa do evanjelií a tam akoby v zrkadle hľaďme na vzor starostlivosti a dobroty a priúčajme sa tomu.

Tam totiž v podobenstvách a obrazoch vidíme pastiera, ktorý má sto oviec. A keď sa mu jedna z nich oddelila od stáda a zablúdila, on nezostal s tými, čo sa pokojne pásli, ale vybral sa hľadať tamtú. Prešiel mnohé údolia a rokliny, prešiel vysoké a strmé hory, s veľkou námahou sa boril pustatinami a hľadal dovtedy, kým blúdiacu nenašiel.

A keď ju našiel, nebil ju, ani ju nehnal surovo k stádu, lež si ju vyložil na plecia, bol k nej nežný a niesol ju do stáda; a z tej jednej, nájdenej, mal väčšiu radosť ako z množstva ostatných. Rozvážme dobre túto skutočnosť, obostretú a zahalenú tajom podobenstva. Táto ovca vôbec neznamená ovcu ani pastier pastiera, ale čosi iné.

Takéto príklady skrývajú posvätné pravdy. Napomínajú nás totiž, že nesmieme ľudí pokladať za beznádejne stratených, ani opustiť ich, ak sú v nebezpečenstve, ani nesmieme otáľať, keď im treba pomôcť, ale ak sa odklonia od správneho spôsobu života a blúdia, máme ich priviesť späť na cestu, tešiť sa z ich návratu a pripojiť ich k množstvu tých, čo žijú správne a nábožne.

16. marec 2014

Milí priatelia, dnes (16. marca) sme v našom chráme spolu uvažovali nad zmyslom pôstneho obdobia, že je to čas, kedy môžeme prehĺbiť svoj vzťah s Kristom, aby sme tak zvládali rôzne ťažké obdobia svojho života.

Mnoho raz sa sťažujeme, že tých problémov v našom živote je akosi veľa. Je to síce pravda, ale až príliš často sa spoliehame na svoje sily a zabúdame na to, že Kristus nás miluje a chce len naše dobro – časné i večné.

Bojíme sa odovzdať Kristovi svoj život, zabúdame na to, čo sme povedali o Kristovi pri svätom krste, či už sami alebo prostredníctvom svojich rodičov a krstných rodičov. Totiž na otázku kňaza: „Veríš mu (Kristovi)?“, naša odpoveď znela: „Verím, lebo je môj Kráľ a Boh“.

Svätý Otec František dnes vo svojom príhovore povedal okrem iného aj tieto slová:

„Aj medzi nami sa prejavuje nepoddajnosť Duchu Svätému. Ba povedzme to na rovinu: Duch Svätý je pre nás nepríjemný. Pretože nás pohýna, aby sme sa rozhýbali a vykročili, pohýna Cirkev, aby kráčala dopredu. Ale my sme ako Peter pri Premenení Pána: Ach, Pane, dobre je nám tu takto pospolu! To je hlavné, mať sa príjemne, mať Ducha Svätého takého skroteného, upokojujúceho. To však nejde, veď on je onen prichádzajúci a odchádzajúci vánok, o ktorom nevieme, odkiaľ a kam ide. To je Božia sila, ktorá nás utešuje a je zdrojom sily na to, aby sme kráčali ďalej. Kráčať ďalej vpred!"

A vietnamský kardinál François-Xavier Van Thuan, ktorého krátky životopis môžeme si prečítať ďalej, napísal:

„Laici sa domnievajú, že svätosť spočíva vo vrúcnych modlitbách, v kázaní alebo v utiahnutí sa zo sveta: sú nadchnutí postavami kňazov alebo rehoľníkov z minulých čias. Kňazi a rehoľníci chápu svätosť v termínoch spoločenskej alebo politickej činnosti: chceli by konkurovať laikom. A hľa, ako sme spadli do kráľovstva chaosu!

Svet sa neobnoví, keď ľudia chápu svätosť ako niečo odlišné od plnenia povinností vlastného stavu.

Robotník sa bude posväcovať na pracovisku, vojak v armáde; pacient sa bude posväcovať v nemocnici, študent prostredníctvom štúdia, poľnohospodár na farme, kňaz cez svoju posvätnú službu, funkcionár vo vlastnom úrade. Každý krok navyše na ceste svätosti je krokom v obete plnenia vlastných povinností.“

Card. François-Xavier Van Thuan

Narodil sa vo Vietname v roku 1928. Thuan vstúpil do seminára a neskôr bol vysvätený za kňaza 11. júna 1953. On bol menovaný za biskupa v Nha Trang dňa 13. apríla 1967 a prijal biskupské svätenie dňa 4. júna 1967. Keď Saigon padol na rúk severnej vietnamskej armády, Thuan bol zadržaný komunistickou vládou Vietnamu v prevýchovnom tábore 13 rokov, deväť v samoväzbe.

Z väzenia on prepašoval von správy k svojim ľuďom na útržkoch papiera. Tieto krátke úvahy, kopírovali ručne a šírili vo vietnamskej komunite a potom boli vytlačené v knihe. Dňa 21. novembra 1988 Thuan bol prepustený komunistickou vládou, ale naďalej bol v domácom väzení v Hanoji. Neskôr odišiel do Ríma, ale nesmel sa už vrátiť domov. Nguyen Van Thuan umrel na rakovinu na klinike v Ríme, Taliansko, dňa 16. septembra 2002 vo veku 74 rokov.

Dňa 16. septembra 2007, na piate výročie úmrtia kardinála, rímsko-katolícka cirkev začala jeho proces blahorečenia.

Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi (V nádeji sme spasení) o tomto kardinálovi povedal:

"Z trinástich rokov väzenia, z ktorých deväť prežil v izolácii, nám nezabudnuteľný kardinál Nguyen Van Thuan zanechal vzácnu knižočku: Modlitby nádeje. Počas trinástich rokov väzenia, v situácii zdanlivo úplného zúfalstva, sa počúvanie Boha a možnosť hovoriť s ním pre neho stalo rastúcou silou nádeje, čo mu po prepustení z väzenia umožnilo stať sa pre ľudí celého sveta svedkom nádeje – tej veľkej nádeje, ktorá nezapadá ani v nociach samoty.."

Milí priatelia, modlím sa za Vás, aby Vaša vernosť Kristovi a nádej v neho bola ozajstná a aj Vás prosím o modlitbu za mňa, aby Kristus bol pre mňa všetkým.

9. marec 2014

Milí priatelia, už jeden týždeň veľkého pôstu máme za sebou. Je to čas obrátenia, čas spoznávania seba samého, hlavne toho, čo nás od nášho Pána odvádza. Bolo by dobré, keby sme sa vrátili k Myšlienke na týždeň zo 17. februára 2013, stačí sa pozrieť do archívu na našej stránke a tam ju nájdeme.

Slovo života na marec je stále aktuálne, vracajme sa k nemu. Zároveň však Vám ponúkam aj nasledujúcu myšlienku z Listu svätého pápeža Klementa I., ktorý napísal kresťanom v Korinte.


Kajajte sa


Pozorne sa zahľaďme na Kristovu krv a spoznáme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi, lebo bola vyliata pre našu spásu a celému svetu priniesla milosť pokánia.

Prejdime všetky epochy sveta a zistíme, že Pán v každom pokolení „dával príležitosť na pokánie“ všetkým, čo sa chceli k nemu obrátiť. Noe bol hlásateľom pokánia a tí, čo ho počúvli, sa zachránili. Jonáš ohlásil Ninivčanom pohromu; ale oni robili pokánie za hriechy, modlitbou uzmierovali Boha a zachránili sa, hoci nepatrili do Božieho ľudu.

O pokání hovorili pod vplyvom Ducha Svätého služobníci Božej milosti. A sám Pán vesmíru hovoril o pokání s prísahou: „Ako žijem,“ hovorí Pán, „nechcem smrť hriešnika, ale pokánie.“ A ešte pridáva významný prísľub: „Odvráťte sa, dom Izraela, od svojej neprávosti. Povedz synom môjho ľudu: Keby vaše hriechy siahali od zeme po nebo, keby boli červenšie sťa šarlát a černejšie ako kajúce rúcho a obrátili by ste sa ku mne z celého srdca a povedali by ste: Otče!, nakloním k vám svoj sluch ako k svätému ľudu.“

Chce teda všetkých, ktorých miluje, pohnúť na pokánie a tento výrok zaručuje svojou všemohúcou vôľou.

Preto sa poslušne podriaďme jeho velebnej a slávnej vôli, pokorne vzývajme jeho milosrdenstvo a dobrotu, zanechajme márne skutky, hádky a žiarlivosť, čo vedie k smrti, padnime na kolená a prosme ho o zľutovanie.

Bratia, buďme ponížení, odložme všetku nadutosť a pýchu, pochabosť a hnevy a robme, čo je napísané. Duch Svätý totiž hovorí: „Nech sa múdry nechváli svojou múdrosťou, ani silák svojou silou, ani boháč svojím bohatstvom; ale kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi, nech ho hľadá a uskutočňuje právo a spravodlivosť.“ Pritom zvlášť myslime na slová Pána Ježiša, ktorými učil o miernosti a veľkorysosti.

Lebo povedal: „Buďte milosrdní, aby ste dosiahli milosrdenstvo; odpúšťajte, aby sa vám odpustilo; ako robíte vy, tak sa stane aj vám; ako súdite, tak budete súdení aj vy; akí ste dobrí, takú dobrotu aj sami zakúsite; akou mierou meriate vy, takou sa nameria aj vám.“

Upevníme sa v tomto príkaze a v týchto nariadeniach, aby sme žili podľa jeho svätej vôle. Veď sväté slovo hovorí: „Na takéhoto zhliadnem: na pokorného a tichého a na toho, kto sa chveje pred mojím slovom.“

Pretože sme dostali účasť na mnohých veľkých a slávnych skutkoch, obráťme sa k méte pokoja, ktorá stojí od počiatku pred nami, pozorne hľaďme na Otca a Stvoriteľa celého sveta a silno prilipnime k jeho veľkolepým a prehojným darom pokoja a ostatných dobrodení.


Milí priatelia, prajem Vám, aby ste cez tento Veľký pôst spoznali, že Boh Vás má rád.

2. marec 2014

Ako myšlienku Vám ponúkam Slovo života na marec, lebo je to krásne pozvanie, ako dobré prežívať veľkopôstnu dobu, ktorú práve dnes (pondelok 3. marca) začíname. Cirkev nás v tejto dobe pozýva, aby sme sa zdržiavali rôznych jedál, ale to všetko máme robiť preto, aby sme prehĺbili svoj vzťah s Bohom a medzi sebou navzájom. Nasledujúce Slovo života nám k tomu ponúka krásny návod. Preto čítajme ho nielen dnes, ale každý deň tohto pôstneho mesiaca.

SLOVO ŽIVOTA NA MAREC 2014

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“ (Jn 15, 10)

Tieto slová pochádzajú z rozsiahleho príhovoru vo štvrtom evanjeliu (Jn 13, 31 – 17, 26), ktorý Ježiš povedal svojim učeníkom po Poslednej večeri. Vychádza z nich najavo, že zachovávaním jeho prikázaní ostávame v jeho láske. Súvisia so slovami jedného z predchádzajúcich veršov, v ktorom Ježiš svojim učeníkom hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14, 15). Tu sa zas objasňuje, že láska k Ježišovi má byť hýbateľom, koreňom, z ktorého má vychádzať zachovávanie jeho prikázaní.

Z toho vyplýva vzájomná prepojenosť medzi láskou k Ježišovi a zachovávaním jeho prikázaní. Láska k Ježišovi nás nabáda čoraz vernejšie žiť podľa jeho slov; súčasne však úsilie žiť podľa Ježišových slov spôsobuje, že zotrvávame, a teda čoraz viac rastieme v láske k nemu.

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“

Máme teda ostávať v jeho láske. Čo tým chce vlastne Ježiš povedať?

Nepochybne to, že zachovávanie jeho prikázaní je znakom, dôkazom, že sme jeho skutočnými priateľmi; je to podmienka, aby aj Ježiš opätoval a upevnil s nami svoje priateľstvo. Zdá sa však, že sa tu chce povedať aj čosi iné, a to, že zachovávanie jeho prikázaní vytvára v nás tú lásku, akú má on sám. Odovzdáva nám ten spôsob lásky, aký vidíme v jeho celom pozemskom živote, tú lásku, ktorá ho zjednocuje s Otcom a súčasne stotožňuje a zjednocuje so všetkými jeho bratmi, najmä s tými najmenšími, najslabšími, najzaznávanejšími.

Práve Ježišova láska uzdravovala každý neduh duše i tela, prinášala pokoj a radosť každému srdcu, preklenovala každé rozdelenie tým, že znovu nastoľovala bratstvo a jednotu medzi všetkými.

Ak budeme uskutočňovať Ježišove slová, on v nás bude žiť a aj z nás urobí nástroje svojej lásky.

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac?

Budeme mať pred očami a zameriame sa čo najrozhodnejšie na to, čo nám predkladá: na kresťanský život, ktorý sa neuspokojí iba s najnevyhnutnejším zachovávaním prikázaní, chladným a vonkajškovým, lež budeme ich plniť veľkodušne. Takto žili svätí a stali sa slovom živého Boha.

Vyberme si teda tento mesiac jedno jeho slovo, jedno jeho prikázanie a usilujme sa ho prenášať do života.

A keďže Ježišovo nové prikázanie („Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“, Jn 15, 12) je akoby srdcom, zhrnutím všetkých Ježišových slov, žime podľa neho so všetkou dôslednosťou.

Chiara Lubichová

Milí priatelia, nech je pre nás toto slovo povzbudením na našej ceste za Kristom. A ešte jedno odporúčanie: bolo by dobre vrátiť sa do archívu k starším myšlienkam z minulého roka z pôstneho obdobia.

23.február 2014

Milí priatelia, aj dnes Vám ponúkam niečo na zamyslenie, lebo sme ľudia, ktorí príliš často vidíme len seba, svoje záujmy. Skúsme sa spoločne vrátiť k dnešnému Božiemu slovu na sv. liturgii.

Dnes (23. februára 2014) sme slávili mäsopôstnu nedeľu – o poslednom súde. Božie slovo nás chce povzbudiť k ozajstnému pôstu, ktorý spočíva aj vtom, že vidíme vo svojich blížnych samého Pána Ježiša. Keď máme záujem o blížneho a snažíme sa mu pomôcť, alebo aspoň ho rešpektovať ako človeka, to sa zaujímame o Ježiša.

Ježiš v evanjeliu (Mt 25,31-46) nám vymenoval skutky, ktorých plnenie či neplnenie nás postaví na pravú či ľavú stranu. Možno nás napadne myšlienka, či to dnes ešte platí, čo sme dnes počuli v Božom slove? Je aktuálne ešte aj dnes? Zdá sa, že všetci majú všetko, čo potrebujú a tí, čo nemajú, sú alkoholici, narkomani, neznabohovia. Ale je to tak?

Avšak aj dnes sú ľudia okolo nás, v ktorých nás Pán Ježiš prosí o pomoc.

Okrem materiálnej chudoby je tu oveľa väčšia chudoba a to duchovná chudoba: chudoba na dobré vzťahy, chudoba na blízkosť človeka, na odpustenie, na povzbudenie, na lásku, na ochotu poslúžiť druhému, na čas pre druhého...

Ruský spisovateľ Lev Tolstoj v krátkej poviedke Ak je láska, je aj Boh rozpráva príbeh o tom, ako Ježiš navštívil vo sne obuvníka Martina a sľúbil mu, že ho zajtra navštívi. Na druhý deň Martin vyzeral von z okna svojej dielničky a netrpezlivo hľadel, kedy sa Ježiš objaví. Martin sa musel niekoľkokrát za deň vytrhnúť zo svojho očakávania, aby prijal a pomohol okoloidúcim, napríklad unavenému robotníkovi, premrznutej matke s dieťaťom alebo starej pani s neposlušným chlapcom.

Na ďalšiu noc sa Martin zamýšľal, prečo sa mu Ježiš neukázal. Práve vtedy začul, ako sa ho niekto pýta: "Martin, nepoznávaš ma?" Vyjasnilo sa mu a zrazu uvidel všetkých chudobných návštevníkov, ktorým on pomohol (unavený robotník, matka s dieťaťom, stará pani s chlapcom), ktorí mu vraveli: "To som ja - Ježiš!"

Podobne aj dnešné evanjelium, kde Ježiš hovoril ľuďom o poslednom súde, pripomína tú istú pravdu. Čokoľvek sme urobili jednému zo svojich bratov, urobili sme jemu.

V Ježišovom podobenstve o poslednom súde "capy", teda tí, ktorí stáli po ľavici, argumentovali, že nikdy nevideli Pána Ježiša, preto im nikto nemôže vyčítať, že mu neslúžia. A "ovce", teda tí, ktorí stáli po pravici, boli prekvapené, keď sa dozvedeli, že ich skutky lásky voči núdznym boli skutkami vykonanými pre Pána Ježiša. Tak ako Martin obuvník aj títo ľudia sa naučili, že keď sa postarajú o ľudí, ktorí im skrížia cestu, stretnú sa s Ježišom.

Pripravujeme sa na obdobie Veľkého pôstu. Namiesto toho, aby sme premýšľali, ako nás Ježiš navštívi, mali by sme ísť von do ulíc a vyhľadať ho. Nájdeme ho v očiach svojich detí. Nájdeme ho v pohladení svojho manžela či manželky. Nájdeme ho v dome vášho osamelého suseda i v tvári bezdomovca. Nájdeme ho v susedovi, ktorému sme chtiac-nechtiac ublížili. Ba aj v človekovi, ktorý má iný názor na nejakú vec, ako my. Vykročme mu naproti a zistíme, že potom ho oveľa ľahšie objavíte vo svätostánku v chráme, pri spoločnej modlitbe a v slovách Svätého písma a v našom živote zrazu bude treba toho veľa meniť k lepšiemu. Zistíme, že nie sme až takí ideálni kresťania, ako si niekedy namýšľame...

Milí priatelia, prajem Vám i sebe, aby nám Pán Ježiš dal milosť spoznať svoje nedostatky, svoje hriechy, pády... Preto sa často modlíme 50. žalm a tropáre s ním spojené, ako sa to modlíme v tomto období na utierni.

Žalm 50:

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo* a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. / Úplne zmy zo mňa moju vinu* a očisť ma od hriechu. / Vedomý som si svojej neprávosti* a svoj hriech mám stále pred sebou. / Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil* a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, / aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku* a nestranný vo svojom súde. / Naozaj som sa v neprávosti narodil* a hriešneho ma počala moja mať. / Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom* a v samote mi múdrosť zjavuješ. / Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý;* umy ma a budem belší ako sneh. / Daj, aby som počul radosť a veselosť,* a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil. / Odvráť svoju tvár od mojich hriechov* a zotri všetky moje viny. / Bože, stvor vo mne srdce čisté* a v mojom vnútri obnov ducha pevného. / Neodvrhuj ma spred svojej tváre* a neodnímaj mi svojho ducha svätého. / Navráť mi radosť z tvojej spásy* a posilni ma duchom veľkej ochoty. / Poučím blúdiacich o tvojich cestách* a hriešnici sa k tebe obrátia. / Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia* a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou. / Pane, otvor moje pery* a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu. / Veď ty nemáš záľubu v obete,* ani žertvu neprijmeš odo mňa. / Obetou Bohu milou je duch skrúšený;* Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým. / Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu,* vybuduj múry Jeruzalema. / Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy;* potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

Hlas 8. Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu.

Dvere pokánia otvor mi, Darca života,* lebo môj duch včas ráno* ponáhľa sa k tvojmu svätému chrámu,* nosiac telesný chrám celkom poškvrnený,* ale ty ako štedrý očisť ma dobrotivo* svojou milosťou.

I teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Na cestu spasenia uveď ma, Bohorodička,* lebo hnusnými hriechmi poškvrnil som dušu,* a v lenivosti prežil celý svoj život.* Ale ty svojím orodovaním * zbav ma všetkej nečistoty.

hlas 6. Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo* a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.

Mysliac na množstvo zlého,* ktoré som učinil,* bojím sa ja ničomný strašného dňa súdu,* ale dúfam v milosť tvojej dobroty,* ako Dávid volám k tebe:* Zmiluj sa, Bože, nado mnou* pre svoje veľké milosrdenstvo.

16. február 2014

Milí priatelia, dnes sme slávili ďalšiu nedeľu prípravného obdobia na Veľký pôst a vypočuli sme si čítanie z evanjelia podľa Lukáša (15,1-3.11-32) o márnotratnom synovi. Na utierni sme prvý raz v tohtoročnom predpôstnom období spievali hneď po veršoch zo žalmov 135 a 136 (tzv. POLYELEJ) aj verše zo 137 žalmu: „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion...“. Takto to budeme spievať aj ďalšie dve nedele (mäsopôstnu – o poslednom súde a syropôstnu – o vyhnaní prarodičov Adama a Evy z raja pre ich hriech).

Vo svojom kňazskom živote som to s veriacimi v chráme spieval už veľa ráz a vždy ma to dojímalo. Uvedomujem si, že aj ja som slabý človek, ktorý padá do hriechov a tento stav oslabuje moje spojenie s Bohom. Ale pri spomienke na židov, ktorí sú v babylonskom zajatí a túžia sa vrátiť domov na Sion, do Jeruzalema, a preto z ich srdca vychádza tento žalm, aj ja ho spievam a hovorím: „Bože, túžim po tebe! Chcem sa k tebe vrátiť! Pomôž mi vstať a začať odznova.“

Hovorí o tom aj nasledujúca stichira tejto nedele:

„Vzdialil som sa od teba, dobrý Otče.* Neopusť ma ako nepotrebného pre Kráľovstvo Božie.* Zlomyseľný nepriateľ mi ukradol rúcho milosti* a zbavil ma bohatstva.* Ľahkomyseľne som premárnil dary Ducha.* Vstanem a vrátim sa k tebe.* Urob ma svojím nájomníkom.* Na kríži si rozprestrel svoju presvätú náruč, * aby si ma k sebe privinul * ¬a priodel ma rúchom milosti,* lebo si plný milosrdenstva.“

Preto z tohto dôvodu som sa vrátil k myšlienke z 3. februára 2013, ktorú môžete nájsť v archíve Myšlienka na týždeň, lebo ona hovorí o tejto veci. Aj Vám to vrelo odporúčam.

9. február 2014

Milí priatelia, dnes začíname Predpôstne obdobie, čiže prípravu na Veľký pôst. Na sv. liturgii sme si vypočuli podobenstvo Pána Ježiša o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18,9-14), ktoré povedal „tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“. Táto téma zaznela aj v textoch večierne a utierne, kde dominantné miesto má výzva k pokore. Ktosi povedal, že pokora je pravda o sebe. Tiež by sme mohli povedať, že je to snaha o opravdivú lásku k Bohu i k blížnym. Aj dnes na sv. liturgii sme sa venovali tejto téme a povedali sme si, že Carlo Carretto odišiel na púšť, lebo chcel viac spoznať Boha v tichu modlitby, pri práci, medzi tými najchudobnejšími... A ako sám povedal (pozri si myšlienku z minulého týždňa), pomohlo mu to zmeniť pohľad na brata.

Aj my potrebujeme viac poznávať Boha a cez poznanie jeho spoznáme viac seba a bratov či sestry okolo seba. Chiara Lubichová povedala, že keď stretneš človeka, pamätaj, že to je kandidát neba. Z tohto dôvodu mali by sme viac venovať času modlitbe, napríklad aj pred ikonou Svätej rodiny, ktorá putuje v našich farnostiach po rodinách.

Nech aj nasledujúca myšlienka od Carla Carretta nám pomôže pochopiť silu modlitby, aby sme sa čo najviac pripodobnili Ježišovi.

ČO MÁ VÄČŠIU CENU

„Tak ako Otec miloval mňa, tak i ja som miloval vás. Ostaňte v mojej láske” (pozri Jn 15,9)

A moja láska k vám je večná, neporaziteľná.

Urobte aj vy tak, ako som urobil ja, milujte, ako som miloval ja, a spoznáte, čo je to blaženosť. A pamätajte, že jeden skutok milosrdenstva má väčšiu cenu ako skutok prefíkanosti, a že diplomacia, ktorú použijete vo vašich vzťahoch, je slama, ktorú odnáša vietor.

A nezabudnite, že je lepšie prehrať ako zvíťaziť, keď prehrať značí, že ste sa znížili pred bratom, či sestrou.

Chcete poznať tajomstvo, aby ste mohli rýchlejšie uháňať po ceste lásky a aby ste sa mohli tešiť z veľkého pokoja v srdci?

Hľa:

-Želajte si posledné miesto pred tým, ktorého milujete.

-Znížte sa tak, ako som sa znížil i ja, hoci som Boh.

-Znepokojujte sa pre lásku, ktorú dávate, a nie, ktorú dostávate.

-Nehľadajte svetskú slávu, ale službu človeku.

-Neverte v násilie zbraní, ani v násilie revolúcií.

-Verte v násilie lásky.

-Neusilujte sa zmeniť svet, ale seba samých.

-Čím budete menší a chudobnejší, tým budete šťastnejší.

-Keď vás sužuje láska, pamätajte, že som pri vás.

Milí priatelia, možno na prvý pohľad sa nám zdajú tieto Ježišove požiadavky ako blúznenie v tejto modernej dobe, ale toto je cesta ako budovať kresťanskú spoločnosť, naše vzťahy v rodine, vo farnosti a vôbec medzi ľuďmi... Po tejto ceste išiel Ježiš...

2. február 2014

Milí priatelia, prežívame Rok Sedembolestnej Panny Márie a zároveň v našom prešovskom arcibiskupstve aj Rok rodiny. V nasledujúcej myšlienke od Carla Carretta môžeme nájsť to, čo on našiel v tichu púšte, kde predovšetkým mal čas na modlitbu. Keď sa asi po desiatich rokoch vrátil do Talianska, hovorí, že jeho pohľad na človeka bol iný, spoznal v ňom brata či sestru.

Aj v tomto roku sme pozvaní, aby sme trebars v tichu modlitby pred ikonou Svätej rodiny (ktorá teraz putuje po našich rodinách) vedeli v ľuďoch okolo seba spoznať brata či sestru, ba samého Krista, ktorý cez nich prichádza k nám.

Dôverne

Dokonalý pokoj vychutnávaný počas dlhého ticha, ktoré prinavracia energiu. Radosť vyžarovaná z čistých a žiariacich horizontov Sahary, radosť zo samoty, či lepšie dôverný vzťah s Bohom, to boli dary, ktoré prevyšovali všetko, čo mi dali sny mojej mladosti a pracovná horlivosť v činnosti človeka na zemi.

Avšak na dne tejto ľudskej túžby pochovať sa v piesku a žiť s jednoduchými a chudobnými ľuďmi v tom malom „cárstve“ púšte vládol mierny nepokoj svedomia.

Chceš zostať na púšti, lebo sa ti to páči, alebo aby si hľadal Boha?

Miluješ púšť, lebo už nemiluješ ľudí?

Snažíš sa tu zostať, lebo ti je nepríjemné vrátiť sa tam?

„Vráť sa teda,“ vravelo mi svedomie. „Vráť sa teda,“ povedal mi môj predstavený.

A opäť som sa ocitol vo svete, v problémoch, ocitol som sa v spoločnosti bratov a sestier.

Ale veci sa zmenili. Predovšetkým sa zmenil pohľad na človeka.

Aj človek je absolútno, opakoval som si zakaždým, keď niekto prišiel do bratstva... a vyrušil ma z modlitby.

Ale či modliť sa znamená len zostať na kolenách?

V určitých ťažkých chvíľach by to bolo také pohodlné.

Pochopil som, že i modlitba môže predstavovať únik. Únik zo skutočnosti.

Aj človek je absolútno a musíš ho hľadať, milovať, slúžiť mu tak, ako hľadáš, miluješ Boha a slúžiš mu.

Ježiš nás nenechal v pochybnostiach o tomto neúprosnom pochode k dvom dimenziám, horizontálnej a vertikálnej.

Čím väčšmi sa približuješ k nemu, vystupujúc na vrchol kontemplácie, tým väčší je tvoj smäd po láske k ľuďom.

Dokonalosť človeka na zemi je skutočnou a živou syntézou lásky k Bohu a lásky k blížnemu.

Prajem Vám, milí priatelia, požehnaný Rok rodiny! A využime prítomnosť ikony Svätej rodine v našom príbytku, aby sme mali viac času na rozhovor s Pánom Ježišom, s jeho Matkou - Pannou Máriou i s jeho pestúnom - sv. Jozefom.

26. január 2014

Milí priatelia, vo štvrtok 30. januára budeme sláviť sviatok Troch svätiteľov: sv. Bazila Veľkého, sv. Gregora Bohoslovca a sv. Jána Zlatoústeho, preto Vám ponúkam na zamyslenie myšlienky Z Rozšírených rehoľných pravidiel svätého biskupa Bazila Veľkého. Hoci sú to rehoľné pravidla, ale týkajú sa každého jedného z nás.

MÁME VRODENÚ SCHOPNOSŤ MILOVAŤ

Láska k Bohu iste nespočíva v naučených prikázaniach. Veď sme sa od nikoho nenaučili ani radovať sa zo svetla, ani túžiť po živote, milovať rodičov či živiteľov. Takisto alebo ešte oveľa menej sa láska k Bohu zakladá na vonkajšom poučení. Ale hneď, ako začal jestvovať tento živý tvor (hovorím o človeku), bola do nás vložená ako semienko určitá sila rozumu, ktorá má sama v sebe schopnosť a potrebu milovať. Keď sa tejto sily ujme škola Božích prikázaní, obyčajne ju pozorne rozvíja a múdro podporuje a s Božou pomocou privádza k dokonalosti.

Preto pokladáme vašu túžbu dosiahnuť cieľ za potrebnú a keď nám to dá Boh a vy nám pomôžete modlitbou, budeme sa usilovať podľa schopnosti, ktorú nám dal Duch Svätý, roznietiť iskierku Božej lásky ukrytú vo vás.

Najprv musíme povedať, že sme napred dostali od Boha silu a schopnosť zachovávať všetky prikázania, ktoré nám dal, aby sme sa nemrzeli, akoby sa od nás vyžadovalo niečo nezvyčajné, ani sa nevynášali, akoby sme odovzdávali viac, než sme dostali. A keď tieto sily správne a vhodne používame, žijeme život ozdobený čnosťami. Ale ak ich používame zle, upadáme do nerestí.

A neresť definujeme takto: Zlé a Božím prikázaniam odporujúce používanie schopností, ktoré nám dal Boh na konanie dobra. Ako zasa definícia čnosti, ktorú Boh vyžaduje, je: Používanie schopností pod vedením správneho svedomia podľa Pánovho prikázania.

A keď je to tak, môžeme to isté povedať o láske. Dostali sme teda prikázanie o láske k Bohu a od prvého okamihu svojho bytia vlastníme vrodenú silu a schopnosť milovať. Túto skutočnosť netreba dokazovať argumentmi zvonka, každý to môže poznať sám od seba a sám v sebe. Od prírody túžime po dobre a kráse, hoci každému sa niečo iné zdá pekné a dobré. Podobne bez toho, že by sme sa to učili, milujeme tých, s ktorými nás spája priateľský a príbuzenský vzťah, a sami od seba zahŕňame veľkou priazňou tých, čo nám robia dobre.

A pýtam sa: Čo je obdivuhodnejšie ako Božia krása? Na čo je vďačnejšie a milšie pomyslieť, ako na Božiu vznešenosť? Ktorá túžba môže byť taká vášnivá a prudká ako tá, ktorú vkladá Boh do duše očistenej od každej neresti, že potom hovorí úprimne: „Som ranená láskou!“? Vonkoncom nevýslovný a neopísateľný je jas Božej krásy.

Milí priatelia, prajem Vám i sebe, aby v našom živote bolo čo najviac lásky k Bohu i k tým, čo sú okolo nás!

19. január 2014


Od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie: „Je Kristus rozdelený?“ (1 Kor 1, 13). Chiara Lubichová zvyčajne zakaždým pripravila komentár k biblickému veršu. Aby sme zachovali tento jej príspevok, ponúkame vám jej text napísaný ako komentár k veršu „Kristus je jediný základ Cirkvi“ (porov. 1 Kor 3, 11) z januára 2005, ktorý môže pomôcť pri prehlbovaní vybraného verša.

„KRISTUS JE JEDINÝ ZÁKLAD CIRKVI.“ 1 (porov. 1 Kor 3, 11)

Bol práve päťdesiaty rok nášho kresťanského letopočtu, keď Pavol prišiel do Korintu, veľkého gréckeho mesta, známeho svojím veľkým obchodným prístavom a povestného početnými myšlienkovými prúdmi. Apoštol tam ohlasoval evanjelium osemnásť mesiacov a založil prekvitajúcu kresťanskú komunitu. V jeho evanjelizačnej práci po ňom pokračovali ďalší. Lenže novým kresťanom hrozilo, že ich budú väčšmi priťahovať tí, čo prinášali Kristovo posolstvo, ako sám Kristus. Tak vznikli skupiny, v ktorých vzhľadom na uprednostňovaného apoštola niektorí hovorili: „Ja som Pavlov“, iní zas: „Ja som Apollov“, alebo: „Ja som Petrov“ (porov. 1 Kor 3, 4. 22).

Vzhľadom na toto delenie, ktoré narúšalo tamojšiu komunitu, Pavol prirovnáva Cirkev ku stavbe, k chrámu, a dôrazne vyhlasuje, že budovať ju môžu mnohí, avšak na jednom, jedinom základe, ktorým je živý kameň, Ježiš Kristus. Aj v tomto mesiaci počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov si jednotlivé cirkvi a cirkevné spoločenstvá spoločne pripomínajú, že Kristus je ich jediný základ a že iba v spojení s ním a žijúc jedine podľa jeho evanjelia môžu nájsť plnú a viditeľnú jednotu medzi sebou.

„Kristus je jediný základ Cirkvi.“ 1 (porov. 1 Kor 3, 11)

Budovať svoj život na Kristovi znamená byť s ním jedno, zmýšľať, ako zmýšľa on, chcieť to, čo chce on, žiť, ako žil on. Lenže ako sa stane naším základom? Ako sa máme do neho zakoreniť? Ako s ním byť jedno? Životom podľa evanjelia.

Ježiš je Slovo, je vtelené Božie Slovo. Ak je teda Slovo, ktoré prijalo ľudskú prirodzenosť, budeme pravými kresťanmi, keď ako muži a ženy budeme formovať celý svoj život podľa Božieho Slova. Ak žijeme podľa jeho slov a ak jeho slová žijú v nás, vtedy sa z nás stávajú „živé slová“, vtedy sme s ním jedno, mocne sme s ním spojení. Potom už nežijem ja, ani my, ale Slovo v nás všetkých.

Takým životom prispievame k tomu, aby sa jednota všetkých kresťanov stala skutočnosťou. Ako telo dýcha, aby žilo, rovnako duša, aby žila, žije Božie Slovo. Jedným z prvých plodov bude narodenie Krista v nás a medzi nami. To zmení naše zmýšľanie, lebo do sŕdc všetkých, či v Európe, Ázii, Austrálii, Amerike alebo v Afrike, prenikne to isté cítenie, aké má Kristus, a to bez ohľadu na životné okolnosti, ktoré prežívali tak jednotlivci, ako aj spoločnosť. (...)

Žité Božie slovo nás skutočne oslobodzuje od spoločenských nátlakov, vlieva radosť, pokoj, jednoduchosť, dáva plnosť života, svetlo. Primkýna nás ku Kristovi, a tým nás postupne mení, aby sme sa stali druhým Kristom.

„Kristus je jediný základ Cirkvi.“ 1 (porov. 1 Kor 3, 11)

Jestvuje však slovo života, v ktorom sú obsiahnuté všetky ostatné, a to „milovať“. Milovať Boha a blížneho. V ňom Ježiš zhŕňa „celý Zákon a prorokov“ (porov. Mt 22, 40). Hoci slová Písma sú vyjadrené mnohorakými ľudskými výrazmi, ide o Božie slová. No keďže Boh je Láska, aj každé z týchto slov je láska. Ako teda budeme prežívať tento mesiac? Ako budeme zomknutí okolo Krista, „jediného základu Cirkvi“? Tak, že sa budeme milovať, ako nás on naučil. „Miluj a rob, čo chceš,“ povedal svätý Augustín (pozri Traktát k Jánovmu evanjeliu, 7, 8), akoby tým tiež zhŕňal normu evanjeliového života, lebo preukazovaním lásky nič nepokazíš, ale naplno konáš Božiu vôľu.

Chiara Lubichová


Poznámka: 1) 1 Kor 3, 11: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“

Prajem Vám, milí priatelia, aby toto Slovo života nás povzbudzovalo a viedlo k radostnému životu s Kristom a medzi sebou navzájom.

12. január 2014

Milí priatelia, aj dnes Vám ponúkam zamyslenie o sviatkoch Kristovho narodenia a Bohozjavenia, ktoré veľmi úzko súvisia. V utorok (14. januára) totiž zakončujeme sviatok Kristových Bohozjavení, ale veľký okruh vianočných sviatkov pokračuje až do sviatku Stretnutia Pána. Práve o tomto hovorí aj sv. Maxim.

Nech nás to povzbudí a nech to v dobrom ovplyvní náš kresťanský život.

Z Rečí svätého Maxima, turínskeho biskupa

TAJOMSTVÁ PÁNOVHO KRSTU

Evanjelium rozpráva, ako Pán prišiel k Jordánu dať sa pokrstiť a v tejto rieke pomazať nebeskými tajomstvami.

Podľa zmyslu sa žiada, aby po sviatku Narodenia Pána – hoci po rokoch, ale v tom istom čase – nasledovala táto slávnosť a myslím si, že ju tiež možno nazvať slávnosťou Narodenia.

Lebo vtedy sa narodil medzi ľuďmi, ale dnes sa znova narodil v tajomstvách; vtedy sa narodil z Panny, dnes prichádza skrze tajomstvo. Tam sa narodil ako človek a matka Mária ho pestuje v náručí, tu sa rodí tajomne a Boh Otec ho vinie k sebe slovami: „Toto je môj Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Matka láska dieťa v nežnom lone, Otec slúži Synovi milujúcim svedectvom. Matka ho ukazuje mudrcom, aby sa mu klaňali, Otec ho zjavuje národom, aby si ho ctili.

Pán Ježiš teda prišiel na krst a nechal svoje sväté telo obmyť vodou.

Niekto by mohol povedať: „Prečo sa dal pokrstiť, keď je svätý?“ Počúvaj teda! Kristus sa nedáva krstiť, aby posvätil seba vodou, ale aby on vodu posvätil, aby očisťovaním seba očistil tok vody, ktorého sa dotýka. Teda posvätenie Krista je skôr posvätením tohto živlu.

Už vtedy, keď sa Spasiteľ dáva obmyť, očisťuje sa všetka voda na náš krst. A tak je prameň očistený, aby budúce pokolenia mohli dostať milosť krstu. Kristus teda ide v krste pred nami, aby kresťanský ľud išiel s dôverou za ním.

Ja toto tajomstvo chápem takto: Tak išiel aj ohnivý stĺp cez Červené more popredku, aby synovia Izraela išli bez strachu za ním: stĺp prešiel prvý cez vodu, aby pripravil cestu tým, čo ho nasledovali. Táto udalosť bola predobrazom krstu, ako hovorí Apoštol. Bolo to akoby krst, keď ľudí zahaľoval oblak a keď ich niesla voda.

Ale to všetko robí ten istý Kristus, Pán, aj vtedy, aj teraz. Ako vtedy išiel v ohnivom stĺpe pred synmi Izraela cez more, tak teraz pri krste predchádza kresťanský ľud v stĺpe svojho tela. To je ten stĺp, ktorý vtedy svietil na cestu tým, čo išli za ním, a teraz vlieva svetlo do sŕdc veriacich; vtedy urobil bezpečnú cestu uprostred vĺn, teraz posilňuje kroky v kúpeli viery.

Prajem Vám i sebe, aby sme všetci radostne kráčali za Kristom...

5. január 2014

Milí priatelia, prežívame okruh vianočných sviatkov. Pred pár dňami sme slávili sviatok Narodenia Ježiša Krista a teraz slávime sviatok jeho Bohozjavenia. Obidva sviatky veľmi úzko súvisia, lebo ich podstatou ja jedná a tá istá skutočnosť a to je, že Boh prišiel medzi nás – zjavil sa, aby nás spasil. V našom chráme nám o tom hovoria aj jasličky, ktoré sú stále vpredu v chráme a v nich máme možnosť vidieť Ježiša, Božieho Syna, ako malé dieťa a na druhej strane vpredu v chráme stojí nádoba s vodou, ktorá nám pripomína rieku Jordán, kde prišiel Ježiš, už dospelý človek, aby sa dal pokrstiť. Ježiš v jasličkách a Ježiš pokrstený v Jordáne je stále ten istý, ktorý sa nám zjavuje, aby nás obnovil. Veď v príprave na sviatok Narodenia Ježiša Krista sme spievali: „... Kristus prichádza na svet, aby obnovil v človeku svoj zničený obraz“. A v príprave na sviatok Bohozjavenia sme spievali v podstate to isté: „... Kristus prišiel, aby všetkých obnovil“.

Krásnym svedectvom jednoty týchto veľkých sviatkov Narodenia a Bohozjavenia Ježiša Krista sú aj veršové slohy, ktoré spievame po prvý raz 1. januára večer. Tu ich máme, prečítajme si ich a zamyslíme sa na veľkým tajomstvom Božej lásky voči nám ľuďom.

hlas 1: Nádherne nám žiaril sviatok tvojho Narodenia,* ktorý sme slávili, Spasiteľ,* ale ešte viac žiari sviatok, ktorý prichádza.* Sviatok Narodenia nám zvestoval anjel,* tento našiel Predchodcu, ako ti pripravuje cestu.* Sviatok Narodenia je poznačený vyliatou krvou* a plačom bezdetného Betlehema.* Tento požehnáva vody,* aby sa v nej zrodilo mnoho deti.* Vtedy to zvestovala hviezda mudrcom,* teraz sám Otec ťa ukázal svetu.* Pane, ty si sa vtelil* a znova prichádzaš zjaviť sa, sláva tebe.

verš: hlas 2: Spomínam si na teba pri Jordáne a Hermone.

Ježiš môj sa očisťuje v Jordáne,* lebo tým očisťuje naše hriechy,* ponáhľa sa skutočne na krst,* lebo chce zmyť Adamov súpis hriechov.* Preto hovorí Jánovi:* „Poď, Krstiteľ, a poslúž začiatku podivného tajomstva.* Poď a rýchlo vystri svoju ruku* a dotkni sa hlavy toho, čo zničil hlavu hada* a otvoril nám raj,* ktorý bol kedysi zatvorený lesťou hadovou.“

verš: hlas 3: Bože, uzreli ťa vody, uzreli ťa vody a rozbúrili sa.

Krásne nám žiaril sviatok Narodenia,* ktorý sme slávili,* ale ešte viac žiari prichádzajúci deň.* Na sviatok Narodenia sa mudrci poklonili Spasiteľovi,* a v tento sluha slávne krstí Vládcu.* Tam pastieri spievali, videli a divili sa,* tu Otcove slová nám zvestujú jednorodeného Syna.

Sláva i teraz.

Poďte, všetci verní,* zanechajme Judsku krajinu,* prejdime Jordánsku púšť* a uvidíme tam dnes toho,* ktorý sa pre nás zjavil v tele,* a prosí o krst vo vlnách Jordánu.* Uvidíme aj Krstiteľa ako odporuje a hovorí:* „Nesmiem sa dotknúť špinavou rukou ohňa,* Jordán aj more utiekli a vrátili sa, Spasiteľ,* a ja ako položím ruku na tvoju hlavu,* veď pred tebou sa trasú Serafíni.* Jordán odtiekol, keď Elizeus dostal Eliášov plášť* a či teraz neodíde do priepasti a hlbočín,* keď ťa zbadá nahého vo vlnách?* Či má nespáliš, ty, ktorý horíš?“* Aj Jordán volá k Jánovi:* „Prečo nechceš, Krstiteľ, pokrstiť môjho Pána?* Prečo brániš očisteniu mnohých?* Veď On posvätil všetko stvorenie,* nechaj nech posvätí i mňa i všetky vody,* lebo preto sa zjavil.“

Aj nasledujúce zamyslenie, či modlitba, nám hovoria o veľkosti týchto sviatkov Narodenia Pána a jeho Bohozjavenia.

Z Rečí svätého Prokla, carihradského biskupa

Keď sa Kristus zjavil svetu, vniesol do neusporiadaného sveta poriadok a urobil ho veľmi jasným a radostným. Vzal na seba hriech sveta a zvrhol nepriateľa sveta. Posvätil pramene vôd a osvietil ľudské duše a k veľkým zázrakom pridával stále väčšie.

Dnes sa zem a more podelili o Spasiteľovu milosť a celý svet sa naplnil radosťou. Dnešný slávnostný deň nám ukazuje ešte väčšie zázraky ako deň predchádzajúci.

Lebo v predchádzajúci výročný deň Narodenia Spasiteľa sa zaradovala zem, že nosila v jasliach Pána. V dnešný deň Zjavenia Pána vlní sa od veľkej radosti more a jasá. Jasá, lebo v Jordáne dostalo požehnanie a posvätenie.

V predchádzajúcej slávnosti bolo vidieť slabé dieťa, ktoré svedčilo o našej nedokonalosti. V dnešný sviatok ho vidíme dospelého a tajomne pripomína toho, ktorý ako Dokonalý pochádza z Dokonalého. Tam sa Kráľ odel do purpuru tela, tu prameň obklopuje rieku, akoby ju chcel zaodiať.

Nuž teda pozrite — nové, úžasné zázraky: Slnko spravodlivosti sa umýva v Jordáne, Oheň sa ponára do vody a Boh sa posväcuje za pomoci človeka.

Dnes celé stvorenie spieva chválospevy a volá: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“ Požehnaný, ktorý prichádza v každý čas, lebo teraz neprichádza len prvý raz.

Kto to len je? Blažený Dávid, prosím, povedz to jasnejšie! „Boh, Pán, je naším svetlom.“ A nepovedal to len prorok Dávid, ale aj apoštol Pavol mu prisviedča, keď hovorí: „Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás.“ Nielen niektorým, ale „všetkým“: lebo všetkým, Židom takisto ako Grékom, dáva v krste spásu a ponúka krst ako dobrodenie spoločné všetkým.

Nuž, pozrite sa na obdivuhodnú, novú potopu, väčšiu a významnejšiu, ako bola potopa za čias Noema. Lebo tam voda potopy zničila ľudské pokolenie, tu však voda krstu mocou toho, ktorý bol pokrstený, povoláva mŕtvych k životu. Tam holubica s olivovou ratolesťou v zobáku naznačovala ľúbeznú vôňu Krista, Pána, tu prichádza Duch Svätý v podobe holubice a zjavuje milosrdného Pána.

Milí priatelia, buďme vďační Bohu za to, že napriek našim pádom nám stále ponúka svoju lásku cez svojho Syna narodeného v Betleheme a pokrsteného v Jordáne.

grkat.drienica.sk

(PDF document) OLTÁR KAMEŇ 2023

(web document)Rok sv. Jozefa

(web document)Vladyka Vasiľ: Keď sa ohlasovanie Božej pravdy stane nepohodlným...

(web document)Ochrana osobných údajov

(PDF document)Podávanie eucharistie deťom

(web document)Vatikánsky rozhlas

správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk

Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".

Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.

Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.

Warning: mysqli_connect() [function.mysqli-connect]: (28000/1045): Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES) in /www/d/r/u57025/public_html/_sub/grkat/counter.php on line 34
Connect Error (1045) Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES)